Nakuknite na môj druhý kávovo-knižný blog :-)

>>> Little Caffeine World <<<

3. kapitola

6. prosince 2008 v 21:12 | Sandy |  Tvár štyroch živlov
Na druhý deň som vstala o niečo skôr ako ostatní. Keďže som mala ešte dosť času, šla som sa osprchovať, potom som si dala čosi na seba, trochu sa namaľovala a šla som na raňajky. Ostatných som ešte nechcela budiť, pretože mali všetci prvú hodinu voľnú. No, okrem Bony. Tá mala so mnou chémiu-labáky.

Dnes som mala celkom dobrú náladu. Na jedenie som si vzala párky. Zvláštne, ale dneska som bola už od rána strašne hladná. Potom som pred triedou počkala Bony a šli sme dovnútra.
Túto triedu som už dobre poznala. Mali sme ju aj minulý rok. Tak som sa teda rozbehla k mojej obľúbenej lavici pri okne, ale aké bolo moje prekvapenie, keď som zistila, že tam už niekto sedí...

(Ďalej klikni CČ :D)



,,Bony, počúvaj. Ja to vybavím. Ty choď zatiaľ k Mati, aha, máva ti. Asi ti chce niečo povedať."
Keď Bony odišla, pristúpila som k ,,svojej" lavici.

,,Nathaniel, toto je MOJA lavica." povedala som s miernym hnevom v hlase.

,,Ale nepovedz. A prečo tu potom sedím ja?"

,,No, to ja neviem, prečo tu sedíš. Tak si zbaľ švestky a odchod." dneska si ozaj nechcem pokaziť náladu. A hneď ráno...

,,Počúvaj, ja som si tu sadol prvý. A ináč, v tejto lavici som bol aj minulý rok."

,,Bože, ja som tu sedel prvý" napodobnila som ho ironicky, ,,Čo sme v materskej škôlke? A okrem toho, ako si tu mohol byť minulý rok, keď som tu bola ja?" spýtala som sa.

,,No, ak si nepamätáš, minulý rok si bola v inej skupine ako ja."

Ako sme sa tak hádali, kto bude sedieť v tej lavici, ani sme si nevšimli, že do triedy vošiel učiteľ.

,,Hm, hm..." začal a všetci sa naňho otočili. Vrátane mňa a Nathaniela.

,,Vítam vás na prvej hodine chémie. Tento rok budem robiť trochu náročnejšie pokusy, ako minulý. A ako ste si iste všimli, trochu sme vás aj inak rozdelili. Ste štyri triedy-A,B,C,D a my sme si povyberali do každej skupiny po 7-10 žiakov z každej triedy. Vlastne sme vás rozdelili podľa toho, ako vám to ide z chémie. No, poznáte sa už hádam všetci, ale ak nie, tak sa pozoznamujte a hlavne s vašimi spolusediacimi, pretože s nimi budete pracovať odteraz po celý rok. A prosím vás. Už tu nechcem žiaden zmätok. Tak ostaňte všetci tam, kde ste teraz. Už žiadne presádzanie." dokončil svoj prehovor profesor Costner.
My s Nathanielom sme sa len tak na seba pozreli, obaja sme nahodili vražedný pohľad a zvalili sa na stoličky. Ja som sa pozrela na Bony, ktorá bola vtedy pri Mati, ona len kývla plecami, že už s tým asi nič nespravíme a otočila sa späť na profesora.
Jedinou výhodou bolo, že sme ešte nič nerobili. Lebo by som sa namieste asi zastrelila, keby som mala robiť niečo spoločne s Nathanielom. Ale nabudúce to asi tak dopadne...Bože, to mám stráviť štyri hodiny týždenne s Nathanielom?! dvojhodinovka v stredu a dvojhodinovka v piatok. Však mi pri ňom všetky vlasy obelejú! A nie len mne...ale aj všetkým naokolo plus učiteľovi, keď bude počuť naše hádky!
Dobre, pohoda, kľud, Cass...Nemáš sa prečo stresovať. Hovoril mi prvý hlas. Ale ten druhý ho prekričal. Ako sa nemám stresovať? To je nemožné!...
Našťastie moje úvahy prerušil zvonček ohlasujúci prestávku.

-----------------------------------------Na obede-----------------------------------------------------------

,,Sandy, hlavne sa musíš najprv upokojiť. Tak ešte raz..."

,,Nela, ja ti to už nemienim opakovať! A aj keď sme tam boli spolu len omylom, musíme tam sedieť teraz do konca roka." môj hlas ale teraz začal priberať na obrátkach.

,,A za učiteľom si bola?"spýtala sa ma Nela a neberala si polievku.

,,Áno, ale ako už povedal cez hodinu, nemôžme sa presádzať." povedala som a od zlosti sa mi normálne začali valiť do očí slzy.

,,Sandy, počúvaj..." začala Nela ale ja som ju prerušila. ,,Nie, ty počúvaj. Ja mám už všetkého pokrk. A najhoršie na tom je, že som si to sama zavinila. Keby som nebola taký idiot, vykašľala by som sa na tú lavicu, ale ja nie...ja som musela ísť tam. A ešte aj Bony som poslala preč, že to vybavím...Nela, ja sa zbláznim! Väčší idiot na tejto planéte už ani neexistuje."

Vtom sa ozvali Bela s Janou, ktoré sedeli vedľa nás a celý náš rozhovor si vypočuli. ,,Cass, veď sa vzchop, však nejde nastať koniec sveta. Ty sa môžeš vykašľať na Nathaniela. Jednoducho si rob svoju prácu a jeho môžeš ignorovať..." povedala Bela.
,,Alebo môžeš naopak rozprávať úplne nahlas a všetko rob zle a možno vás nakoniec presadí sám učiteľ." navrhla Jana. ,,Tak. A teraz poď s nami. Dačo ti ukážeme." Chytila ma za ruku Bela a žmurkla na Janu.
,,Kde idete?" opýtala sa nás Nela.
,,To je tajomstvo. Ale ak chceš, môžeš ísť s nami." povedala Jana s úsmevom. Nela ďalej nenamietala a rozbehla sa s nami von z jedálne.
Cestou sme stretli Tommyho. ,,Ahojte..." ,,Tommy, prepáč, ale dnes Cass nemôže. Tak zajtra, dobre?" usmiala sa na Tommyho Nela.
,,Dobre, v pohode." povedal Tommy a my sme pokračovali v ceste.

,,Kde vlastne ideme?" opýtala som sa, keď sme vyšli von z budovy.
,,Uvidíš. Už nie dlho." povedala Bela a viedla nás po chodníku smerom k lesu. Potom sme ale zamierili doprava a došli sme k jednej starej malej búde.
Prehovorila Jana: ,,Tak. Je čas, aby sme zahodili všetky naše problémy. Cass, dnes budeme oslavovať."
,,Ale čo?" spýtala som sa nechápavo.
Jana sa poškrabala na hlave a povedala: ,,No...napríklad začiatok roka. Síce my sme ho už trocha včera oslavovali," žmurkla na Belu, ,,ale dnes ho môžme osláviť všetci spolu. Čo myslíte?"
,,No, viete, ja veľmi nemám náladu na oslavu." povedala som im.
,,Ale Cass, tak my ťa chceme trochu zabaviť a odreagovať, a ty len odmietaš. Nebuď už taká pesimistická a zabudni na to, čo sa stalo, prosím ťa." povedala Nela a spravila na mňa psí pohľad.
,,No...tak dobre." súhlasila som napokon a pokúsila sa o úsmev.
,,To sa mi páči." povedala Bela a otvorila dvere do búdky.
Keď sme sa tam všetky napchali, Jana vytiahla fľašu, ani neviem, čo to bolo, lebo nálepka bola zlepená. ,,Takže, pripime si. Na úspešný začiatok roka. " a podala mi fľašu.
Ja som chvíľu váhala, ale nakoniec som si ju predsa len vzala a dala si riadny glg. Potom som ju podala Nele, ona potom Bele, tá Jane, a tak to šlo stále dookola.

Popritom, ako sme pili, sme sa rozprávali. Celkom som zabudla na Nathaniela a zrazu som sa cítila úplne skvele.
,,Počúvajte,ďakujem vám. Bez vás by som sa dnes asi zložila." povedala som a znova sa napila.

,,Však o čo nám išlo?" opýtala sa s úškrnom Bela.

,,Ja vás mám tak rada." nadhodila som a zrazu sa začala skupinová objímačka.

,,Baby, už sme všetko vypili. Mali by sme ešte po niečo ísť" povedala Nela držiac prázdnu fľašu.
,,Ale...však ešte sme mali jednu. Jana, pozri sa...Jana?"

,,Čo, čo...trochu som zaspala." postavila sa zrazu Jana, ale hneď spadla naspäť.
Bela išla obkútrať ešte chatku, ale nenašla už nič. ,,Tak sa zdá, že už naozaj nič nemáme. Treba ísť k Norovi po ďalšie."
,,Čo, to máš od Nora?" opýtala sa Nela pripito.

,,No, hej. On nám to chodí kupovať do...no, už ani neviem. A my si to potom tu skrývame."
,,Ahá, takže už viem, kde ste boli včera večer." povedala Nela.
,,No, myslím, že by sme už mali ísť. Koľko je vlastne hodín?" opýtala sa Bela opierajúc sa o dvere.
Tie sa zrazu otvorili a ona vypadla von na trávu. Popritom ešte stihla vypnúť aj svetlo.
Keďže bola tma aj von, nič sme nevideli, zľakli sme sa a začali sme jačať a hľadať sa.
,,Kľud, baby. Nič sa nestalo. Len by sme mali nájsť vypínač." povedala Jana a počuli sme ako do niečoho narazila a zvalila sa na zem.
,,Vtom som sa ani ja už neudržala na nohách a vrazila som do steny, na ktorej bol náhodou vypínač. Zrazu zasvietilo svetlo a my sme začali škúliť.

,,Takže," začala Nela, ,,ako vidíte, je už tma..." všetci sme na ňu hľadeli ako puky, že čo sa nám snaží povedať. ,,no a mali by sme už ísť, nie?"
Potom nám to docvaklo. ,,Však zatvoria školu! Poďme!" zakričala Bela a všetky sme sa rozbehli von z chatky. Ale nejak sme sa vo dverách pozrážali a povypadovali všetci na trávu. Jana samozrejme zase stihla vypnúť svetlo.

Zrazu sme ale začuli kroky. Všetky sme znehybneli a čakali, čo sa ide diať.
,,Tak tu ste! Všade som vás hľadala." Aká to bola úľava, keď sme zistili, že je to Bony.
,,Poďte rýchlo dnu. Je osem hodín a zachvíľu zatvárajú."
,,Čo?! Už toľko?" opýtali sme sa jej všetky naraz. Ona na nás len zvrchu hľadela (my sme ešte stále boli na zemi) a povedala: ,,Vy ste teda dopadli. Buďte rady, že som vás šla hľadať. Som zvedavá, ako pôjdete zajtra na vučovanie."
,,Bony, ja som taká šťastná, že ťa vidím." Ja som sa len teraz uvedomila, čo sa tu vlastne deje. Vstala som, ale stratila som rovnováhu a spadla na ňu. Ona sa len len že udržala na nohách.
,,Vidím, že to bude oveľa ťažšie, ako som myslela." povzdychla si. ,,Počúvajte, idem zavolať pomoc a vy tu seďte. A buďte hlavne potichu, dobre? Ja sa hneď vrátim." a odišla. Ani sme jej nestačili nič povedať.

Tak sme tam len tak potichu sedeli, asi pätnásť minút a potom sme začuli, ako niekto prichádza. Bola to Bony a s ňou Noro, Theo a Stan. Chvíľu si z nás uťahovali, ale potom nám pomohli do školy.
Keďže do dievčenských izieb už nemohli, museli sme sa nejako zaobísť sami a tak sme tam nakoniec došli po kolenách. Našťastie, nik z učiteľov nás nevidel, iba zopár žiakov, ale ani tých nejak veľa nebolo.
V izbe sme sa všetky vyvalili na posteľ. Iba Jana to už nevydržala a musela rýchlo na záchod.
Ja som zaspala. Zobudila som sa asi o polnoci na strašné bolesti brucha. Tak som šla do kúpeľne, ale niekto tam práve bol. Zaklopala som teda na dvere a otvorila mi Nela. Bola celá zelená.
,,No čo, už aj na teba to prišlo?" opýtala sa ma s miernym úškrnom. Potom ale hneď bežala k záchodu. Ja som to už tiež nevydržala a šla som k umývadlu. Tak sme tam boli spolu asi do tretej rána, celé unavené, teraz opreté o obkladačky.
,,Nela, povieš mi, prečo som sa dala na to nahovoriť?"
,,Jaj, Cass...nechaj to teraz tak. Ja už nevládzem ani rozprávať. Som zvedavá, ako zvládnem zajtrajšok. Teda už dnešok."
Keď sme sa konečne doplazili k posteliam, vstala Bony a opýtala sa: ,,Tak čo, už vám je lepšie?"
,,No, trochu." povedala Nela a pokúsila sa o úsmev. ,,Inak fakt dík za to, že si nám pomohla."

,,Ale, neďakujte mi už toľko. To by spravil predsa každý. Mimochodom...vyzeráte ešte stále zle. Počkajte, dám vám také tabletky, ktoré som dala aj Bele s Janou a oni teraz celkom dobre spia."

Keď sme zjedli tabletky, trochu sa nám uľavilo a šli sme si ľahnúť.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 nezvetsna nezvetsna | Web | 6. prosince 2008 v 22:12 | Reagovat

ok hned si ta dam ku priatelom

2 capepeidy capepeidy | Web | 15. prosince 2008 v 21:13 | Reagovat

zase preklepy citas si to po sebe?  inac to jak tam zhasinali a vypinali bolo veri gut a to s tym natanielom genialne jednoducho nebol kapor

3 sandy sandy | 17. prosince 2008 v 19:38 | Reagovat

dik :D....no viem, vela chyb....no a to je ta chyba, ze ked to napisem, uz sa mi to nechce zas citat....a stale si vravim, ze to opravim...ale nejak neni cas :D....ale tak...uz sa idem asi do toho konecne pustit...

4 capepeidy capepeidy | Web | 18. prosince 2008 v 21:23 | Reagovat

to bude super aspon sa potom cita lepsie a aj dostava do deja

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama