Nakuknite na môj druhý kávovo-knižný blog :-)

>>> Little Caffeine World <<<

4.kapitola

9. prosince 2008 v 21:24 | Sandy |  Tvár štyroch živlov
Tááákže...pridávam ďalšiu kapitolku! :D....myslím, že sa mi celkom vydarila...ale ospravedlňujem sa za chyby (nechce sa mi to znovu čítať :P)...a to aj v predošlých častiach...


----crrrrr----
Prvé zvonenie budíka som ako tak odignorovala, ale teraz sa už musím zobudiť.
----crrrrr----
Capla som rukou po mobile a otvorila oči. Bony si akurát popravovala posteľ.
,,Tak ako, už ti je lepšie?" opýtala sa ma.

,,No, ani veľmi nie, ale dá sa to prežiť." pokúsila som sa o úsmev a odišla do kúpeľne. Nechcite vedieť, čo som videla v zrkadle...ja som to teda určite nebola. Keď som sa ako tak skorigovala, šla som sa obliecť. Akurát vstávali aj Bela s Janou, Nela ešte spala. Podišla som teda k nej a začala ju budiť. Veľmi sa jej do toho nechcelo, ale čo mala robiť. Na vyčovanie ísť musela. Vzali sme si ešte od Bony pre istotu tabletky a odišli.

Dnes sme našťastie nemali veľmi náročný deň. Väčšinou len také predmety, ako dejepis (ten sme s Nelou prespali), výtvarná...a telesná (tam to bolo už ,,trošku" horšie), literatúra a posledné dve hodiny našu triedu vyhnali von popolievať kvety (viem, je to čudné, ale v našej škole vládne taký zvyk, že keď sú teplé dni, striedajú sa triedy v polievaní kvetov. Máme tam taký veľký kvetinový záhon. Sú tam rastliny všetkých druhov. Ruže, tulipány, klinčeky, rôzne zelené rastliny...proste všetko). A dnes bol naozaj krásny slnečný deň.

Nastúpili sme si do radu a každému dali do ruky hadicu. Potom nás porozmiestňovali tak, aby každý mal okolo seba nejaký priestor. Vedľa mňa vpravo bola Nela, po mojej ľavici Bela, ale čo čert nechcel, rovno naproti mňa z opačnej strany záhona, sa na mňa vyškieral Nathaniel. Ja som len vystrúhala grimasu a ďalej som si ho nevšímala.

,,Máte všetci pripravené hadice?" opýtala sa profesorka Grassová a všetci súhlasne prikývli.
,,Takže natri, dobre? Dúfam, že ste od minulého roka nezabudli, čo máte robiť... Tri, dva, jedna..." A otvorila kohútik.
Všetkým sa ako na povel začala z hadice valiť voda. Ale počkať. Niečo tu nehrá... Mne nestrieka!!!
Začala som si prezerať moju hadicu, či tam náhodou nie je diera, alebo dačo podobné, ale nič som nenašla. Pozrela som sa na ostatných, všetkým ostatným išla. Nela vedľa mňa len pokrčila plecami a ďalej sa venovala svojej práci.

,,Sakra, prečo mi to nejde?" zanadávala som si potichu. Pozrela som sa ešte raz po ostaných, Nathaniel sa samozrejme začal rehotať ako zmyslov zbavený. Veď ako inak. Všetci už mali svoju časť skoro celú popolievanú, len ja nie.
Schytila som teda ešte raz svoju hadicu, a ani neviem, čo mi to napadlo, pozrela som sa jedným okom dovnútra, či tam náhodou nie je nejaká skala. Ale nič.
Zrazu som len zacítila nejakú vibráciu a voda mi vyšplechla rovno do tváre (no, keby len tam, bolo by to OK). Vtom sa pustil ešte silnejší prúd (ostatným už medzitým skoro nič z hadíc nešlo) a ja som už tú hadicu neudržala. Musela som ju pustiť na zem. Ona sa tam začala hýbať všetkými rôznymi smermi a samozrejme, všade bolo mokro. Zo mňa už tieklo, akoby som práve vyšla z bazéna, ale ešte to stále nebol koniec. Prúd z hadice sa ešte zväčšil a zrazu voda ošpliechala všetkých do vzdialenosti päť metrov.

Zavládol tam strašný hurhaj. Všetci sme tam výskali, ako splašení, učiteľka sa snažila zavrieť kohútik, ale veľmi jej to nešlo. Nathaniel na opačnej trane sa už váľal od smiechu po zemi. A s ním aj Chris a všetci, čo tam boli.
Po nejakých desiatich minútach sa začal prúd zmenšovať, až nakoniec úplne prestal.
Učiteľka si konečne vydýchla, samozrejme my tiež a utekali sme do izieb sa usušiť. Ako keby toho nebolo na dnes málo, ani obed sme nestihli. No čo, museli sme si pekne počkať až do večere.

-----NA VEČERI-----

Keď som sa konečne usadila k čerstvému jedlu, ihneď sa mi začali zbiehať slinky a začala som si nakladať z každého niečo.
Tento večer som bola ,,nechtiac" stredobodom pozornosti. Každého, koho som stretla, len vykrikoval: ,,Čo, Cass, už si suchá?" alebo si proste robil srandu.
Samozrejme, najprv som sa s nimi smiala aj ja, ale potom mi to už začalo liezť pekne na nervy. Pri jedle som si ich však nevšímala...
Keď sme sa s Nelou už najedli do sýtosti, rozhodli sme sa, že pohľadáme Tommyho a pôjdeme sa trochu prejsť. Bolo šesť hodín, ale vonku bolo ešte príjemne teplo. Cestou sme, ako inak, stretli Nathaniela s Chrisom.

,,Čaw, Cass. Ako? Dnes si mala nejaký akčný deň." povedal so svojím známym úškľabom.

,,Nathaniel, prestaň. Áno, dnes som toho mala až-až. A nepotrebujem, aby sa k tomu všetkému pridala aj hádka s tebou." povedala som vyrovnaným hlasom a postrčila Nelu, nech sa pohne.

,,A kam sa tak ponáhľate?" začal Chris.

,,No...prejsť sa." odvetila Nela s úsmevom.

,,A nemohli by sme ísť s vami?"

,,Prepáč, Chris, ale už máme naplánované s niekým iným." povedala som, Nela len kývla plecami a odišli sme.
Na chodbe sme stretli Tommyho.
,,Ahoj Tommy, čo robíš? Nechcel by si sa ísť s nami prejsť?" opýtala som sa ho rýchlo.

,,Ahojte. Akurát idem z večere. Dobre, tak môžem. Aj tak nemám čo robiť."

Ako sme sa prechádzali po vonku, o všeličom sme sa rozprávali. Teda, keď mám pravdu povedať, najviac ja s Tommym. Pokračovali sme v tom, v čom sme prestali v utorok.
Nele začínalo byť neskôr zima, lebo nemala mikinu, a tak odišla. Potom som Tommyho ešte zaviedla k lesu, porozprávala o našej príhode, ako sme sa tam s Nelou stratili a už sme šli aj my dovnútra.
Tommy bol asi jediný človek, ktorý nerozoberal moju nehodu z hadicou. Neviem, či o tom nevedel (ale asi áno, pretože tá správa sa ihneď rozšírila po celej škole), alebo ma proste už nechcel trápiť hlúpimi otázkami. A za to som mu aj vďačná...
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 nezvetsna nezvetsna | Web | 13. prosince 2008 v 22:13 | Reagovat

Nova kapitola :-D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama