Nakuknite na môj druhý kávovo-knižný blog :-)

>>> Little Caffeine World <<<

7. kapitola

20. prosince 2008 v 22:51 | Sandy |  Tvár štyroch živlov
A máme tu ďalšiu kapitolku. Pôvodne mala byť dlhšia, ale nakoniec som sa rozhodla, že tú druhú časť dám ako ďalšiu kapitolu, lebo ešte ani niej e celkom dokončená. A potom by ste zrejme museli dlho čakať :D...No, dúfam, že sa vám bude páčiť a ospravedlňujem sa za chyby...


Je pondelok večer. Už druhý októbrový týždeň. Po nekonečnom dni plnom písomiek a skúšania som sa konečne usalašila v kresle a začala čítať knihu ORIENTÁCIA V LESE. Zrejme neviete, prečo...tak vám to teda poviem. S Nelou sme sa prihlásili na takú súťaž že: LIFE IS IN YOUR HANDS....Ide tam vlastne o to, že nás rozdelia do skupín a pôjdeme do lesa (ale nie do toho pri škole. Do takého ešte väčšieho...wrrrr...dúfam, že sa zas nestratím...preto čítam to, čo čítam).
No a tam budú rôzne disciplíny, napr. zakladanie ohňa bez zápaliek...minulý rok sme s Nelou vyhrali...hádajte, prečo.

No a budeme tam aj jednu noc spať. Na druhý deň ráno nás zavedú tak hlbšie do lesa a my sa máme do konca dňa dostať von (pekné od nich, že?). Ale hádam to nejak zvládneme.

Ja som v skupine s Nelou a na jej veľké prehováranie a dohováranie som nakoniec súhlasila, aby s nami boli Chris a Nathaniel...(tak čo by ste nespravili pre vašu najlepšiu kamarátku)...ale vopred som ju upozornila, že kde bude dačo robiť Nathaniel, ja s ním spolupracovať nebudem...
No a ešte, aby som nazabudla, s Nelou si začíname postupne myslieť, že naozaj nič nevidel, pretože sa vôbec nezmenil. Správa sa ku mne úplne rovnako...večné hádky, irónia a občasná ignorácia...
Takže som si vlastne aj trochu vydýchla. Aj keď mi to stále pripadá čudné.

,,Cass, ty si už pobalená?" opýtala sa ma Nela a vytrhla ma tak z môjho myšlienkového pochodu.

,,No...aj hej..." odpovedala som jej.

,,Aj hej? Počúvaj, však zajtra ráno odchádzame! Takže si ešte raz všetko riadne poprezeraj. Lebo tam už bude pozde." začala ma napomínať. Už mi pripomína rodičov.

,,Ale Nela, prestaň. Mám všetko. A okrem toho, nemusíš sa tak stresovať. Však ide len o to, že sa ulejeme z dvoch dní v škole. Či nie?" opýtala som sa jej a postavila sa. Predsa si idem len popozerať, či mám všetko.

,,Cass, ak o tom nevieš, tam nejde len o to. Zapamätaj si, nebude to len taká prechádzka ružovým sadom..."

,,Veď dobre, dobre..." povedala som jej. Keď som si ešte raz popremetovala veci v ruksaku, išla som do kúpeľne, osprchovala sa a šla si ľahnúť. Bolo síce ešte len deväť hodín, ale zajtra vstávame o piatej a nechcem tam vyzerať ako niekto, kto nič nevydrží. O nejakých dvadsať minút Nela urobila to isté.

Ráno ešte ani nestačil zazvoniť budík a už som bola hore. Túto noc som nespala veľmi dobre. Často som sa budila. Pozrela som sa von naším malým oknom so svetlozelenou záclonkou.
Až teraz som si začala uvedomovať, do čoho som sa to vlastne dala. Však tu nebudem celé dva dni! Budem ich tráviť kdesi v hustom lese, v sychravom počasí...no brrr...prešla ma triaška.

Keď som sa obliekla, šla som zobudiť Nelu. Zrejme ani ona dnes nespala veľmi tvrdo, lebo otvorila oči hneď, ako som zavolala jej meno.
Obe sme sa potom najedli a ešte raz si skontrolovali veci. Potom sme si obliekli vetrovky a potichu opustili izbu.

Vonku to síce nevyzeralo, že by malo v blízkej dobre pršať, ale i tak všade vládlo depresívne počasie a fúkal dosť silný vietor (ale s tým sa už niečo spraví).

Keď sme došli k autobusu, ktorý nás mal odviesť k lesu, zbadali sme, že už tam stojí pomerne dosť ľudí (zrejme sa ich tiež chcelo veľa uliať zo školy). Nela sa porozhliadala po okolí a v tom zbadala, ako jej zpoza autobusu kýva Chris. Hneď sa za ním rozbehla a vrhla sa na neho.
Keď som pomalým krokom prišla k nim, aj ja som sa privítala sa Chrisom. S Nathanielom sme sa tentoraz znovu zaobišli ignoráciou. Potom prišiel profesor a zavolal všetkých do autobusu.

Našťastie, keďže sme boli hneď vedľa, natlačili sme sa do dverí medzi prvými. A tak sme si mohli vybrať, kde budeme sedieť. Nela najprv navrhovala zadnú päťku, ale keď zazrela môj výraz, opustila od tohto návrhu.
Sadli sme si teda naľavo na druhé miesto odzadu. Ja som bola pri okne, vedľa mňa Nela. No a na pravej strane bol Chris, aby sa s ním mohla Nela rozprávať a pri okne Nathaniel.

Po nekonečnom čase plnom počúvaní hádiek ostatných o miesta a niekoľkonásobným počítaním a kontrolovaním profesora, či sme všetci, sme sa konečne pohli.
Nela sa zahĺbila do debaty s Chrisom, a tak som sa rozhodla, že trošku dospím tú dnešnú nepokojnú noc. Zobrala som s MP3, dala do uší slúchatká, zavrela oči a nechala som sa unášať hudbou do sveta snov.

Zrazu som len zacítila, ako do mňa niekto šťuchá.

,,Nela, čo je? Potrebuješ niečo?" opýtala som sa, ale napoly som ešte stále spala.

,,Cass, už sme tu!" povedala Nela, ale ja som ju ešte stále nejak veľmi nevnímala.

,,Haló. Planéta Zem volá Cassandru!" povedala už o niečo hlasnejšie, až ma to úplne vytrhlo zo sna. Otvorila som oči, porozhliadala sa okolo...bolo tu už nejako málo ľudí...potom som očami zaostrila na Nelu.

,,No konečne. Ti to trvalo." uľavila si Nela, keď sa jej konečne podarilo ma zobudiť. Začala si obliekať bundu.

,,To už sme tu? Nejak skoro..." povedala som a začala som sa vystierať.

,,Skoro? Však si spala skoro dve hodiny!" zasmiala sa Nela. ,,Všetci sú už skoro von. Tak si pohni."

,,Dobre, dobre, však idem." odvetila som jej a tiež som si obliekla vetrovku. Fú...že dve hodiny. A mne sa zdalo, že len nejakých päť minút...

Hneď, ako sme vystúpili z autobusu, zacítili sme na tvárach nepríjemný, studený vietor. Zazipsovala som si bundu až po krk a spolu s ostatnými som sa pozrela na profesora, ktorý začal dávať pokyny. Veľmi som ho nevnímala, ale keď sa konečne dostal k úlohám, ktoré budeme musieť plniť, zbystrila som pozornosť.

Súťažiť sa malo začať o jedenástej. Dovtedy sme si mali trochu poobzerať okolie a tak.
Teraz sme stáli na obrovskej lúke. Cez leto to tu mohlo byť pekne...keď bolo všetko také rozkvitnuté. Teraz sa už len sem-tam vyskytoval nejaký malý kvietok uprostred tmavej uschnutej trávy. Asi päťdesiat metrov od nás sa rozprestieral mohutný les. Bol naozaj oveľa väčší, ako ten náš a pôsobil takým...strašidelným dojmom.
Avšak, keď sme vošli dovnútra, niečo nás upútalo. Uprostred stromov sa rozprestieralo také miny jazierko. Ale také pekné, čisté. Naspodku bolo vidieť všetky kamienky. Síce to miesto bolo dosť tmavé, ale bolo z neho cítiť istú...tajomnosť.
Ináč už tu nebolo nič zaujímavé, akurát veľa stromov a pár úzkych, vyšľapaných chodníčkov.

Konečne odbilo jedenásť hodín. Všetci sme sa porozdeľovali do skupiniek, v ktorých sme mali spoločne pracovať. Našou prvou úlohou bolo založiť oheň. Samozrejme bez použitia zápaliek, či zapaľovača. Keď na mna Nela žmurkla, musela som sa pousmiať. Túto úlohu máme určite vyhranú. Chlapcov sme poslali po drevo a my sme zatiaľ hľadali vhodné miesto na založenie ohňa. Hlavne to nesmie byť veľmi blízko lesa.
Keď sme sa konečne usalašili na vybranom mieste, porozhliadali sme sa po ostatných. Niektorí už začali ukladať na seba suché konáriky.
Konečne sme zbadali Chrisa s Nathanielom, ako prichádzajú s náručím plným konárov. Nela im bežala naproti. Ja som ešte raz popozerala miesto, či tu nie sú náhodou nejaké suché listy, alebo dačo také, od čoho by sa mohlo chytiť horieť okolie. Chlapci potom začali lámať konáre a my s Nelou sme ich ukladali na seba.

,,Neviem, či sa nám dačo podarí zapáliť...fúka dosť silný vietor." prehovoril Chris.

,,Ale neboj, hádam časom prestane." utešovala ho Nela a pozrela mojím smerom. Ja som na ňu žmurkla a ona sa usmiala. Táto reakcia samozrejme neušla Nathanielovi, ktorý na mňa na chvíľu zabystril očami, ale potom sa znova venoval svojej práci. Nechala som to ale tak...
,,Musím si odskočiť." povedala som zrazu a postavila sa. Zašla som trošku do lesa a keď som si bola istá, že ma už nik nevidí, zavrela som oči a začala sa sústrediť. Cítila som, ako sa mi vietor pohráva s vlasmi. Postupne sa ale zmiernil, až nakoniec nastalo úplné bezvetrie. Len sem-tam pofúkol jemný vánok.

Keď som prišla k našej skupinke, už bolo všetko nachystané. Stačilo už len odohnať chlapcov, aby mohla Nela zapáliť oheň.
,,No...tak ja s Cass sa to pokúsime zapáliť a vy sa zatiaľ choďte poobzerať, či sa to už niekomu nepodarilo." povedala Nela Chrisovi. Ten poslúchol a hneď odišiel aj s Nathanielom k ďalším skupinám.

,,Nela...počkáš chvíľu, chcem si to vyskúšať..." prosíkala som ju so psími očami.

,,Tak skúšaj." zasmiala sa na mne Nela.

Po piatich minútach ma to krútenie paličkou v dreve prestalo baviť. Nela dostala záchvat smiechu.

,,Tak čo, ako vám to ide?" opýtal sa niekto spoza nás. Bol to Chris. Keď zbadal Nelu v záchvate smiechu a mňa, ako sa sústredene snažím točiť paličkou, aby som zapálila plamienok, začal sa smiať aj on. Samozrejme sa k nim pridal aj Nathaniel.

,,Zdá sa, že to potrebuje chlapskú ruku. Daj to sem." povedal Nathaniel a kľakol si vedľa mňa. Ja som len urobila divnú grimasu, alebo slová, ako chlap a Nathaniel...mi k sebe nejak nešli. Ale stále som sa sústredila na svoju prácu. Zrazu som ale spozornela a so mnou aj Nathaniel. Zo spodku zrazu vyletela iskrička a oheň sa zapálil.
,,Áno!" musela som vykríknuť. Konečne som dačo dokázala! Ale moje nadšenie vyprchalo ihneď, ako som sa pozrela na Nelu. Vyskočila som na nohy, schmatla Nelu za ruku a odtiahla ju ďalej od chlapcov.

,,Nela, ja ťa asi zabijem! Prečo si to urobila? Konečne som sa tešila, že som niečo dokázala sama."

,,Cass, musela som. prepáč, ale myslím, že keby som ti trochu nedopomohla, už by ti tú paličku Nathaniel uchmatol. Takže som ťa vlastne aj ušetrila od ďalších ironických poznámok." povedala Nela a usmiala sa.
V tom mala teda pravdu... ,,Ďakujem." povedala som jej, ale stále bolo v mojom hlase cítiť istú nespokojnosť.
,,Ale mala si vidieť Nathanielov výraz, keď vyletela tá iskra." odľahčila to trochu Nela a obe sme sa začali smiať.
Vtom k nám dobehol Chris. ,,Baby, vy ste zabudli okolo ohniska porozkladať kamene!" začal kričať. My sme na neho nechápavo hľadeli. ,,A oheň sa začal rozširovať aj naokolo!" pokračoval. Už nám to docvaklo. Rýchlo sme bežali za ním. Za ten čas už horelo dosť veľké miesto. Prišiel aj profesor a hneď nakázal všetkým naokolo, aby šli po vodu. Ale jazierko bolo od nás dosť ďaleko a nemali ju ani do čoho nabrať. Tak všetci len brali svoje poháre (ak mali) a fľašky na pitie a zháňali vodu. Oheň sa znovu rozšíril. Pomaly sa blížil k lesu. Všetci sme začali panikáriť. Hlavne ja a Nela. Však my sme za to všetko mohli...
Nathaniel niečo vravel Chrisovi a potom utekal niekam do lesa.
My sme vyprázdnili posledné fľašky s tekutinami a tiež bežali k jazierku. Avšak ako sme šli, stalo sa niečo neočakávané. Začalo pršať. Najskôr len také malé kvapky, ale potom sa strhol poriadny lejak. Rýchlo sme s Nelou zamierili do lesa. Tam našťastie tak nepršalo. Po nejakej polodinke dážď ustal a všetci sme prišli k nášmu vtedajšiemu ohnisku. Značné množstvo trávy bolo obhorené. Ale našťastie sa to nedostalo až k lesu. Mali sme šťastie, že sme boli od neho dosť ďaleko a samozrejme, že začalo pršať. Aj keď si to neviem vysvetliť. Však ráno nebol na nebi takmer žiadny obláčik. a zrazu sa ich tam toľko nahromadilo...

,,Takže..." začal profesor, ,,začali ste síce pekne, prví ste zapálili oheň. Ale ako ste si iste všimli, neurobili ste pár opatrení. A buďte radi, že akurát začalo pršať. Keďže sa nikomu nič nestalo a oheň nepoškodil veľa pozemku, nepošlem vás domov, ako som mal najprv v pláne. Ale na dnes ste diskvalifikovaní z ostatných súťaží." dokončil svoj prejav a my sme len smutne pokývali hlavami. Zvyšok dňa sme sa ani veľmi nerozprávali, len sme rozmýšľali o našej nešikovnosti a nepozornosti. Počasie sa zas trochu vyjasnilo.

Boli tri hodiny a my sme buď nemo sedeli na dekách, alebo pozorovali ostatných, ako súťažia. malo to ale aspoň jednu výhodu. Oddýchli sme si a tým, že sme nič nerobili, nemohli sme ani nič pokaziť.

O šiestej nastalo vyhodnocovanie. Prvú súťaž nevyhral nik, pretože okram nás sa nikomu nepodarilo zapáliť oheň v časovom limite. Aspoň nad tým som sa musela pousmiať.
Potom rozdávali madaily. Na moje počudovanie sme dostali aj my jednu...takú s nápisom NAJLEPŠÍ POŠKODZOVAČ ŽIVOTNÉHO PROSTREDIA. Vraj vždy majú jednu aj takú, lebo každý rok sa nájde niekto, komu sa podarí najaká vilomenina.
Nakoniec sme si všetci spolu posadali a rozprávali sa. Profesor mal už našťastie dobrú náladu, a tak si aj on z nás začal robiť nakoniec srandu. Vtom sme sa začali všetci smiať a aj mne už bolo veselo. Avšak prešlo ma to hneď, ako sa začalo stmievať...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 capepeidy capepeidy | Web | 20. prosince 2008 v 23:39 | Reagovat

to akoze co za koniec dufam ze zajtra bude dalsia lebo inak sa mi bude tazko spat ale na zaciatku boli chybicky a uz som Nathaniela prekukla (dufam ze nie som jedina) a inac ten pribeh je fakt dobry aj ked tunak bolo bolo dialogov ale inac pohodicka :)

2 sandy sandy | 21. prosince 2008 v 20:56 | Reagovat

no...zrejme to tak skoro nebude...dnes sa mi uz nejak nic nechce....a dik naozaj :D aj ked je to stale na veelmi nizkej urovni.....a ak najdes este aj viac chyb tak napis :) budem len rada, ked mi niekto napise kritiku, lebo inac by som sa vobec nemohla zlepsovat :D

3 šialená spisovateľka šialená spisovateľka | Web | 21. prosince 2008 v 21:16 | Reagovat

ahoj, dakujem za komentár, som rada, že sa ti u mňa páči ... pozerám, že aj ty píšeš, komentáre od kolegine potešia dvojnásobne =)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama