Nakuknite na môj druhý kávovo-knižný blog :-)

>>> Little Caffeine World <<<

8.kapitola

25. prosince 2008 v 22:01 | Sandy |  Tvár štyroch živlov

No konečne tu pridávam tú sľúbenú kapču :D....neviem, zdá sa mi trochu čudná...ale veď posúďte sami XD...mimochodom...budete mi museť prepáčiť chyby...lebo sa mi to už nechce za sebou čítať...fakt sorry...hádam to pozdejšie opravím...


Niektorí si už začali rozprestierať stany a chystali si veci na noc. Tma sa postupne začala rozširovať všade naokolo. Tí, ktorí mali, si pozapínali baterky (a tí, čo nemali...mali smolu).

,,Nela, však si vzala stan?" neisto som sa opýtala preharbujúc môj batoh.

,,Ja??? Veď si ho mala brať ty!" vyprskla na mňa okamžite Nela.

,,Ale...ja ho nemám..." povedala som a vysypala celý obsah ruksaku na zem.

,,Cass, ja ťa zabijem! Kde budeme teraz spať?" začala chytať nervu Nela. A keď sa ona naštve, nikdy to neskončí dobre.

Našťastie sa do toho priplietol Chirs. ,,Kľud, dievčatá. Môžte spať s nami. Zmestíte sa!" povedal sa usmieval sa ako slniečko na hnoji.

,,Tak to určite!" vykríkla som, len čo som to počula.

,,Ale zrejme nemáš inú šancu. My máme najväčší stan. K ostatným sa nepomestíte. Iba ak by ste chceli spať pod nebíčkom." zaškeril sa Nathaniel.

Chvíľu sme s Nelou na seba pozerali, ale nemali sme inú možnosť, a tak sme nakoniec súhlasili. Keď sme rozprestreli stan, začala sa hádka, kto kde bude spať. Ja som samozrejme nechcela spať vedľa Nathaniela, ale nechcela som byť ani na kraji. Nela zase chcela byť vedľa mňa, ale zároveň aj vedľa Chrisa. Nathanielovi to bolo v podstate jedno, ale myšlienka, že by mal spať vedľa mňa, mu tiež naháňala hrôzu. No a Chrisovi to bolo úplne jedno. Vraj sa prispôsobí.

Tak, teraz to už len bolo treba nejak skĺbiť dokopy. Bolo jasné, že všetkým sa vyhovieť nedalo. A doplatila som na to ako inak-ja. Nespala som síce vedľa Nathaniela (to mi ale riadne odľahlo), ale bola som na kraji. Možno sa vám budem zdať divná, ale naháňalo mi to strach. Už keď som bola malá, chodili sme stanovať. A raz, keď som spala na kraji, v noci niečo chodilo okolo stanu. Ráno sme zistili, že tam bola svorka vlkov...No a odvtedy sa radšej krajom vyhýbam...

Ale idem pekne po poriadku. Teda z ľava som šla ja, potom Nela, Chris a napravo bol Nathaniel. Bolo deväť hodín, ale nikomu sa ešte nechcelo spať. Tak sme sa všetci len tak prechádzali a rozprávali sa s ostatnými. Niektorí jedninci mali, aj napriek zákazu, so sebou alkohol (však ako inak...). Ale aj tak toho veľa nevypili, lebo profesor chodil každú chvíľu niekde kontrolovať.

Nele začínalo byť trochu zima, a tak šla aj s Chrisom do stanu. Mne sa ale ešte nechcelo. A keď mám pravdu povedať, nechcela som ich rušiť. Ich debatám som málokrát porozumela.
Išla som teda k jazierku. Takto večer to tam vyzeralo naozaj nádherne. Bol spln mesiaca, a tak pomedzi stromy prechádzalo jasné svetlo a všetko sa to vo vode odrážalo. Ako som tam šla, stretla som niekoľko párikov držiacich sa za ruky. Na chvíľu sa mi vynorili spomienky, ale hneď som ich zahnala preč. Zastavila som pri jednom strome. Schovala som sa zaň, pretože som zbadala, že pri jazierku stojí nejaká postava. Chcela som zistiť, kto to je...Moja napínavosť však razom klesla. Bol to Nathaniel. (Prečo on musí byť všade tam , kde som ja?!). Pozeral sa kdesi do vody a premýšľal. Vietor, ktorý už znova zosilnel, sa mu pohrával s vlasmi, ktoré mu neposlušne padali do tváre. Trošku som sa ešte posunula za strom, aby ma nemohol zbadať. Avšak stúpila som na suchý konár, a ten hneď zapukal. To vytrhlo Nathaniela z premýšľania a pozrel sa mojím smerom. Ešte viac som sa prikrčila. Bože, čo som to dnes za nemehlo? Znova som stúpila na ten konár.

,,Kto je tam?" opýtal sa Nathaniel a vykročil smerom ku mne. Už nemalo cenu sa skrývať. Vyšla som teda spoza stromu. ,,Ja...ja som len..." nevedela som sa vykoktať.

,,Cassandra?...Čo tu robíš?" opýtal sa ma a prišiel bližšie.

Čo mu mám povedať?...Náhodou som sem prišla a začala ťa pozorovať? Cass, ty si idiot...Nie, nie som idiot. Tak si niečo vymysli! Ale mňa nič nenapadá! No super, už som na tom až tak zle, že sa hádam sama zo sebou... Ale čo mu mám teda povedať? Chvíľu sme sa na seba pozerali ako zhypnotizovaní, potom som sa otočila a bežala k stanu. Neviem, čo mi to napadlo. Ale útek mi zrazu pripadal ako najlepšie riešenie. A teraz som si pripadala ako úplný hlupák. Cassandra, ktorá vždy vedela, čo má robiť a čo povedať, sa premenila na zbabelca, ktorý utiekol v momente, ako nastal menší problém. Ale keď ja som v tej chvíli fakt nevedela, čo mám robiť. Zrazu som sa proste cítila úplne bezmocná...

,,Cass, to si ty?" vykukla zo stanu Nela. ,,Prečo nejdeš dnu? Zamrzneš!"

,,Nie je mi zima." povedala som jej, ale i tak som vošla do stanu a ľahla si pod deku.

,,Kde si bola? Už som si myslela, že si sa stratila." začala ma spovedať Nela.

,,Prestaň. Bola som sa len trochu prejsť." povedala som jej podráždene.

,,Cass, je ti niečo? Ja...prepáč...myslela som to len zo žartu..."

Skočila som jej do reči. ,,To nič...vlastne ty prepáč...som už strašne unavená, ani neviem, čo vravím..." povedala som a pokúsila sa o úsmev. Nela mi ale aj tak neverila. Už ma poznala. Vedela, že keď mám takúto náladu, muselo sa niečo stať.

,,Nevidela si náhodou Nathaniela?" ozval sa zrazu Chris. Chvíľu som bola ticho, ale potom som prehovorila. ,,Hej...videla."

,,Zase ste sa pohádali?" opýtala sa ma Nela, keď zazrela môj výraz na tvári. Ja som ale neodpovedala. Len som sa otočila, že už idem spať. Potichu som však zašepkala: ,,Práveže teraz nie...", ale to ma už Nela nemohla počuť, lebo sa znova pustila do debaty s Chrisom. Potom zhasli baterky a aj oni si ľahli. O nejakých dvadsať minút prišiel aj Nathaniel. Potichu si ľahol pod deku, voľačo ešte povedal Chrisovi a aj on za chvíľu zaspal.

Konečne sa mi začalo voľačo snívať, no nepamätám si čo, lebo ma z toho vytrhol akýsi šramot. Otvorila som oči. Chvíľu som si uvedomovala, kde vlastne som, potom som pozrela na stan. Zdalo sa mi, že tam niečo zašušťalo. Posunula som sa bližšie k Nele. Snažila som sa zaspať, ale veľmi mi to nešlo. Ten šramot sa stále opakoval. A zdalo sa mi, akoby niečo chodilo okolo stanu. Keď sa vtom zrazu oň niečo obtrelo, nevydržala som a musela som zvísknuť. Samozrejme, som všetkých pobudila.

,,Cassandra, čo sa deje?" opýtali sa všetci zborovo.

,,Ja..no...niečo chodilo okolo stanu...a...aj sa oň obtrelo..." hovorila som koktavo a dych som mala strašne zrýchlený.

,,To sa ti asi len snívalo." utešovala sa Nela.

,,Nie, nesnívalo!" trvala som si na svojom.

,,Mám zapnúť baterku?" opýtal sa zrazu Nathaniel.

,,A čo ti preskočilo? Chceš, aby sme oslepli?" vyhovoril mu to hneď Chris.

,,Cass, počúvaj, ukľudni sa. Určite sa ti to len zdalo." ukľudňovala ma naďalej Nela.

,,Máš bujnú fantáziu." zasmial sa Chris. Zrazu sme ale všetci zbystrili pozornosť, lebo sa znovu ozval ten šramot.

,,Vidíte?!...Teda...počujete?" posadila som sa a zložila si ruky v bok.

,,To je asi len nejaký opitý človek, ktorému sa nechce spať." povedal okamžite Chris.

,,Alebo...niekomu trebalo na záchod." pridala sa Nela, ale bolo počuť v jej hlase, že aj ona sa zľakla.

Po chvíli ticha Chris navrhol. ,,Počúvaj, Cass, vidím, že sa bojíš (dobrý postreh). Tak poď medzi mňa a Nelu...teda, ak sa budeš cítiť lepšie..."
Už som na nič nečakala. Vytiahla som deku, ktorá bola čiastočne pod Nelou a snažila som sa dostať na nohy. Musela som byť ale prikrčená, lebo stan nebol príliš vysoký...
Keďže som nevedela presne odhadúť vzdialenosť, pokadiaľ leží Nela, urobila som pre istotu väčší krok. Zrazu som ale zacítila, že som na niekoho stúpila, tak som ten krok ešte o niečo predĺžila. Ale moja rovnováha to už nevydržala, a tak som sa vysypala na zem. Ešte som sa riadne prikryla dekou, aby mi nebola zima. Voľakoho som ešte začula, ako niečo vraví, ale už som to nevnímala. Bola som taká vyčerpaná, že som v sekunde zaspala...

Spala som už celú noc. Ani som sa nepohla, lebo ráno som sa zobudila v takej istej polohe, ako som zaspala. Vlastne, najskôr som sa len tak prevaľovala so zavretými očami. Keď som ich ale otvrila, dobre, že som nedostala inkfart. Čumela na mňa jedna dobre známa blonďatá hlava s modrými očami. Zrazu som chcela vykríknuť, ale Nathaniel zrejme odhadol, čo chcem spraviť a rýchlo mi zakryl ústa rukou.

,,Pssst, nekrič!" povedal potichu a kývol hlavou, nech sa otočím na duhú stranu. Naskytol sa mi pohľad na Nelu s Chrisom, ako si spokojne spia (dosť) blízko seba. Žeby mi niečo uniklo? Hneď som to ale pustila z hlavy, keď som si uvedomila, kto leží na duhej strane. Nathaniel tam ležal na boku, s hlavou opretou o ruku. Vlasy mu padali do očí, vlastne bol dosť strapatý, ale on je proste taký Pán dokonalý, že na ňom vyzerá dobre všetko. Aj keby mal na hlave vtáčie hniezdo.
Vtom som sa trochu mykla, pretože som si uvedomila, že hľadím (no...keby len to. Ja som doslova čumela!!!) na Nathaniela. A k tomu som bola aj hodne blízko. Rýchlo som sa odtiahla do zadu, len čo priestor dovoľoval (nechela som predsa zobudiť Chrisa). Nathaniel sa akosi na mne skvele zabával.
Keď som si usporiadala všetky myšlienky, začala som (samozrejme, šeptom): ,,Ako som sa sem dostala?"

,,No, ja neviem, kto si robil v noci prechádzky po stane." povedal Nathaniel s tým jeho známym úškľabom.

,,Počkaj...chceš povedať, že v noci...ja..." nevedela som sa vykoktať, a tak to za mňa dokončil on.
,,Áno. Ak sa nemýlim, chcela si sa dostať medzi Nelu a Chrisa...Ale, urobila sa trošku väčší krok."
A začal sa smiať. V tom sa začal Chris prevaľovať, a tak stíchol a pokračoval: ,,A dokonca, keby som sa nebol ešte trošku podal, hrozilo ti, že sa na mňa zosypeš..." Chvíľu som na neho hľadela s tupým výrazom na tvári, lebo som nevedela, čo mám povedať. Bože, toto sa mi pri ňom stalo už po druhýkrát! A ako aj predtý, riešila som to útekom. Proste som sa zodvihla a vyšla som zo stanu. Ten si bude o mne už fakt myslieť, že som debil...

Zdá sa, že som vstala trochu skôr, lebo von ešte nebolo veľa ľudí. Väčšina ešte spala. Bolo len sedem hodín a odísť sme malo okolo tej pol deviatej. Ale s tými, čo už boli hore, som šla k jezierku, trochu si umyť tvár. Keď som sa vrátila, Nela už bola von.

,,Tak čo, ako si sa vyspala?" opýtala sa hneď, ako ma zbadala a bolo vidieť, že potláča úškrn.

,,Nela, prečo si mi nepovedala, že som si ľahla ďalej?!"

,,Cass, ja som chcela, ibaže ty si už pri tom dopade zaspala." povedala Nela, ktorá to už nemohla uržať a začala sa rehotať. Tak ale dosť! Toto sa mi nezdá až také smiešne...Nahodila som teda druhú taktiku.
,,A ty, ako si sa vyspala v Chrisovej spoločnosti?" opýtala som sa a tentokrát som ja nahodila úškrn.
Nela sa trochu začervenala a povedala: ,,No...celkom dobre..."

,,Celkom dobre? Nela, povedz mi pravdu. Je medzi vami aj niečo viac ako kamarátstvo?"

,,No...nie. Prečo si to myslíš?" opýtala sa a tvárila sa nechápavo.

,,Bože, Nela, však ste boli na seba nalepení ako..."

Skočila mi do reči. ,,Nalepení? Čo to trepeš? Cass, prestaň. Chris je naozaj len kamarát."

Musela som sa na nej trošku zasmiať, lebo sa začala červenať ešte viac.
,,Toto si ešte vyjasníme." povedala som jej výhražne a tým som ukončila náš rozhovor, lebo na obzore sa práva objavili dvaja chlapci. Chris šiel najprv k Nele, voľačo jej zašepkal a hneď všetci odišli k jazierku. Ja som ostala sama pri stane.

O ôsmej prišiel profesor. Dával nám posledné pokyny. Potom sme sa podelili do skupiniek a tak sme vošli do lesa. Pomaly ma vážne začal ovládať strach, lebo i keď bolo ráno, tu to bolo všetko také temné a tmavé, akoby bola noc. Držala som sa blízko Nely. Vedľa nej bol (ako inak) Chris a vedľa neho Nathaniel.
Po nejakej hodinke cesty pomedzi husté stromy začal postupne profesor rozpúšťať skupinky. Nakoniec sme prišli na rad aj my. Povedal nám ešte zopár rád a už bol preč.

,,Myslím, že by sme si mali na chvíľu oddýchnuť." povedala Nela a sadla si na neďaleký pník. My sme súhlasili a urobili sme to isté. Potom sme sa ešte napili, trošku posilnili a vyrazili sme nevedno kam. Viedol nás však Nathaniel a popri ňom šiel Chris. Ja a Nela sme trošku zaostávali.

,,Ako vieš, kam ideme?" opýtala sa ho Nela.

,,Len tak hádam." povedal s úsmevom Nathaniel a ďalej sa venoval Chrisovi.Mali rozprúdenú nejakú debatu.
My sme začali postupne ešte viac zaostávať.
Takto sme tade blúdili asi polhodinu. Zrazu Nathaniel nachvíľu zastal. Akoby niečo počúval... Potom sa otočil k Chrisovi a pokrútil hlavou.

,,Budeme musieť zmeniť smer." zavelil a s Chrisom zamierili doprava.

,,Počkať. Prečo zmeniť smer? Akože polhodinu tadiaľto blúdime a zbytočne?" musela som sa im do toho pripliesť.

,,Cass, ak sa ti niečo nepáči, môžeš nás viesť ty." Povedal Nathaniel a pokračoval s Chrisom ďalej.

,,Nie. Ja iba chcem vedieť, ako vieš, kadiaľ máme ísť." No som náramne zvedavá, čo si zas ide vymyslieť.
Nathaniel chvíľu rozmýšľal, potom povedal: ,,Povedzme...že to...vycítim. Vieš, mám dobrú orientáciu." usmial sa a žmurkol na Chrisa. Potom kráčali ďalej.

On si zo mňa akože uťahuje? Jáj, som zabudla, on musí vedieť vždy všetko...
,,Ó, Pán dokonalý...len aby si sa od svojej dokonalosti napos..." zašepkala som Nele a ona sa začala potichu smiať.

,,A Pán dokonalý má aj veľmi citlivé uši..." obzrel sa na nás Nathaniel a začal sa s Chrisom rehotať.

Prečo vždy, keď niečo povie, mám sto chutí mu vylepiť?! Už sa teším, kedy konečne vypadneme z tohto poondiateho lesa! Už s ním nevydržím ani sekundu!
Začala som byť strašne nervózna a Nela to na mne ihneď zbadala.
,,Cass, kľud, on ti za to nestojí." začala ma upokojovať, keď sme boli už dosť pozadu. No nepomohlo to a ja so vybuchla.

,,Ale prečo ma musí vždy tak vytočiť?! Debil jeden sprostý, arogantný, namyslený!!! Neznášam ho! Nenávidím! Mám chuť na neho poslať také tornádo, čo by ho znieslo zo zeme!"

,,Cass, prosím, nevrav to. A pokús sa trochu upokojiť." snažila ma ďalej ukľudniť Nela.

,,Ale to sa proste nedá!" zakričala som. Bola som z toho už úplne vyčerpaná. Sadla som si teda na zem. Bez ohľadu na to, či bola mokrá či suchá. Teraz mi to bolo absolútne jedno. Nela si čupla ku mne.

,,Baby, kde ste?" zavolal na nás Chris, ktorý bol už pomerne ďaleko od nás.

,,Vydržte. Chceme si trochu oddýchnuť." odpovedala mu Nela a snažila sa, aby to znelo kľudne.

,,Ale už to dlho nepotrvá. Len nejaká polhodinka." pridal sa do toho Nathaniel a spolu s Chrisom sa vrátil k nám.

,,Ako to viete?" opýtala sa Nela.

,,Lebo Pán dokonalý vie všetko!" odpovedala som za nich a hľadela sa kamsi do neznáma. Všetci (okrem mňa samozrejme...) sa pozreli na Nathaniela.

,,Cassandra, počúvaj..." začal.

,,Prečo by som mala?" skočila som mu do reči.

,,Už je to naozaj len polhodina." povedal pokojným hlasom.

,,No jasné. Poznáme tie tvoje polhodinky." pokračovala som stále sediac na zemi. Nohy som mala pokrčené a ruky som mala zložené okolo kolien.

,,Cass, prosím. Máme pred všetkými obrovský náskok. Veľkú šancu vyhrať." pridal sa do toho Chris.

,,Ale ja vám kašlem na výhru! Ja nechcem nič. Viete čo, choďte si sami. Ja zájdem aj sama." povedala som ľahostajne. Nastala chvíľa ticha. Keď som ale zazrela Nelu, napokon som povedala: ,,Tak teda dobre. Ale chcem vedieť, ako to všetko viete. Máte nejakú mapu alebo čo?"

Nathaniel s Chrisom sa na seba pozreli.

,,Poviem ti to, až vyjdeme z lesa." povedal nakoniec Nathaniel, ale bolo vidieť, že so svojím rozhodnutím nebol veľmi spokojný. Potom sa pustil potichu s Chrisom ďalej cez husté stromy.

Pozrela som sa na Nelu. Ona len kývla plecami a šla za nimi. Aj ja som sa teda rýchlo postavila a nasledovala ju.
Do konca cesty už nik nepovedal ani slovo. Ja som len rozmýšľala, aké tajomstvo má Nathaniel, lebo sa tváril dosť záhadne.

Po polhodine sme naozaj došli na koniec lesa. Už z diaľky som rozpoznala malé jazierko, od ktorého sme ráno odišli. Keď sme vyšli na lúku, profesor nás ihneď zbadal a bežal nám naproti.

,,Blahoželám, vyhrali ste!" povedal s úsmevom a viedol nás k jeho stanu. Zacítila som na seba niečí pohľad. Vedela som, že je to Nathaniel. Pozrela som sa na neho s výrazom, že ty mi ešte dlžíš vysvetlenie a ďalej kráčala za učiteľom. Niečo mi ale nešlo do hlavy. V jeho pohľade som vyčítala...niečo...ako strach...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 capepeidy capepeidy | Web | 25. prosince 2008 v 22:39 | Reagovat

jejo to bolo jake dobre ked sa hadala sama zo sebou ale ten koniec bol fakt dobry kedy jej to povie(asi uz viem o co ide ale nenapsem to sem aby tvoji citatelia nestratili chut) to bude bomba som zvedava ako jej to zkomoli a co spravy potom ona tha a mas pravdu su tam chyby:) inac sa mi to pacilo:)

2 sandy sandy | 26. prosince 2008 v 0:06 | Reagovat

noo moja na to som dokonca aj ja sama zvedava XDDD....lebo nemam este ani zaciatok kapitoly...zrejme bude len na novy rok (nemyslim doslovne 1. januar :D)....a...uz som to trosinku opravila :D

3 capepeidy capepeidy | Web | 26. prosince 2008 v 9:12 | Reagovat

tak fajn a preco az na novy rok co ti muza odisla? abo sa ti nechce? bo ja sa uz chcem supovat na tom ich rozhovore :D (ale dbre aj si pockam ved sa oplati:))

4 sandy sandy | 27. prosince 2008 v 13:23 | Reagovat

no presne :D ta muza mi odisla :DDD...a tak ma nic nenapada....musim pockat, nech ma daco dobre napadne, lebo to nechcem pokazit...

5 capepeidy capepeidy | Web | 27. prosince 2008 v 22:48 | Reagovat

pochybujem ze by si to ty vedela pokazit ale dobre pockam si :)

6 Tilia Tilia | E-mail | Web | 17. července 2009 v 1:17 | Reagovat

Už asi tri kapitoly čakám, kedy to chalanské tajomstvo konečne vyjde najavo... Teda, Nateom som si vlastne 100% istá a Chris... vieme si domyslieť, že to musí celé sedieť :D. Sry, že to kódujem, ale ako Cap povedala, nechcem spoilerovať svojimi dohadmi, aj keď sú to len dohady, že čochvíľu bude jasná tvár všetkých 4 živlov :D. Hehe, pekne to naťahuješ! Ale to v dobrom, to v dobrom, prosto že to má napätie a tiež som zvedavá, ako prebehne onen rozhovor :D. Asi nepôjdem spať, kým to nedočítam do aktuálnej kapitoly (vidíš - ja aj keď kritizujem trošku viac, keby sa mi to nepáčilo, tak nie som o jednej ráno hore a nečítam to :D - hoci ja v lete viac-menej trpím nespavosťou, ale ta... :D teraz vďaka bohu zaň, chcem sa dostať k 16-tke, ktorú mi dnes dokonale zaspoilerovala Cap, ale chcem si to aj prečítať ;-))!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama