Nakuknite na môj druhý kávovo-knižný blog :-)

>>> Little Caffeine World <<<

9.kapitola

4. ledna 2009 v 19:22 | Sandy |  Tvár štyroch živlov
Nooo hádajte čo! Pridávam konečne ďalšiu kapitolku k živlom! Tešíte sa? :DDD

Nie som s ňou síce veľmi spokojná (ale to nie som s ničím, čo poslednú dobu napíšem...), je tam asi dosť priamej reči a bojím sa, že by ste niektorým častiam nemohli porozumieť. Ale snažila som sa to oddeľovať, tak hádam sa to bude dať čítať :D.
Dúfam teda, že sa vám bude páčiť a že som ju veľmi nepokazila :D


Postupom času poprichádzali aj ostatné skupinky. Iba na jednu sme museli čakať o niečo dlhšie (presnejšie, do šiestej večer), lebo ,,mierne" zablúdila...
Potom začalo vyhodnocovanie. Víťazi (-samozrejme my) dostali také krásne zlaté madaily (teda, nie som si istá, či sú ozaj zo zlata). A ostatným porozdávali za zúčastnenie také čokoládky a cukríky (poviem vám, radšej by som dostala to. Sladkosti...to je proste moja droga)
Čakala nás však jedna nepríjemná (no, nepríjemná...ako pre koho) správa. Autobus, čo nás mal odviesť späť do školy, sa pokazil. A tak aj túto noc musíme prespať tu (dnes si ale už ľahnem dobre!).

Rozložili sme väčší oheň a tí, čo mali špekačky, alebo veci podobné, si opekali. Keďže mne sa v hlave taká možnosť neobjavila, nemala som na jedenie dokopy nič. Pri prehľadúvaní môjho mini ruksaku som našla len pokrčený sáčok, v ktorom bola zdemolovaná lekvárová buchta a poloroztopená čokoládová tyčinka. Nela pri pohľade na mňa sputila výbuch smiechu. Pozrela som na ňu nahnevaným pohľadom, ale jej smiech bol taký nákazlivý, že dostal aj mňa...

Keď sme sa už trochu upokojili, urobila som na ňu psie oči (v tom som ja najlepšia) a opýtala sa (presnejšie, chcela sa opýtať): ,,Nela..."

Ona mi však skočila do reči. Hneď vedela, na čo myslím. ,,Neboj sa. Mám aj pre teba. Vieš, ja som aj takúto možnosť brala do úvahy." povedala a vytiahla svoj batoh s objemom dvakrát väčším od môjho.
Netrpezlivo som ju pozorovala, ako sa ho snaží otvoriť. Bola som už taká hladná, že som ani nevnímala, aká grimasa sa mi usadila na tvári (predstavte si vlka, ktorý striehne na červenú čiapočku)

,,Nedá sa mi to rozopnúť..." šomrala si Nela a pozrela sa na mňa. Vtom jej batoh vypadol z rúk a ona spustila ešte väčší smiech, než predtým.
Keď som si uvedomila, ako sa asi tvárim, ihneď som moje mimické svaly uvoľnila do ľudskejšieho výrazu. Zobrala som jej ruksak a sama sa ho snažila otvoriť.

,,Nela, ako si to prosím ťa zatvárala?"

,,To keby som vedela..." povedala zamyslene a ďalej sa rehotala.

,,Počúvaj, to nie je smiešne! Ak sa nám nepodarí otvoriť ten batoh do minúty, roztrihnem ti ho!" povedala som nazlostene.

,,Ó, moje chúďatko hladné...a odkiaľ vezmeš nožnice?" doberala si ma a od smiechu sa až doslova začala gúľať po zemi.

Toto naše predstavenie samozrejme prilákalo aj nechcené publikum. A na čele boli, ako inak, Chris s Nathanielom. Chvíľu sa nás pobavene pozerali. (Ináč, to musel byť pohľad. Ja, ako sa urputne snažím otvoriť ruksak, no čím ďalej, tým viac ho len zamotávam, a Nela váľajúca sa po zem, ktorej od smiechu až tiekli slzy...)

,,Čo sa to tu deje?" začal sa vyzvedať Chris. Ja som na neho len pozrela, ale nejak extra som ho nevnímala a ďalej som sa venovala batohu. Bola som už tak strašne haldná, že okolie ma v túto chvíľu nijakovsky nazaujímalo.
Nela zas asi prepočula otázku, lebo sa stále rehotala. Keď už ale konečne zbadala Chrisov napoly pobavený a napoly nechápavý pohľad, trošku sa ukľudnila a začala:

,,Ahoj, Chris...a Nathaniel. Potrebujete niečo?"

,,No, vlastne sme len chceli vedieť, čo také zábavné sa tu udialo." odpovedal jej Chris.

,,Ále, dokopy nič. Iba tuto, Cass, (kývla hlavou smerom na mňa) vyhladla. A nemôžme otvoriť ruksak."

,,To kôli tomu si sa tak rehotala?" pridal sa do ich rozhovoru Nathaniel.

Chris mu ale odpovedal namiesto nej. ,,Nat, vravíš, akoby si ju nepoznal. Veď ona sa smeje takmer na všetkom..."

,,No...vlastne..." začala Nela, ale zrazu ju prerušil niečí výkrik (no...niečí...presnejšie môj)

,,Áno! Nela, podarilo sa!..." tešila som sa a ani som si neuvedomila, že som to povedala ,,trošku" hlasnejšie a že sa na mňa teraz pozerá asi polovica osadenstva...

Pomaly som vyťahovala celý obsah ruksaku a popritom si mrmlala. ,,Tak, čo to tu máme? Jablko, z toho sa asi veľmi nenajem...pomaranč...no ešte lepšie...a...Nela! ty tu máš ešte špekačku! No, teba si pekne upečiem. Priprav sa drahá špekačka, dnes si na tebe pochutná Cass..." zrazu som ale v mojom monológu prestala, lebo sa mi zazdalo, že je okolo mňa nejaké záhadné ticho. Zdvihla som pomaly hlavu a uvidela som, ako sa na mňa díva asi dvadsať ľudí, ktorým už veľa nechýbalo k tomu, aby sa dostali do takého stavu, v akom bola pred chvíľou Nela. Nevedela som, čo mám hneď povedať, a tak som plesla prvé slovo, čo ma napadlo...

,,...čau..."

To už ale nik nevydržal a spustil sa taký rehot, že ho bolo počuť tuším až niekde za lesom.

Postupom času to ale prešlo a všetci sa porozchádzali do svojich stanov. Aj tak sa už začalo stmievať.
Ostali sme tam už len ja, Nela, Chris a Nathaniel. Nela s Chrisom sa ale rozhodli, že pôjdu do stanu...

,,Cass, odkedy sa ty rozprávaš s jedlom?" opýtal sa Nathaniel, zatiaľ čo ja som sa pokolenačky snažila napichnúť špekačku na ražeň.

,,To ťa ešte neomrzelo?! Nestačí ti, že kôli vám budú teraz všetci na mňa pozerať ako na debila, ale ty ma musíš proste ešte viac doraziť!" povedala som nahnevane a do špekačky som tentoraz ten ražeň doslova vryla. Tá tú ranu chúďa nevydržala a roztrhla sa na niekoľko častí...

,,NIE!!! Moja večera!" vzdychla som si a začula som Nathanielovo odkašľanie, ktorým chcel akože zamaskovať smiech. Pozrela som na neho vražedným pohľadom. Hneď som ho ale stiahla, pretože som zbadala, ako drží v ruke sáčok...s dvoma špekačkami!...No...Nathaniel-nenathaniel, začali sa mi zbehať slinky.

,,Chceš?" opýtal sa ma a hodil mi ten sáčok do rúk. Ja som ho ihneď schmatla a zašomrala mu jedno ,,Ďakujem." (keďže pri tomto človeku nie som navyknutá používať zdvorié slová...)

Chcela som zobrať ražeň, ale Nathaniel ma v tom predbehol.

,,Môžem? Nechcem, aby si prišla aj o poslednú večeru..." povedal a usmial sa. Ale už nie tým jeho úškrnom...teraz to bolo také...úprimné?...

Chvíľu som zvažovala možnosti, ale nakoniec som mu podala špekačky.

Keď mi už podal hotový ražeň, pobrala som sa k ohňu. V polceste som sa však zastavila.

,,Nathaniel? Nemal si mi náhodou ešte niečo vysvetliť?"

Chvíľu sa na mňa pozeral váhavým pohľadom, ale potom sa aj on postavil a šiel za mnou.

Keď sme prišli k ohňu, pohádzala som doň ešte nejaké konáriky, čo som našla okolo, usadila sa a začala opekať. Nathaniel si sadol na opačnú stranu, oproti mňa.

Chvíľu bolo ticho, no ja som ho prerušila. ,,No, môžeš začať. Počúvam." povedala som a teraz som ja nahodila úškrn. (Chudák chlapec, nie je nejak vo svojej koži...ja viem...ja som hrozná!)

,,A čo to chceš vlastne vedieť?" opýtal sa a pokúsil sa tváriť nechápavo.

Ja som len prevrátila oči. ,,Nathaniel, nehraj to na mňa. Vieš to veľmi dobre."
Zas bol chvíľu ticho. Ak to dnes z neho vytiahnem, tak som majster sveta.

,,No vieš..." začal.

,,Neviem." skočila som mu do reči.

,,Cassandra, ak sa chceš niečo dozvedieť, musíš ma nechať dohovoriť." povedal a pozrel sa na mňa nahnevane....ouuu....nazúriť ho teda nechcem...

,,Dobre, prepáč. Pokračuj." povedala som a mierne pritom pootočila ražeň.

Pokračoval:,,Už od malička sa mi začali stávať veci, ktoré...som si nevedel vysvetliť."

Tak tento príbeh mi niečo pripomína...ale počakať... ,,Nathaniel? Stále hovoríš o tom, ako sme sa dostali z lesa, nie?"

,,Vydržíš do konca?!"

,,Uups...už budem ticho. Vážne." ospravedlňujúco som sa usmiala a potom som akože začala prezerať špekačky.

,,Ešte nie sú." zašomral potichu Nathaniel.

,,Čo vravíš?" pozrela som na neho s nechápavým výrazom.

,,Tie špekačky...Ešte ich nemáš hotové." povedal a znova nahodil úškrn.

,,Prečo sa zas uškŕňaš?!" opýtala som sa zamračene.

,,Cass, keby si vedela, aké ksichty vieš občas hádzať..."

Čo to ten človek dopekla mele...???... ,,To ako...vážne?" vyvalila som naňho oči.

,,Mám ti priniesť zrkadlo?" spýtal sa pobavene a pokračoval. ,,Nechcem ťa nejak uraziť, ale mohla by si občas krotiť svoje mimické svaly. Lebo ty ešte aj keď si ticho, tak vystrúhaš takú grimasu..."

No super. Ešte ma tu chce poučovať. Možno má trochu pravdu, že keď rozmýšľam, trochu sa ksichtím, ale...

,,Počúvaj, nie si tu preto, aby si mi dával rady, ako sa mám tváriť!" povedala som mu zduto.

,,Ja...nemyslel som to tak..." začal sa ospravedlňovať.

,,Dobre. Nechaj to tak. Radšej pokračuj v tom hlavnom a už neodbočuj od témy."

,,OK. Ale neviem, kto tu stále skáče do reči..."

,,Nathaniel!!!" zvreskla som naňho, až ho myklo.

,,Dobre, dobre. Len sa najprv ukľudni, prosím." povedal pokojne.

Tento človek ma tak vie napáliť...Ale teraz si musím udržať chladnú hlavu...Pomaly som sa nadýchla, zavrela na chvíľu oči a potom vydýchla. Pozrela som na neho pohľadom, ktorý jasne vravel-pokračuj-a už som bola ticho. On teda spustil: ,,Ide o to, že mám takú...výnimočnú schopnosť."

Zbystrila som pozornosť a zadívala sa mu priamo do očí. Toto mi je nejak známe...
Už otváral ústa, že ide niečo povedať, keď v tom nás prerušil spev nejakých podnapitých týpkov.

,,Toto je zákon schválnsti." zašomrala som si, keď sa niektorí z nich začali šmotať okolo nás.

,,Neodložíme to na neskôr?" opýtal sa Nathaniel, ale keď zbadal môj vražedný pohľad, radšej sa ďalej už nepýtal na nič.

Konečne niektorí odišli. Ale ešte stále neboli v dostatočnej vzdialenosti na to, aby nemohli niečo začuť.
Pozrela som na Nathaniela. On len kývol plecami, že nemôže prezradiť nič, pokiaľ neodídu ešte ďalej. Potom sa ale postavil.

,,Kam ideš?" opýtala som sa ho okamžite.

,,Zdá sa, že tí to miesto tak skoro neopustia." povedal a podišile bližšie ku mne.

,,Chceš teda vedieť prevdu?" opýtal sa a stále mal v tvári nádej, že si to ešte budem chcieť rozmyslieť. Keď ale zbadal, že som v tom neoblomná, sadol si ku mne. Za ten čas sa mi už špekačky dopiekli a položila som si ich vedľa seba, nech trochu vychlanú.
Mala som divný pocit, lebo nie som zvyknutá byť až tak v Nathanielovej blízkosti. A teraz tá vzdialenosť bola veľmi...veľmi malá...Ale keď sa chcem niečo dozvedieť, musím to vydržať...

,,No..." pozrela som na neho. Už nemám v pláne nijako zdržovať...A on to zrejme už tiež vzdal. Teraz sa pozeral do ohňa. Vyzeral, že hľadá vhodné slová.
Bolo zvláštne pozerať sa na neho tak zblízka. V očiach, v ktorých sa mu odrážal malý plamienok, som teraz nezazrela ani štipku irónie, ako obvykle. Keď sa na mňa pozrel, trochu ma striaslo, aj keď to vôbec nebolo vidieť...

,,Cass, my...máme niečo spoločné." začal. Naznačila som mu očami, nech pokračuje (len mimochodom, vďaka hodinám chémie si už rozumieme aj bez slov). Ale zatiaľ mi to nadávalo zmysel. Vlastne, keď mám pravdu povedať, pri Nathanielovi mi nikdy nič nedáva zmysel.
Zase bolo chvíľu ticho. Zdá sa, že to bude niečo oveľa väčšie, ako som očakávala. Znovu som zbystrila pozornosť, lebo pokračoval.

,,Trochu sa odlišujeme od ostatných, pretože...dokážeme čosi, o čom ostatní nemajú ani poňatia. A snažíme sa to udržať v tajnosti..."

A znova chvíľa ticha. Pomaly mi to ale začínalo dochádzať...
,,Ty si ma vtedy videl, však?" opýtala som sa ho a uprela som svoj pohľad do ohňa.

,,Myslíš ten incident s listami?" opýtal sa s miernym úškrnom.

,,Tak prečo si sa tváril, že si nič nevidel?" pozrela som na neho nahnevane. Super. Najskôr sa tvári, že nič a potom mi to len tak medzi rečou oznámi, že všetko vie. Akoby mu to bolo úplne ukradnté, čo si o tom môžem myslieť ja. Ale vlastne, to je Nathaniel. A jemu nikdy nezáleží na tom, čo si myslím, alebo ako sa cítim... Zrazu som pocítila v sebe ešte väčšiu nanávisť voči nemu, než predtým...

,,Ja...myslel som, že to tak bude lepšie..." začal, ale skočila som mu do reči.

,,No jasné! Ibaže ty vždy myslíš len na seba. Chceš, aby bolo len TEBE najlepšie. Nechcel si predsa riskovať, že by si sa mohol aj ty prezradiť..." irónia zo mňa teraz doslova sršala.

,,Cass, prosím ťa, nebuď ironická. A, nechaj to tak...Bolo to už dávno."

,,Nathaniel, ja neviem, kto z nás dvoch je väčší ironik..." povedala som a postavila sa. Myslela som, že toto bude konečne normálny rozhovor, ale pri ňom sa to proste nedá!...V polceste som sa však ešte zastavila. ,,A čo teda...?" ani som nedokončila otázku a on hneď zareagoval.
,,Voda."

Len som prikývla a potom som hneď odišla do stanu. Dokonca ma prešiel aj hlad...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 capepeidy capepeidy | Web | 5. ledna 2009 v 13:15 | Reagovat

jejo sice som cakala este vac smichov ale som rada ze tam neboli lebo os si to citala vecer a kebyze mam mama uvidi moj konec ja som tam davala take zachvaty hlavne ked som si to predstavovala a uz som ja cakala ze on neodola a cmuky a nict takze odolal ale nemusela sa nanho nadurdit ale aspon to z neho skorej dostala :) ale bolo to suuuuper haluz som myslela ze pri otvarani ruksaku to neni azz take tazke ale zistila som ze iba ked ho nezatvara nela:D muhehe dobre to bolo

2 sandy sandy | 5. ledna 2009 v 15:17 | Reagovat

no som rada ze sa ti to pacilo :D....som myslela ze som to dost pokazila...lebo to mohlo byt aj lepsie.... :)

a nechcela som tam davat este nejake romanticke scenky XD lebo potom by boli dalsie kapitoly uz o nicom XD

3 šialená spisovateľka šialená spisovateľka | Web | 5. ledna 2009 v 22:09 | Reagovat

ja uz ta mam daavno medzi oblubenymi strankami =)

4 sandy sandy | 5. ledna 2009 v 23:00 | Reagovat

jee...ani som si nevsimla...ale to je u mna normalne, ja som nevsimavec strasny XD

5 šialená spisovateľka šialená spisovateľka | Web | 7. ledna 2009 v 20:10 | Reagovat

stava sa aj mne dost casto =) rozmyslam nad somarina a kadeco prehliadnem =)

6 Crazy Crazy | E-mail | 13. ledna 2009 v 15:29 | Reagovat

Ten odsek, kde Cass vyberala jedlo z batohu a rozpravala sa so špekačkou a nakoniec vytresla to: ,,čau" .... No teda vážne ja som z toho nemohla xDD ujeby ciste xDD Vazne dobra poviedka a mimochodom, tiez som rozpisala jednu poviedku a s touto sa dost podobaju ;D Dokonca mame rovnake mena postav - ty Nathaniel a ja tiez :D:D Aj ked ja mu hovorim Nate, no ale to je detail :D:D

Btw, strasne dobra poviedka, urcite pokracuj ;))) A ak si ma nahodou nevies zaradit, som tu prvy raz a kvoli tejto poviedke nie naposledy :D:D

7 Alcarin Alcarin | E-mail | Web | 17. února 2009 v 23:18 | Reagovat

Heeeeej! Toto nie je fér! Ja sem prídem, úplne nevinne si čítam a zrazu som sa skoro udusila! Ccc, smiechom! Mala by si tam hore dať že POZOR: Vstup na vlastné riziko! Nebezpečenstvo udusenia sa smiechom. :D

Ja som z toho fakt nemohla :D Som chytala takéééé záchvaty smiechu, lol. :D:D:D Fakt som mala problém udržať sa pri živote, lebo som sa musela udržať v tajnosti, že ešte nespím, keďže mamina chytila takú mániu, že o pol jedenástej musí celý dom spať :D:D Takže som na pätnásť minút prestala čítať a musela som sa vyrehotať do vankúša :D Tiež konkrétne hlavne ten odstavec s "čau...."

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama