Nakuknite na môj druhý kávovo-knižný blog :-)

>>> Little Caffeine World <<<

10. kapitola

28. února 2009 v 20:21 | sandy |  Tvár štyroch živlov
Tramtararááá

A je tu jubilejná 10. kapitola :D tešíte sa? :D
Konečne po dlhom...dlhočížnom čase...
Takže dúfam, že sa vám bude páčiť aj keď koniec je možno trošku nevydarený (je taký...akoby trošku useknutý...???)

Ešte poznámka: začiatok kapitoly patrí ešte akoby k tej deviatej (dúfam, že ste za ten čas nezabudli, o čom to bolo)...a potom už začína nová...
Takže prajem príjemne čítanie :-)



V stane boli Nela s Chrisom. Môj nečakaný nával im zrejme narušil vážny rozhovor. Ale vôbec som si nevšímala ich pohľady. Len som si sadla a šmátrala v ruksaku (hľadala som MP3. Hudba je jedna z mála vecí, čo ma dokážu ukľudniť). Bola som taká nervózna a keď som ešte zacítila, ako na mňa obaja nechápavo hľadia, nemohla som si odpustiť: ,,Čo je?"

Zrejme neočakávali až takúto reakciu. Chvíľu na mňa ešte pozerali, potom sa Chris postavil, voľačo povedal Nele, ona mu prikývla a odišiel. Ostala som tam len ja s Nelou.

,,Cass, povedz mi, čo sa stalo?" začala.

,,Nela, nechaj ma. Nemám náladu na rozprávanie. Nevieš, kde mám MP3-ku?" opýtala som sa stále prehrabujúc ruksak.

,,Počkaj. Mám ju ja." Povedala Nela a vytiahla si ju z vrecka. Ako mi ju podávala, spýtala sa potichu: ,,Zas Nathaniel?"
Ja som len prevrátila oči. ,,A kto iný..."
Už som si dávala do uší slúchatká, keď sa Nela ešte stihla rýchlo opýtať: ,,A...zistila si aspoň dačo?"

Chvíľu som rozmýšľala, či jej to mám alebo nemám povedať, ale nakoniec som sa rozhodla, že áno.
,,Vie ovládať vodu." Povedala som stručne.
Nela na mňa vygúlila oči. ,,Čo? To ako...vážne?"
Ja som jej však už neodpovedala. Začala som sa utápať v tónoch prvej pesničky.

* * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * *

Po dlhom čase k nám konečne dorazil prvý decembrový týždeň. A s ním sa samozrejme ukázali aj husté snehové vločky, ktoré deň čo deň padali vytrvalo na zem. Všetko naokolo bolo zrazu biele a čisté.
Každý, kto sa čo i len vystrčil spoza školských dverí, bol okamžite celý od snehu. Jednoducho, všetci šantili a tešili sa z prvého snehu tejto zimy.

Bol piatok ráno. S Nelou sme boli v jedálni a práve sme raňajkovali. Ja som si vzala hrianku, nafrckala som si na ňu hŕbu kečupu, na to som si položila niekoľko koliesok šunky a vrch som zakryla plátkovým syrom.

,,To...chceš ako všetko zjesť?" opýtatala sa ma neveriacky Nela a pozorovala ma s hrôzou, ako si idem z neho odhryznúť.

,,Dnes mám nejaké divné chúťky." Povedala som iba a už som sa konečne doň pustila.
Nela na mňa potom ešte chvíľu (s nechuťou) zízala, ale potom sa aj ona dala do jej ovsených vločiek s mliekom. Keď sme sa konečne najedli, pobrali sme sa pomaly na vyučovanie.
,,Ináč, Nela, už mi povieš, čo ste to včera vymýšľali s Janou?" opýtala som sa jej zatiaľ, čo sme šli chodbou.
,,Jáj, no dobre. Tak sme sa rozhodli, že sa poobede trošku zabavíme." Povedala a ústa sa jej vykrivili do úškrnu.

,,Zabavíte?" nechápala som.
,,No vieš... Zohnali sme imelo a zavesíme ho do klubovne, ale tak, aby ho hneď nebolo vidno."
,,Ale však ešte nie sú Vianoce." Povedala som. Keď mám pravdu povedať, veľmi sa mi to nepozdávalo.

,,Ale Cass, však som ti vravela, že ja tu cez Vianoce nebudem. Pôjdem domov. A aj Jana s Belou. Tak sa chceme predtým ešte trošku zabaviť. Nachytávaním prvákov." Hovorila veselo Nela. ,,Ináč, nepridáš sa k nám? Bude sranda."

Chvíľočku som nad tým rozmýšľala, ale nakoniec som sa rozhodla, že radšej nie.
,,Budem musieť ísť poobede do knižnice." Povedala som, potom som sa s ňou ešte rozlúčila a vošla do triedy. Nela pokračovala ďalej po chodbe.

Mala som dejepis. Priznám sa, veľmi ma nebaví počúvať o reformách Márie Terézie, ale túto hodinu vždy využívam na dopisovanie úloh z iných predmetov, alebo na dospávanie prebdenej noci.
Tentoraz som si kreslila nejaké grafy na matiku. Sedela som s Bony. Ona pozorne počúvala. Ju to zrejme zaujímalo o niečo viac...

Druhú hodinu sme mali matematiku. To sme už boli s Nelou spolu. Písali sme písomku a radšej nechcem vedieť výsledok.
Potom sme mali angličtinu a nemčinu, na ktorej sme znova naštvali učiteľku a tá nám dala bleskovku zo slovíčok. Samozrejme, trištvtina triedy dostala pätorky. A my s Nelou sme neboli výnimky.
Po zvonení sme sa zas museli rozlúčiť. Nela šla na (jej obľúbenú) telesnú a ja dvojhodinovku chémie. Ako ja len ten predmet neznášam! A trikrát hádajte, prečo...Tí, čo tipovali Nathaniela, uhádli. Áno. Kvôli nemu som si sprotivila chémiu, ktorá minulý rok patrila k tým obľúbenejším predmetom...
Dnes sa robil nejaký pokus s jódom. Aj by sa celkom vydaril, keby tam Nathaniel nepchal stále do niečoho ruky. Proste, on musí mať všetko ,,pod kontrolou".
Po dvoch hádkach a niekoľkých nepriateľských pohľadoch som sa na to vykašľala, sadla si na stoličku a čakala na koniec hodiny. Samozrejme sa to nezaobyšlo stálym napomínaním učiteľa, že nič nerobím a že som sa pokazila od minulého roka a pod. Ale keď mám pravdu povedať, v tú chvíľu mi to bolo srdečne jedno. Jeho chyba, že ma nechal vo dvojici s Nathanielom.

Konečne zazvonilo. Počas obedu som musela Nele vyrozprávať všetko do bodky, čo sa udialo na hodinách, na ktorých nebola.
Potom sme sa išli prejsť von. Išla s nami aj Bony. Bol piatok poobede, a tak sme mali kopu voľného času.
Ako sme sa tak predierali snehom okolo jazierka, Nela navrhla: ,,Poďme si postaviť snehuliaka." A zaškerila sa. My sme s Bony na seba pozreli a zasmiali sme sa. ,,Tak poďme!" vykríkli sme obe naraz a už sme po zemi váľali snehové gule. Párkrát sa nám síce rozpadli, ale nakoniec pred nami predsa len stálo niečo, čo sa aspoň z časti podobalo na snehuliaka.

Nemali sme radšej dať tú strednú guľu naspodok?" opýatala sa Bony, kým sme pozorovali naše majstrovké dielo.
Síce to vyzeralo trošku divne, ale už sa nám to nechcelo prerábať.

,,A z kade zoženieme mrkvu?" spýtala som sa.
,,Mrkvu?" nechápala Nela.

,,No na nos!" vykríkla som. Bony sa pri mne snažila zadržiavať smiech. Otočila som sa tak, aby som na obe dobre videla.
,,Vy ste nikdy nedávali snehuliakovi namiesto nosa mrkvu?"

,,No...áno...ibaže neviem, či by si tu niekde nejakú mrkvu zohnala." Povedala Bony a začala sa rehotať. Hneď sa k nej pridala aj Nela. Ja som na ne chvíľu nechápavo pozerala, ale potom som sa začala smiať aj ja.
.........................................
,,Viete čo? Ja vás už musím opustiť. Mám sa stretnúť s Belou." Povedala Nela a žmurkla na mňa. Vedela som, čo tým myslí... Prváci čakajú...

,,Aj ja teda pôjdem. Chcem ísť ešte do knižnice." Povedala Bony a spolu s Nelou vykročili na chodník, ktorý viedol späť do školy.

,,Tebe sa ešte nechce ísť dnu?" obzrela sa na mňa Nela. Ja som len pokývala hlavou, že nie. ,,Chcem byť ešte chvíľu na čerstvom vzduchu.

Keď odišli, pozrela som sa na náš výtvor. Chýbal tomu ešte nos. Keďže mrkvu som nemala z kadiaľ zohnať, zohla som sa po menší konár, ktorý ležal na zemi. Teraz to už vyzeralo trochu lepšie. Ako oči sme ešte stihli dať predtým kamienky a Nela mu okolo krku obviazala svoj zelený štrikovaný šál. Nesmiem naňho zabudnúť, keď pôjdem dnu.

Boli ešte len štyri hodiny, ale ako to už v takýto zimný čas býva, začalo sa pomaličky stmievať.
Otočila som sa, že už pôjdem radšej dnu aj ja, keď som v tom zrazu zacítila ostrý náraz do hlavy. Bola to snehová guľa. Obzrela som sa, z kadiaľ letela, ale nikoho som nevidela. Tak som sa teda na to vykašľala a vykročila som na chodník. Neprešla som ešte ani dva kroky, keď som zacítila ďalšie strelu-do chrbta. To ma ale už vážne nazlostilo.

,,Kto si?" vykríkla som. Ale nik sa neozýval. Zas sme dopadla jedna guľa, našťastie teraz netrafila mňa.
,,Počúvaj, prestaň s tou zábavkou a ukáž sa." Povedala som nahnevane a rozhliadala sa po okolí. Konečne som za stromami zbadal nejaký pohyb. Išla som teda tam...

,,To som si mohla myslieť." Povedala som, keď som tam prišla. Za stromami bol, ako inak, vyškiarajúci sa Nathaniel.

,,Ale Cass, zas máš zlú náladu? Veď sa obzri okolo. Aká pekná krajinka. Toľko snehu. Treba sa trošku pozabávať." Povedal opierajúc sa o strom s rukami vo vreckách.

,,Tak za prvé. Zlú náladu mám len vtedy, keď sa objavíš na obzore ty. A po druhé, neviem, čo je také zábavné na vrhaní gúľ do ľudí. Veď sa im môže všeličo stať." Povedala som nahnavane. Nathaniel na mňa pozrel kritickým pohľadom. ,,Ty si musíš na všetko dačo nájsť, však? A vlastne...keď tak premýšľam, ty ani nevieš, čo je zábava..."

Tak ale týmto ma fakt dorazil. ,,Nathaniel, nedobiedzaj, dobre? Ja viem, čo je zábava. A na rozdiel od teba ju viem aj odlíšiť od hlúpostí."

,,Chceš povedať, že..." začal, ale ja som mu skočila do reči. ,,Počúvaj, myslím, že dnes už tých hádiek bolo až-až. Ja už fakt na to nemám náladu." Povedala som, otočila sa a šla dovnútra.

V izbe nebol nikto. Nela s Janou a Belou sa zrejme ,,zabávali" v klubovni a Bony bola určite ešte zarabaná v knižnici.

Zložila som si kabát, hodila Nelin šál (ktorý som stihla po ceste zobrať) do jej skrine a prezliekla sa do suchých vecí.

Chvíľu som sa len tak prechádzala po izbe a vymýšľala, čo idem robiť, ale nakoniec som sa rozhodla ísť pozrieť Nelu.

Vyšla som teda z izby, prešla pár krokov po chodbe a už som stála pred dverami do klubovne.
Keď som vošla dnu, uprelo na mňa oči niekoľko ľudí. Niektorých som ani nepoznala. Na pohovke vedľa dverí sedeli dve tretiačky, na opačnej strane sa zas rozvaľoval jeden štvrták s knihou v ruke. Na ľavej strane bolo malé okienko, pod ktorým stál stôl, na ktorom sa práve hrali hazardné hry. No a oproti pri stene bol krb, do ktorého, práve keď som vošla, hádzala Nela papier od čokolády a nechtiac si pritom popálila prst.

,,Čau, Cass." Pozdravila ma Nela oblizujúc si spálenú pokožku.

,,Ahoj. Nič sa ti nestalo?" spýtala som sa starostlivo. Ona len mykla plecom, že všetko v pohode.
,,A čo ty tu?" ozvalo sa spoza mňa. Stála tam Bela.
,,No, trošku som sa nudila, a tak som sa rozhodla ísť vás pozrieť." Povedala som a usmiala sa. ,,No čo, už sa vám podarilo niekoho prichytiť pod imelom?" Spýtala som sa s úškrnom a a znova sa pozrela na Nelu.

,,No jasné! Dokonca sme pod ním pristihli aj niektorých profesorov, ale tých sa nám nepodarilo presvedčiť, že ak si nedajú pusu, budú mať celý rok nešťastie..." povedala Nela a začala sa smiať. Pridali sa k nej aj Bela s Janou. Potom si všetky tri sadli na koberec pred krb.
Ja som stála na prostriedku izby a rozhliadala sa, kde vlastne to imelo dali.
,,A kde ste ho zavesili? Ako pozerám, tak pozerám, ale nemôžem ho nájsť."
,,No, práve v tom je to." Zasmiala sa Nela. " Dali sme ho na také miesto, kde je to najmenej čakať. Je práve..." začala, ale nestihla dopovedať, lebo vo dverách sa akurát objavil...Nathaniel...
,,Ach bože..." prevrátila som oči...ten musí byť všade... Niečo na ňom však upútalo moju pozornosť. On mal...moje rukavice!

,,Á, Cass, tu si." Povedal a zavrel sa sebou dvere.

,,To nie sú náhodou moje rukavice?" opýtala som sa premeriavajúc si ich, či sú to naozaj ony. Ale odkiaľ ich vzal?

,,No, ja neviem, to by si mala vedieť ty." Povedala uškrnul sa.

,,A prečo ich máš teda ty?" spýtala som sa nechápajúc.
,,Hmm...žeby si si ich zabudla pri vašom veľdiele alias snehuliakovi?"
Aha! Už mi to došlo. Cass, tebe to dnes myslí ešte pomalšie, ako v lete na saniach... (pozn. autora: obľúbený výrok jednej našej pani profesorky)

,,Stop! Už ani krok!" zrevala zrazu Nela na Nathaniela, ktorý mi práve šiel podať rukavice. Obaja sme na ňu prekvapene pozreli. Tvárila sa, akoby mal práve nastať koniec sveta.

,,Nela, čo sa deje?" opýtala som sa.

,,No, povedzme, že ťa zachraňujem pred istým druhom smrti..." povedala a Bela s Janou sa pri tom začali rehotať.

,,Ako to myslíš?" spýtala som sa ešte viac nechápavo. Potom som sa otočila k Nathanielovi, ktorý prišiel ku mne a podával mi rukavice.

,,Hm...dik." povedala som rýchlo a znova sa pozrela na Nelu. Všetci v miestnosti akosi stíchli.

,,Cass, tvoja smrť práve nastala. Pozri sa hore." Povedala Nela a vzdychla si pritom.
Najskôr som nevedela, čo tým myslí, no keď som zdvihla hlavu, ihneď som pochopila. Bolo tam imelo. To, imelo, čo som nevedela nájsť...a čo bolo ,,najlepšie": bola som pod ním ja a...Nathaniel.

,,Nie, Nela, to nemyslíš vážne, však?" opýtala som sa s vyčítavým pohľadom.

,,No, ak necheš mať nešťastie..." primiešala sa do toho Bela, ktorej už začalo mikať kútikmi úst.
,,Hádam neveríte takým blbostiam?" začal Nathaniel tváriac sa, akoby ho mal práve prejsť parný valec. Chcel odísť, no Nela ho zastavila.
,,Nathaniel, počúvaj. A aj ty, Cass. Ja viem, že...že sa neznášate, ale proste...musíte teraz urobiť výnimku."

,,Nikdy!" zakričali sme obaja naraz a pritom sa na seba pozreli.

,,Bože, nehádžte po sebe tie znechutené ksichty. Čím skôr to budete mať za sebou. Tým lepšie." Povedala Jana a prevrátila oči.
Tak jej sa to povie, bola by som zvedavá, čo by ona povedala na mojom mieste. Ale vlastne...myslím, že ona by bola schopná pobozkať aj ropuchu (keby vedela, že je to zakliaty princ).
Ale to len ja sa musím vždy dostať do takejto trápnej situácie! Myslím, že horšie to už ani nemohlo byť. Stáť pod imelom so svojím najväčším nepriateľom. Človekom, ktorého už veky nenávidíte... No dobre...Teda, čo spravím. Mám dve možnosti. Prvá... Zdrhnem. Ale potom si o mne bude celá škola myslieť, že som zbabelec....a...nechcem byť poverčivá...ale...s tým nešťastím po celý rok... Ale vlastne ja mám nešťastie už aj bez tohto tu. Tak...a tá druhá možnosť...No, to sa radšej prikloním k tej prvej. Radšej nech mi každý vykrikuje, že som zbabelec, než by som sa mala bozkávať s Nathanielom. Wrrrr...asi budem vracať!

,,Tak čo, vy dvaja? Nejako ste tam primrzli!" chechtala sa Bela. Už som jej chcela niečo odvrknúť, keď v tom sa Nathaniel pohol a...a on ma pobozkal! Ako, to bola stotina sekundy...potom sa len otočil k ostatným so slovami: ,,Spokojní?" a odišiel preč.
Ja som tam stála ako zhypnotizovaná, Pozerala som na dvere, ktoré sa práve zatvorili...
Uvedomila som sa až vtedy, keď mi Nela už asi po desiaty krát mávala rukou pred očami.
,,Haló! Planéta Zem volá Cassandru!"
Zatriasla som hlavou a pozrela sa na Nelu. Mala na tvári napol prekvapený a napol pobavený výraz. Až teraz mi to všetko došlo...

,,Ááááá!!!" začala som kričať a behať po izbe ako pomätená. ,,Nemáte tu niekto dezinfekčný prostriedok? Je to súrne!"

,,No to ti trvalo." Začala sa rehotať Nela. A k nej sa pripojili všetci, čo tam boli.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 capepeidy capepeidy | Web | 28. února 2009 v 22:48 | Reagovat

akoze aj ked som vedel aco sa stane  tesila som sa na to ako male decko:) inac dufam ze by mohla ten bozk potom povazovat odstupom casu ako nieco pekne aj ked sa teraz sparava ako decko (akesi oblubeno slovo ze decko v tomto komente:D) aj ked som cakala ze sa zapoji ale tak mozno nabuduce ale bolo to fakt vtipne aj ked drsne chudiki nathanial ani si to nevychutnal mohla by si dat pohlad na ten bozk alebo len myslienku alebo jeho akoze vyrok na zaciatok dalsej kapitoly k tomu ale inac sa mi kapitolka pacila dufam ze si pohnes s dalsou :)

2 Tilia Tilia | E-mail | Web | 17. července 2009 v 1:37 | Reagovat

Súhlasím s Cap, treba ísť viac do hĺbky, čo sa pocitov postáv týka :D. Ale práveže nie Nathanielove myšlienky (ktoré by ma inak hoden zaujímali :D), ale viacej z tých myšlienkových pochodov Cassandry :D. Veď je to ja-rozprávanie a ona je rozprávač, nemôže vedieť, čo si myslí Nate, nemôže sa to teda objaviť v texte. To sú také technické zádrhely, hehe :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama