Nakuknite na môj druhý kávovo-knižný blog :-)

>>> Little Caffeine World <<<

Březen 2009

Byť sám so sebou

16. března 2009 v 18:51 | Sandy |  Moje úvahy bez nejakého zmyslu

Akurát som sa vrátila z prechádzky. Ani neviem, ako ma to napadlo, lebo nemám vo zvyku len tak víjsť von ísť sa niekam prejsť. Ale dnes som si jednoducho potrebovala prevetrať hlavu. Pôvodne som chcela ísť až k ohrade, či neuvidím nejaké jelene, ale tie sa málokrát ukážu. Vždy sú niekde skryté...
Myslím si, že človek občas potrebuje byť len tak sám so sebou. S nikým sa nerozprávať...mať od každého ako sa povie...svätý pokoj :-)
Ale je to skvelý pocit. Nikde sa neponáhľate, môžte si vybrať ktorýkoľvek smer, lebo okolo vás nič nie je...len pusté polia a les...
A všetky problémy sa zrazu zdajú byť také...maličké...nezmyselné... Konečne začnete rozmýšať s akýmsi nadhľadom...

Ale keď sa už vrátite naspäť do ,,civilizácie", znova sa vám všetky problémy pomaly vracajú a znova si lámete hlavu nad zbytočnosťami...

Síce som nestihla prísť až tam, kde som mienila, lebo začal fúkať dosť silný vietor a ešte ako naschvál som si zabudla vziať so sebou papierové vreckovky. Ale tak, myslím, že to aj tak malo nejaký zmysel :-) konečne som sa prestala trápiť nad naším debilným učiteľom biológie a usporiadala som si v hlave nejaké veci XD

No dobre...už som sa asi natárala dosť. Idem konečne čítať Twilight. Včera som dokončila tretiu časť (ináč, je to normálne, keď sa začnem rehotať na tom, ako Edward odtrhne hlavu Victorii a ešte popritom jem bábovku? XD...njn...som divná...), a teraz sa idem pustiť konečne do švtrtej XD
A myslím, že to teraz skoro dočítam, lebo zajtra a v stredu máme prázdniny! Ako, na našej škole sú teraz matury, takže niektoré triedy (aj s našou XD) budú doma. Tak sa teším! Konečne sa vyspím normálne a nebudem sa musieť učiť... Sú to síce len dva dni, ale aj tak fájne :-)

Výroky našej zlatej fyzikárky XD

12. března 2009 v 19:59 | Sandy |  Výroky našich slávnych profesorov...
No...takže tu sú nejaké dobré hlášky našej profesorky, ktorá nás učí fyziku :D
Možno niektorým nepochopíte, ale tak...spomienky :D musím to tu dať :D

-chodíme okolo toho ako pes okolo horúcej kaše
-vaša trieda je ako biela vrana medzi čiernymi
-mäknú vám mozgy
-snaž sa rozmýšľať a rozum dúfam, že máš (to keď odpovedal spolužiak XD)
-nekukaj tam do plena (jej obľúbená fráza)
-ako starý tento sa zadrhávaš (to už neviem, pri akej príležitosti povedala, ale nevadí XD)
-len to tak malo za tebou fikotať
-nekukaj tu, tam kukaj hore!
-to ako keby som stenám hovorila, katastrofa s vami!
-správate sa, ako keby vám časť mozgu odchádzala
-tak kde ten rozum máte?
-sedíte ako kvoky na vajciach
-vyzeráte, akoby ste spadli z hrušky
-čo to tam máš za debiloviny? (keď sme počítali príklady)
-Mišo upadá, ako na jar sneh
-necukaj sa (tiež jej obľúbený výrok)
-vidím, že si uchlipkáva, tak neviem, že či si kávičku popíja na mojej hodine... (spolužiačka pila čaj z termosky)
-stále sa len usmievate a pri tabuli sedíte ako voš pod chrastou
-nechcem sa vyjadrovať slovíčkom sviniari, ale ste sviniari (dneskajší výrok XD)

Tak dúfam, že sa vás aspoň niektoré výroky pobavili, lebo my sa na hodine smejeme stále, keď niečo také trepne XD

Deň Debil XD

11. března 2009 v 20:47 | Sandy |  My blog, my life
Ach...dnes som mala fakt ,,vydarený" deň.

Najskôr ráno... pozriem na teplomer a tam mínus 10 stupňov. Samozrejme si vezmem hrubú bundu, aby mi nebola zima. Potom vijdem von, zažne mi byť horúco a v tom si spomeniem, že náš teplomer ukazuje vždy o 10 stupňov menej XD...tak pekne...
Potom idem po ceste (teda, utekám na autobus-ako vždy) a vzhľadom k tomu, že nám cez noc zase nasnežilo, bol na ceste ľad a ja ako som bežala, tak ma na ňom vyrýpalo a ešte k tomu tak nezmyselne, čo som mala ešte 10 minút stŕpnutú ruku... Tak už vtedy som vedela, že idem mať Deň Debil. (teoreticky, mne sa takto darí už od nedele... vtedy som rozbila pohár v reštaurácii...v pondelok som sa zas porezala na konzerve, keď som si robila špagety...a dnes toto..ale aj tak to nie je všetko! XD).

V škole sa to opäť strašne vlieklo. Najskôr sme mali matiku, ktorej absolútne nechápem (len tam rysujeme a robíme rozbory a postupy konštrukcíí a iné blbosti....wrrrr). A ešte k tomu našej učiteľke chýbajú od pondelka nejaké predné zuby a tak ,,trošku" teraz šušle (napr. naryšujte štredovú šúmernošť...ako...nechcem byť škodoradostná ale niekedy fakt neudržím smiech...to keby ste ju počuli :D)
No...potom fyzika s našou milovanou pani Hej profesorkou XD, ktorá zas dala nejaké z jej dobrých hlášok (možno to niekedy napíšem sem :D).

Na slovenčine sme písali písonku (zase XD), ale tak táto už hádam dopadne lepšie :D
Potom angličtina- tam sme pozerali film ,,50 krát a stále po prvé". Ako, už som to videla asi 3-krát, ale aspoň sme sa neučili XD. A zajtra pokračovanie :D

A posledná bola biola. Náš drahý pán učiteľ sa aj ukázal na hodine a to dokonca načas! (no...10 minút hore-dole XD). No a zrazu ho napadlo, že si ide zaskúšať. A koho vyvolal ako prvého? No ťažká otázka... Samozrejme mňa. A ja som samozrejme nemala ani poňatia, čo preberáme, a tak som, ako aj prvý polrok na začiatku, schytala prvú známku 5...
Takže som si na konci hodiny od neho vydrankala učebnicu, aby som si ju prefotila (pretože ich len rozdá na hodine a že urobte si poznámky a na konci pozbiera) a v pondelok sa musím prihlásiť...

No...takže toto bol fakt pekný deň. Som zvedavá, ako to bude pokračovať ešte do konca týždňa...
Teraz som sa učila chémiu (istota je istota XD), pozrela fyziku a idem už konečne čítať Zatmenie :-)

2. kapitola - Zápisník

7. března 2009 v 21:18 | Sandy |  The secret of Dayleen

,,Volám sa Daniel Tennyson." povedal čiernovlasý mladý muž, ktorý vošiel dovnútra. ,,Vy musíte byť Lillian, že?" opýtal sa a zdvihol zo zeme spadnutý mobil.

,,Lilli." opravila ho. ,,A ďakujem." povedala, keď si brala od neho telefón. Na chvíľu sa ich oči stretli. Lilli mala veľmi výnimočnú schopnosť. Vedela ľudí odhadnúť, len čo ich zbadala. A preto si s každým hneď rozumela a vedela sa so všetkými rozumne dohodnúť.
Daniel bol vysoký, štíhly a sebaistý. Na jeho tvári sa spájala mladosť, ale so skúsenosťami a autoritou. Mal svetlomodré bystré a vážne oči a čelo predčasne jemne zvráskavené. Vyzeral ako sebavedomý intelektuál. Od všetkých si však akoby držal mierny odstup, ktorý však niesol v sebe istú eleganciu, ktrorá iba zvyšovala jeho tajomnosť.

,,Ináč, prepáčte, že som vás vystrašil. Nemal som vám tu len tak vtrhnúť..." ospravedlnil sa a na tvári sa mu objavil nevinný výraz.
,,Nič sa nestalo." zasmiala sa Lilli. ,,Práve som chcela zavolať...Inak, vy ste ten môj nový kolega?" opýtala sa skúmajúc ho jej hlbokými zelenými očami.
,,Áno. John mi vravel, že ste sa o mne dozvedeli...len teraz?" povedal, alebo skôr sa opýtal Daniel.
,,No, keď som tu mala ísť, Frank, môj bývalý kolega, mi povedal, že tu budem pracovať sama. Nespomínal nikoho iného. A preto som mu chcela zavolať predtým, než ste prišli vy." odpovedala mu Lilli.
,,Aha. tak v tom prípade vás už nebudem rušiť. Aj tak si musím ešte niečo dôležité vybaviť. Vy si to tu zatiaľ zariaďte a poobede vám môžem ísť poukazovať Dayleen. Teda, ak budete chcieť." usmial sa Daniel.
,,To bude od vás milé. Ďakujem. Popritom si asi aj pôjdem vybrať, kde sa ubytujem. Dali mi kľúče od troch menších domčekov, že si mám vybrať, kde budem za ten čas bývať. Môžte mi poradiť, vy sa tu určite vyznáte lepšie..." pozrela na neho Lilli a usmiala sa.
,,Tak... prídem po vás okolo tej druhej. Tu sa začína stmievať už veľmi skoro. Dúfam, že vám stihnem poukazovať aspoň to hlavné." povedal Daniel a hneď na to odišiel.

,,Waaw..." zašomrala Lilli, keď sa zabuchli dvere a hodila sa na stoličku.
Najskôr chcela zavolať Frankovi, ale nakoniec to nechala tak, nič by tým predsa nezmenila. Rozhodla sa, že si radšej zariadi kanceláriu. Zobrala kľúčik od vedľajšej miestnosti a šla sa pozrieť, čo všetko sa tam nachádza. Keď otvorila dvere, naskytol sa jej pohľad na tmavú miestnosť, menšiu, než jej kancelária. V strede stál stôl, taký istý, ako ten jej a okolo neho boli po zemi pozormiestňované rôzne malé skrinky a krabice. Ináč tam nebolo nič zaujímavé. Potom dvere znova zamkla. Rozhodla sa, že si najskôr vybalí svoje veci a keď jej bude treba, nejakú malú skrinku si z tade vezme potom.

Keď prišla do svojej kancelárie, rozhodla sa, že sa najskôr prezlečie. V takomto oblečení by sa jej pracovalo ťažko a bola jej aj trochu zima. Obliekla si teda rifle a hrubší tmavohnedý rolák. Predošlé veci poskladala a vložila do kufra, z ktorého vytiahla čiernu vetrovku, ktorú zavesila na vešiak pri dverách namiesto kabáta. Ešte si z kabelky vzala štipec, ktorým si zopla vzadu vlasy, aby jej nepadali do tváre a pustila sa do vybaľovania.
Na stolík si najprv vyložila svoj notebook, malé čierne rádio, zväzok cédečiek a potom postupne vykladala rôzne knihy, dokumenty, zápisníky a všelijaké veci, s ktorými bude pracovať. Všetko to nakoniec poukladala do skrinky a najpotrebnejšie veci naukladala do šuflíkov v stole.

Potom si znova sadla na stoličku. Zadívala sa do okna. Na chvíľu na ňu zasvietil jeden lúč slnka, ktorý prenikol spoza hustých oblakov. Konečne prestalo pršať...
Bolo ešte len dvanásť hodín, ale ona už mala všetko dokončené. Rozhodla sa, že pôjde ešte raz nakuknúť do vedľajšej miestnosti, či tam náhodou niečo nenechali predchádzajúci detektívi. Bolo tam mnoho krabíc, hádam v nich nájde aspoň niečo zaujímavé.
No keď tam prišla, zistila, že väčšina krabíc bolo prázdnych a aj keď v nich niečo bolo, tak len čisté papiere alebo nepotrebné veci ako zošívačky a dierkovače.
Neskôr však zbadala ešte jednu krabicu. Predtým si ju nevšimla, lebo stála na vysokej skrini v rohu miestnosti. Chcela ju zložiť dole, no bola o niečo ťažšia ako predpokladala. Keď sa jej ju konečne podarilo trochu posunúť, krabica sa prevážila a s rachotom dopadla na zem. Dokonca nebola ani riadne zatvorená a tak sa celý jej obsah vysypal na podlahu.

,,Tak to si teda poriešila." zašomrala si popod nos Lilli a čupla si, že pozbiera veci späť do karbice. Ako ich tak ukladala, dostal sa jej do rúk malý modrý zápisník. Chvíľu ho prezerala očami, chcela vedieť, komu patril. Nebolo tam však žiadne meno, len naspodku iniciálky SS...
Otvorila ho. Hneď na prvej strane bolo niekoľko poznámok:
-mesto netopierov
-vraždy za splnu mesiaca
-všetky telá bez krvi
-niekoľko obyvateľov zmiznutých bez stopy...

Potom sa však strhla...dvere izby sa otvorili.

,,Vy ma dokážete tak vyľakať..." vydýchla si Lilli, keď zbadala, kto ju vyrušil. Tak si to predstavte: všade ticho, vy čítate o vraždách a zrazu sa z ničoho nič otvoria dvere...
,,Prepáčte, ale počul som nejaký rachot, a tak som sa prišiel pozrieť, či sa nič nestalo." povedal Daniel a pozrel na Lilli, ktorá čupela na zemi pri rozsypanej krabici.

,,Nie, nestalo. Len mi spadla táto krabica, keď som ju chcela zložiť dole." povedala mladá detektívka a postavila sa.
,,Našli ste niečo?" opýtal sa Daniel, keď zbadal v jej rukách zápisník.
,,No, áno. Zrejme to bude patriť nejakému predchádzajúcemu detektívovi." povedala Lilli a podala zápisník Danielovi.
,,SS. To bude Stan Smith. Áno, on tu pracoval. Tuším ako štvrtý. A...toto bola jeho kancelária." povedal Dan, keď si prečítal iniciálky.
,,V tomto zápisníku môžem nájsť nejaké zaujímavé informácie. Zoberiem si ho." povedala blondínka a strčila si ho rýchlo do vrecka. ,,Ináč, píše sa tu niečo o Meste netopierov. Tým je myslený Dayleen?"
,,Ste bystrá. Áno. Toto mesto má taký prívlastok. Ale to je dlhý príbeh. Inak, už ste sa vybalili? Ak áno, môžem vám to tu ísť už poukazovať. A popritom vám poviem niečo aj o Meste netopierov." povedal záhadne čiernovlasý mladík.
,,No, môžme ísť. Už aj tak nemám nič dôležité na práci. Preto som prišla sem, či tu náhodou niečo nenájdem." povedala Lilli. Potom si šla zobrať bundu z jej kancelárie a obaja vykročili na vlhký vzduch do ulíc Dayleenu.


A prázdniny sú fuč...

7. března 2009 v 20:24 | Sandy |  My blog, my life
Tak...a už končia prázdniny aj tu na strednom Slovensku...
Najskôr som si myslela, že to bude zas len nuda a že budem celý deň pri tv alebo pc...ale nakoniec myslím, že sa tieto prázdniny celkom vydarili :-)

Síce v pondelok a utorok som bola doma...ale v stredu ma zavolala kamarátka k nej do mesta. Bolo síce zlé počasie, stále poprchávalo, ale my sme sa nenudili :D Boli sme v sokoliarni, kde chovajú rôzne dravce ako sokoly, výry, orla a všelijaké tie vtáky XD...a každý tam má nejakého svojho, o ktorého sa stará, chodí ku nemu každý deň dávať mu žrať alebo sa s ním ide prejsť po meste (dobrá atrakcia pre ľudí XD)...ale nechápem ako to môžu oni tak dlho udržať na rukách...Ja som držala kamarátkinho výra asi len 15 minút (inak, on bol ale poridne veľký...ale taký zlatý :D), ale už som potom mala dosť, čo ma tak ruka začala bolieť... a ona že vraj s ním predchádzajúci celý deň behala po meste XD...to normálne svaly jej narastú XD

No...v štvrtok som bola pri starkej celý deň...lebo k nám prišla rodina z Anglicka...
V piatok som bola zase doma, ale dnes sme sa boli (s tými z Anglicka) kúpať v Poprade (že to Aqacity XD) ale bolo tam fakt výborne :D....tie vírivky a sauny a tobogány XD...boli sme tam len 3 hodiny, ale ja som už mala aj tak dosť :D

A zajtra vstávať zas o 4 ráno, lebo ideme na krštiny (konečne, bratrancovi malému - Dominikovi XD)

Ach... a v pondelok zase do školy...zas chémia a biola...wrrr nejdem radšej na to ešte myslieť XD

1.kapitola - Nová tvár

5. března 2009 v 23:51 | Sandy |  The secret of Dayleen
Tak...konečne pridávam prvú kapitolu. Dúfam teda, že sa vám bude páčiť :-)
Túto poviedku už nepíšem v ja-rozprávaní, ako prvé dve. Chcem vyskúšať aj niečo nové :D...ale ak to bude nejaké veľmi zlé, budem ďalej písať v ja-r. Takže, pustite sa do čítania a prosím napíšte mi váš názor, ako by to bolo lepšie a či s týmto mám vôbec pokračovať (btw, mňa táto poviedka dosť chytila).


Bolo daždivé ráno. Obyvatelia mestečka Dayleen sa práve prebúdzali zo spánku. I keď už malo začať svitať, všade naokolo sa ešte rozliehala tma. Vlastne, v tejto chladnej, zapadnutej časti krajiny to už býva takto zvykom.
Aj keď sa tu občas zatúla nejaký lúč slnka, nikdy tu nenájdete známky života, neuvidíte šantiace deti, ktoré si kreslia po cestách svoje vymyslené postavičky...
Iba občas narazíte na starenky, ktoré si klebetia o živote cestou z obľúbeného obchodíku, alebo zbadáte z okna vytŕčajúcu hlavu pani Elliotovej, ktorá pozorne sleduje, či sa vonku neudeje niečo nezvyčajné. Ani dnešný deň nebol výnimkou. Hore bola už o 5. ráno a keď urobila svoju každodennú rutinu pozostávajúcu zo šálky kapučína a mäkkých čajových keksíkov, už mala svoj noštek prilepený na okne a sledovala okolie.
Dnes sa jej však pošťastilo a konečne zbadala niečo, o čom môže nasledujúcu hodinku vykladať svojej susedke.

Na kraji cesty pristál žltý taxík. Chvíľu tam len tak stál, no onedlho sa otvorili zadné dvere a vystúpila z nich jedna žena. Výšku mohla mať tak 175 cm. Jej dlhé vlasy, špinavej blond farby, sa jej na daždi začali na koncoch stáčať do jemných vĺn. Oblečený mala dlhší kabát, ktorý svojou tmavo zelenou farbou pripomínal farbu jej očí. Spod neho jej trčala čierna úzka sukňa, ktorá jej siahala po kolená.
Keď taxík odišiel, vyšla pomalým, ale sebaistým krokom na chodník, ktorý viedol k budove miestnej polície.
Toto miesto sa jej ani trochu nepozdávalo. Práve si očami premeriavala okolie. Nič zvláštne však nezbadala. Všade len rovnaké sivasté domy a pri ceste pár nízkych stromov. Na chvíľu sa zastavila, lebo zacítila na sebe niečí pohľad. Samozrejme to bola pani Elliotová, ktorá si nepriateľským pohľadom premeriavala novú tvár v meste. Na chvíľu sa ich oči stretli, no potom ihneď obe odvrátili svoj pohľad inam.
,,Ďakujem za milé privítanie." Povedala si len tak pre seba Lilli Somersová a pokračovala ďalej v ceste.

.......................................

,,Myslíš, že táto nová tvárička nám v niečom pomôže?" spýtal sa skepticky mladý muž kyvkajúci sa na svojej stoličke pozerajúc von oknom. Nohy mal vyložené na svojom pracovnom stolíku, ktorý bol vždy zahádzaný rôznami papiermi, dokumentami a inými kancelárskymi potrebami.

,,No, že vraj parí k najlepším mladým detektívom v New Yorku. Určite by ju tu nedali len tak pre nič za nič." Odpovedal mu nízky starší pán s okuliarmi na očiach, ktorý stál hneď vedľa.

Mladý muž si pohrabal rukou svoje už aj tak roztrapatené dlhšie čierne vlasy a odhrnul si ofinu, ktorá mu každú chvíľu padala do očí. Tie mali jasnú svetlo modrú farbu a lemovali ich dlhé čierne mihalnice.
,,Tak ja nevravím, že musí byť nejaká neschopná, ale...aj tak pochybujem, že sa jej tu niečo podarí vypátrať."
,,Dan, to vravíš na každého detektíva, ktorý sem príde." povedal znova starší pán. ,,A okrem toho, ty si tu už vyše troch rokov a k čomu si sa dopátral? K veľkému..."
,,Tak toto bolo od teba kruté, John." skočil mu do reči mladý muž, no o chvíľu sa mu na tvári usadil mierny úškrn.
,,Dan, ale ja som to myslel vážne... A ak nejakým spôsobom odoženieš aj túto, " ukázal prstom smerom k oknu ,,uvidíš, že potom odoženiem ja teba." Jeho tvár jasne ukazovala, že svoje slová myslí vážne.
,,Rozkaz, pán kapitán." povedal mladý muž, na čo sa obaja zasmiali. No hneď stíchli, lebo začuli buchnutie dverí na hlavnom vchode.
,,Prichádza bábika Barbie." povedal tichším, ale spevavím tónom čiernovlasí muž.
Ten starší sa na neho pozrel kritickým pohľadom. ,,Idem jej ukázať kanceláriu. A prosím ťa...aspoň tentokrát sa skús správať slušne k našim hosťom." povedal a odišiel privítať novú detektívku.

Daniel sa znova zasmial, trochu sa pomrvil na stoličke a potom sa zapozeral na dážď za oknom, ktorý znova naberal na svojej intenzite.

....................................

Keď Lilli otvorila dvere do budovy, naskytol sa jej pohľad na dlhú chodbu. Všade biele steny, žiadne oznámenia, kde sa čo nachádza. Bolo to úplne iné, ako v New Yorku. Ale takto nejako si to aj predstavovala. O tomto mestečku jej už rozprávalo veľa ľudí. Chvíľu rozmýšľala, ktorým smerom sa má vybrať, ale potom poslúchla svoju intuíciu a zamierila doprava. No prešla len pár krokov a chodba sa znova rozdvojovala. Má ísť vpravo po schodoch alebo pokračovať rovno? Dlho však nerozmýšľala, pretože začula nejaké kroky. Zhora prichádzal jeden starší pán.

,,Lillian Somersová?" opýtal sa, len čo prišiel k nej. Ona prikývla. ,,Teší ma. Ja som John Morrison."
Potom si obaja podali ruky. ,,Poďte, ukážem vám vašu kanceláriu."
,,Vy ste tu hlavný?" opýtala sa Lilli, zatiaľ čo prechádzali bludiskom malých chodbičiek.
,,No, aj tak sa dá povedať. Pracujem tu už skoro dvadsať rokov." odpovedal jej John.
,,Tak to je pekne dlhá doba. Páči sa vám tu? Nechceli ste ísť radšej niekde inde?"

,,No viete, v tomto mestečku som sa narodil, vyrastal a keď mi ponúkli túto prácu, ihneď som ju prijal. A po tých rokoch som si na ňu zvykol, už by som ju nemenil. Nie som typ človeka, čo má rád zmeny. Vôbec ma neláka nejaký New York ani žiadne tie veľké mestá..." povedal John a otvoril dvere, ktoré viedli do malej kancelárie. Nebolo v nej veľa nábytku. Pri okne bol jeden kancelársky stolík s čiernou krútiacou stoličkou a v pravom rohu stála skriňa, asi jeden a pol metra vysoká.

,,Zatiaľ tu nie je nejak veľa vecí. Každému, čo tu príde, sa páči niečo iné a tak si izbu zariaďuje podľa svojich predstáv. Ak chcete, tam na stene vysí kľúčik od vedľajších dverí. Tam je odložených pár menších skriniek a sú tam aj rôzne iné veci. Veď sa choďte pozrieť."
,,Ďakujem. A...predomnou tu už bolo veľa ľudí?" opýtala sa Lilli prezerajúc si izbu.
,,No...vy ste šiesta."
,,To všetci predomnou akože odišli?"
,,Prakticky... oficiálne odišli len traja. Druhý a štvrtý, čo tu boli, zmizli. Nevieme, či len tak zrazu utiekli, ale proste sa jedného dňa už neukázali...Ale nemajte strach." povedal John, keď zbadal Lillin pohľad. ,,Som si istý, že vy to už dotiahnete do konca." žmurkol na ňu a otočil sa, že už pôjde. ,,Keby ste niečo potrebovali, stačí zájsť do mojej kancelárie. Pôjdete rovno po chodbe, potom dole schodmi, zabočíte doľava a hneď prvé dvere. Je tam aj moje meno." Pozrel sa na hodinky. ,,No, už musím vážne ísť, mám prácu. Za chvíľu k vám príde kolega, s ktorým budete pracovať."

,,Počkajte...So mnou bude pracovať aj niekto iný?" spýtala sa nechápavo Lilli.
,,Áno. Pán Daniel sa tu presťahoval pred tromi rokmi a pracuje tu ako hlavný detektív. Nik vám o ňom nepovedal?"
,,Nie."
,,Tak...asi zabudli...ja už teda idem. Dovidenia." a odišiel preč.
,,Dovi." povedala Lilli, aj keď vedela, že ju už nebude počuť. ,,Tak toto mi bude musieť Frank vysvetliť. Prečo mi nepovedal, že tu už niekto je? Idem mu hneď zavolať." zašomrala si Lilli a vytiahla z kabelky svoj mobil. Už chcela vytočiť číslo, keď sa dvere znova otvorili. Ona sa pri tom strhla a mobil jej vyletel z ruky. ,,A dofrasa." zakliala potichu a pozrela na toho, kto ju práve vyrušil zo sústredenia. ,,Vy ste kto?"


The secret of Dayleen - info

3. března 2009 v 23:32 | Sandy |  The secret of Dayleen




Lillian Somersová je mladá ambiciózna detektívka, ktorú práve preložili z rušného New Yorku do malého daždivého mestečka Dayleen, aby vyšetrila prípad, s ktorým si miestni obyvatelia už dlho nevedia rady. Čoraz častejšie sa tu totiž začínajú objavovať mŕtve telá, čo je ale záhadné, bez kvapky krvi.
Je to len ďalšia zo sérií sadistických vrážd alebo je v tom niečo oveľa väčšie?
Zdá sa, že Lilli to bude mať tentoraz oveľa ťažšie ako inokedy. A čo viac, aj napriek svojím presvedčeniam, že záhadné chladné bytosti, ktoré pijú ľudskú krv, neexistujú, sa bude musieť poharabať v starých mestských legendách a tajomstvách z rozprávania najstarších obyvateľov.

Žáner: detektívka, fantasy a možno romantika


3. kapitola- ŽMN

2. března 2009 v 19:07 | Sandy |  Žijú medzi nami
Táákže...nejak ma konečne kopla múza na písanie poviedok XD. A tak som napísala ďalšiu aj k ŽMN. Táto je síce dosť krátka (a aj trošku nudná, pretože je to stále ešte len taký začiatok), ale budúca bude už hádam lepšia. A ešte, chcem upozorniť, že som sa rozhodla dať tam aj postavy Cullenovcov. Proste sa mi nechcelo vymýšľať úplne nové tváre a...takto sa mi bude aj lepšie písať, keď tam už bude niečo známe :D takže prajem príjemné čítanie :-)