Nakuknite na môj druhý kávovo-knižný blog :-)

>>> Little Caffeine World <<<

1.kapitola - Nová tvár

5. března 2009 v 23:51 | Sandy |  The secret of Dayleen
Tak...konečne pridávam prvú kapitolu. Dúfam teda, že sa vám bude páčiť :-)
Túto poviedku už nepíšem v ja-rozprávaní, ako prvé dve. Chcem vyskúšať aj niečo nové :D...ale ak to bude nejaké veľmi zlé, budem ďalej písať v ja-r. Takže, pustite sa do čítania a prosím napíšte mi váš názor, ako by to bolo lepšie a či s týmto mám vôbec pokračovať (btw, mňa táto poviedka dosť chytila).


Bolo daždivé ráno. Obyvatelia mestečka Dayleen sa práve prebúdzali zo spánku. I keď už malo začať svitať, všade naokolo sa ešte rozliehala tma. Vlastne, v tejto chladnej, zapadnutej časti krajiny to už býva takto zvykom.
Aj keď sa tu občas zatúla nejaký lúč slnka, nikdy tu nenájdete známky života, neuvidíte šantiace deti, ktoré si kreslia po cestách svoje vymyslené postavičky...
Iba občas narazíte na starenky, ktoré si klebetia o živote cestou z obľúbeného obchodíku, alebo zbadáte z okna vytŕčajúcu hlavu pani Elliotovej, ktorá pozorne sleduje, či sa vonku neudeje niečo nezvyčajné. Ani dnešný deň nebol výnimkou. Hore bola už o 5. ráno a keď urobila svoju každodennú rutinu pozostávajúcu zo šálky kapučína a mäkkých čajových keksíkov, už mala svoj noštek prilepený na okne a sledovala okolie.
Dnes sa jej však pošťastilo a konečne zbadala niečo, o čom môže nasledujúcu hodinku vykladať svojej susedke.

Na kraji cesty pristál žltý taxík. Chvíľu tam len tak stál, no onedlho sa otvorili zadné dvere a vystúpila z nich jedna žena. Výšku mohla mať tak 175 cm. Jej dlhé vlasy, špinavej blond farby, sa jej na daždi začali na koncoch stáčať do jemných vĺn. Oblečený mala dlhší kabát, ktorý svojou tmavo zelenou farbou pripomínal farbu jej očí. Spod neho jej trčala čierna úzka sukňa, ktorá jej siahala po kolená.
Keď taxík odišiel, vyšla pomalým, ale sebaistým krokom na chodník, ktorý viedol k budove miestnej polície.
Toto miesto sa jej ani trochu nepozdávalo. Práve si očami premeriavala okolie. Nič zvláštne však nezbadala. Všade len rovnaké sivasté domy a pri ceste pár nízkych stromov. Na chvíľu sa zastavila, lebo zacítila na sebe niečí pohľad. Samozrejme to bola pani Elliotová, ktorá si nepriateľským pohľadom premeriavala novú tvár v meste. Na chvíľu sa ich oči stretli, no potom ihneď obe odvrátili svoj pohľad inam.
,,Ďakujem za milé privítanie." Povedala si len tak pre seba Lilli Somersová a pokračovala ďalej v ceste.

.......................................

,,Myslíš, že táto nová tvárička nám v niečom pomôže?" spýtal sa skepticky mladý muž kyvkajúci sa na svojej stoličke pozerajúc von oknom. Nohy mal vyložené na svojom pracovnom stolíku, ktorý bol vždy zahádzaný rôznami papiermi, dokumentami a inými kancelárskymi potrebami.

,,No, že vraj parí k najlepším mladým detektívom v New Yorku. Určite by ju tu nedali len tak pre nič za nič." Odpovedal mu nízky starší pán s okuliarmi na očiach, ktorý stál hneď vedľa.

Mladý muž si pohrabal rukou svoje už aj tak roztrapatené dlhšie čierne vlasy a odhrnul si ofinu, ktorá mu každú chvíľu padala do očí. Tie mali jasnú svetlo modrú farbu a lemovali ich dlhé čierne mihalnice.
,,Tak ja nevravím, že musí byť nejaká neschopná, ale...aj tak pochybujem, že sa jej tu niečo podarí vypátrať."
,,Dan, to vravíš na každého detektíva, ktorý sem príde." povedal znova starší pán. ,,A okrem toho, ty si tu už vyše troch rokov a k čomu si sa dopátral? K veľkému..."
,,Tak toto bolo od teba kruté, John." skočil mu do reči mladý muž, no o chvíľu sa mu na tvári usadil mierny úškrn.
,,Dan, ale ja som to myslel vážne... A ak nejakým spôsobom odoženieš aj túto, " ukázal prstom smerom k oknu ,,uvidíš, že potom odoženiem ja teba." Jeho tvár jasne ukazovala, že svoje slová myslí vážne.
,,Rozkaz, pán kapitán." povedal mladý muž, na čo sa obaja zasmiali. No hneď stíchli, lebo začuli buchnutie dverí na hlavnom vchode.
,,Prichádza bábika Barbie." povedal tichším, ale spevavím tónom čiernovlasí muž.
Ten starší sa na neho pozrel kritickým pohľadom. ,,Idem jej ukázať kanceláriu. A prosím ťa...aspoň tentokrát sa skús správať slušne k našim hosťom." povedal a odišiel privítať novú detektívku.

Daniel sa znova zasmial, trochu sa pomrvil na stoličke a potom sa zapozeral na dážď za oknom, ktorý znova naberal na svojej intenzite.

....................................

Keď Lilli otvorila dvere do budovy, naskytol sa jej pohľad na dlhú chodbu. Všade biele steny, žiadne oznámenia, kde sa čo nachádza. Bolo to úplne iné, ako v New Yorku. Ale takto nejako si to aj predstavovala. O tomto mestečku jej už rozprávalo veľa ľudí. Chvíľu rozmýšľala, ktorým smerom sa má vybrať, ale potom poslúchla svoju intuíciu a zamierila doprava. No prešla len pár krokov a chodba sa znova rozdvojovala. Má ísť vpravo po schodoch alebo pokračovať rovno? Dlho však nerozmýšľala, pretože začula nejaké kroky. Zhora prichádzal jeden starší pán.

,,Lillian Somersová?" opýtal sa, len čo prišiel k nej. Ona prikývla. ,,Teší ma. Ja som John Morrison."
Potom si obaja podali ruky. ,,Poďte, ukážem vám vašu kanceláriu."
,,Vy ste tu hlavný?" opýtala sa Lilli, zatiaľ čo prechádzali bludiskom malých chodbičiek.
,,No, aj tak sa dá povedať. Pracujem tu už skoro dvadsať rokov." odpovedal jej John.
,,Tak to je pekne dlhá doba. Páči sa vám tu? Nechceli ste ísť radšej niekde inde?"

,,No viete, v tomto mestečku som sa narodil, vyrastal a keď mi ponúkli túto prácu, ihneď som ju prijal. A po tých rokoch som si na ňu zvykol, už by som ju nemenil. Nie som typ človeka, čo má rád zmeny. Vôbec ma neláka nejaký New York ani žiadne tie veľké mestá..." povedal John a otvoril dvere, ktoré viedli do malej kancelárie. Nebolo v nej veľa nábytku. Pri okne bol jeden kancelársky stolík s čiernou krútiacou stoličkou a v pravom rohu stála skriňa, asi jeden a pol metra vysoká.

,,Zatiaľ tu nie je nejak veľa vecí. Každému, čo tu príde, sa páči niečo iné a tak si izbu zariaďuje podľa svojich predstáv. Ak chcete, tam na stene vysí kľúčik od vedľajších dverí. Tam je odložených pár menších skriniek a sú tam aj rôzne iné veci. Veď sa choďte pozrieť."
,,Ďakujem. A...predomnou tu už bolo veľa ľudí?" opýtala sa Lilli prezerajúc si izbu.
,,No...vy ste šiesta."
,,To všetci predomnou akože odišli?"
,,Prakticky... oficiálne odišli len traja. Druhý a štvrtý, čo tu boli, zmizli. Nevieme, či len tak zrazu utiekli, ale proste sa jedného dňa už neukázali...Ale nemajte strach." povedal John, keď zbadal Lillin pohľad. ,,Som si istý, že vy to už dotiahnete do konca." žmurkol na ňu a otočil sa, že už pôjde. ,,Keby ste niečo potrebovali, stačí zájsť do mojej kancelárie. Pôjdete rovno po chodbe, potom dole schodmi, zabočíte doľava a hneď prvé dvere. Je tam aj moje meno." Pozrel sa na hodinky. ,,No, už musím vážne ísť, mám prácu. Za chvíľu k vám príde kolega, s ktorým budete pracovať."

,,Počkajte...So mnou bude pracovať aj niekto iný?" spýtala sa nechápavo Lilli.
,,Áno. Pán Daniel sa tu presťahoval pred tromi rokmi a pracuje tu ako hlavný detektív. Nik vám o ňom nepovedal?"
,,Nie."
,,Tak...asi zabudli...ja už teda idem. Dovidenia." a odišiel preč.
,,Dovi." povedala Lilli, aj keď vedela, že ju už nebude počuť. ,,Tak toto mi bude musieť Frank vysvetliť. Prečo mi nepovedal, že tu už niekto je? Idem mu hneď zavolať." zašomrala si Lilli a vytiahla z kabelky svoj mobil. Už chcela vytočiť číslo, keď sa dvere znova otvorili. Ona sa pri tom strhla a mobil jej vyletel z ruky. ,,A dofrasa." zakliala potichu a pozrela na toho, kto ju práve vyrušil zo sústredenia. ,,Vy ste kto?"

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Mám teda písať poviedku The secret of Dayleen?

Áno
Nie

Komentáře

1 capepeidy capepeidy | Web | 7. března 2009 v 0:24 | Reagovat

no tie mena daktore su dost od veci lebo ked mas anglicky nazov a das tam meno malinova tak je to dost mimo ale v tretej osobe som uz nic dlho necitala takze si budem musiet zvikat:) ale inac na zaciatok sa mi to pacilo aj ked tam mohlo byt vaic opisov ale som zvedava kto to za nou prisiel uz mam aj nejake domyslene tak som zvedava co tam bude dalej:)

2 sandy sandy | 7. března 2009 v 11:40 | Reagovat

tak to mas pravdu....trochu som to nedomyslela s tymi menami :D zrejme to zmenim.... no ani ja velmi nie som zyvknuta pisat v tretej osobe, takze dufam, ze to bude dalej vyzerat aspon ako tak :)

3 Marťa Marťa | Web | 7. března 2009 v 21:00 | Reagovat

vůbec mi nevadí ty jména... to bych vůbec neřešila. No jinak začítek vypadá velmi zajímavě, hned ze začátku mě napadlo, že ta detektivka bude asi vysoká blondýnka :D

4 sandy sandy | 7. března 2009 v 21:25 | Reagovat

pre Marťa: heh, vazne? lebo povodne tam blondyna nemala vobec byt XD...ale tak, nakoniec som ju tam dala :D

5 Crazy Crazy | Web | 19. července 2009 v 2:31 | Reagovat

,,I keď už začalo svitať, všade naokolo sa ešte rozliehala tma."

Ak tam začalo svitať, ako tam môže byť stále tma? To mi nesedí, skôr by to malo byť niečo ako: hoci už malo svitať, ...
Inak je to zaujímavé ;) Idem čítať ďalej

6 sandy sandy | 21. července 2009 v 22:46 | Reagovat

pre crazy: vidíš, to je dobrý postreh :) dik za upozornenie :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama