Nakuknite na môj druhý kávovo-knižný blog :-)

>>> Little Caffeine World <<<

11.kapitola

13. dubna 2009 v 21:14 | Sandy |  Tvár štyroch živlov
No, takže po dlhočížnom čase pridávam ďalšiu kapitolku k TŠŽ. Táto bude síce dosť krátka, ale tak, aspoň niečo tá moja hlava vyprodukovala XD. Dúfam, že sa vám bude páčíť a že sa oplatilo počkať :-) Na ďalšiu už hádam nebudete tak dlho čakať :D



Bol víkend. Cez poslednú noc sa opäť nahromadilo niekoľko cm snehu, takže odhŕňači budú mať zase čo robiť, aby dali cesty do poriadku.
Dnes som sa zobudila o čosi skôr. Všetci ešte spali a nechcelo sa mi na nich čakať, tak som šla na raňajky sama.
Bolo tam ešte málo ľudí a veľa som ich tam nepoznala. Nakoniec som si sadla k dvom tretiačkam, s ktorými som sa spoznala na jednej oslave. Práve rozoberali tému -chlapci, takže som sa k nim nepridávala, len počúvala a občas prikývla. Ja sa k tomuto radšej vyjadrovať nebudem. Pri chlapcoch som vždy mala smolu. Vlastne, zatiaľ som mala len dvoch... Ten prvý, to bolo, keď som mala štrnásť, ale to sa asi veľmi ani do takého vzťahu neráta. Rozišli sme sa po týždni. A ten druhý...bolo to síce pekné obdobie, ale v konečnom dôsledku to zapríčinilo to, že si teraz nechávam od chlapcov istý odstup... A je mi tak dobre. Nechápem, ako môže niekto vidieť v láske zmysel života. Pre mňa je to len dočasné poblúznenie, ktoré vám najskôr poriadne zamotá hlavu a keď si už myslíte, že ste najšťastnejší človek na svete, nastane tvrdá realita.
Chlapcov teraz beriem len ako kamarátov. Ako, áno, vždy sa nájde niekto, kto sa mi páči, ale nič viac. Už dávno som prestala snívať o dokonalom princovi, ktorý by mal raz po mňa prísť, pretože viem, že nik taký nepríde...

Vzala som si jednu menšiu buchtu zo stola a zahryzla do nej. Pomaly som začala strácať prehľad o tom, o čom sa teraz bavia spolusediace. V hlave mi stále vírili rôzne myšlienky a mne sa ich nedalo ignorovať. Najnovšie sa začali týkať Nathaniela. Ale už nie v tých súvislostiach, ako by som ho na druhý deň mohla zhodiť, keď ma bude otravovať. Proste, začala som o ňom rozmýšľať...akosi inak. A včerajším ,,zážitkom" v klubovni sa to ešte zhoršilo.

Konečne som zbadala Nelu. Ako prechádzala dverami, zívala, zrejme akurát vstala z postele a prechádzala očami po miestnosti. Zakývala som jej, nech si ide sadnúť ku mne. Tie dve tretiačky už odišli, ani neviem vlastne kedy.

,,Ahoj, no čo, už si sa zobudila?" opýtala som sa a uchlipla si z čaju.
,,No...už sa mi nechcelo len tak vylihovať na posteli a nič nerobiť." Povedala Nela a znova zívla.. ,,A ty si kedy vlastne vstala?"
,,No, už trošku skôr. Tiež sa mi nechcelo len tak ležať." Povedala som a zjedla posledný kúsok buchty. Rozmýšľala som, či mám Nele povedať o svojich divných myšlienkach, ale radšej si to nechám zatiaľ len pre seba.

Keď sme sa naraňajkovali, šli sme späť do izby. Cestou sme stretli Chrisa s Nathanielom. Nedalo si nevšimnúť, ako Nele vyskočila nálada, keď zbadala Chrisa. Z tohto ju musím trošku vyspovedať... Nathaniel nás obe dnes akosi ignoroval. Keď som naňho prozrela, pozeral sa kamsi doblba a mal v tvári čudný výraz, čo sa na neho nejak nepodobalo. Uf, aspoň, že je víkend a nemáme chémiu...

V izbe boli už takmer všetci hore, až na Bony, ktorá ešte tvrdo spala, čo bolo na ňu ale veľmi neobvyklé. No, aspoň niekto sa dnes dosýta vyspí.
Šla som do kúpeľne, umyla si zuby a potom sa zvalila na gauč. Bela s Janou sa šli naraňajkovať. Myslím, že práve nastal čas vyspovedať Nelu.
Tá sedela na stoličke oproti a ťukala do mobilu.

,,Nela?"....Nechtiac som zavolala jej meno trošku hlasnejšie a tým som ju vytrhla zo sústredenia.

,,Hm?" pozrela na mňa.

Takže...teraz čím začať... Tento rozhovor som síce plánovala už dlhšie, ale tie otázky som si presne nepremyslela. ,,Potrebuješ niečo?" spýtala sa, keď som dlhšie nič nevravela.

,,No...vieš...ty si...teda...chcela by som vedieť..." začala som splietať dokopy všetky možné slová. Nela na mňa nechápavo hľadela. ,,No vykokceš sa už?" zasmiala sa.
Znova nastala sekunda ticha. ,,Je to až také zlé?" opýtala sa, keď pozerala na môj výraz.
Rozhodla som sa, že to všetko zostručním a rýchlo som sa spýtala: ,,Ty máš niečo s Chrisom?"

Chvíľu trvalo, kým Nela vstrebala otázku a úsmev jej začal pomaly vyprchávať. ,,Ako to myslíš?"

,,No...že či ste stále len kamaráti alebo..."

,,Jasné, že sme len kamaráti. Však to vieš. Prečo sa pýtaš?"

,.Ja len...tak sa mi zdá, že akoby medzi vami bolo niečo viac... Neviem, dnes, keď sme išli cez chodbu a sme ho stretli...a ty si sa na neho pozrela...tak..."

,.Tak...ako???" chcela vedieť Nela a nadvihla obočie.

,,No...neviem...proste tak...Nela, povedz mi pravdu, chceš ho?" už mi to okolkovanie začínalo liesť na nervy. Musela som sa spýtať priamo.

Nelu v tom momente akoby niečo zhypnotizovalo. Sedela tam bez pohnutia a čumela na mňa s vypleštenými očami. No pár sekúnd na to sa znova začala mrviť a zas pozerala do mobilu.

,,No??" dožadovala som sa odpovede. No ona bola stále ticho. ,,Nela, pozri na mňa." Konečne odložila mobil do vrecka a začala. ,,Vieš, Cass, s Chrisom sme boli vždy veľmi dobrí priatelia."

,,Boli? Teraz už nie ste?" nedalo sa mi neopýtať sa.

,,Cass, neskáč mi do reči."

,,Oops, prepáč."

,,No...ale vtedy...keď sme boli stanovať..."

,,Stalo sa niečo?"

,,Cass, prestaň!"

,,Dobre, už budem fakt ticho." povedala som a urobila som gesto, akože si zamykám ústa a kľúčik hádžem za seba.

Potom pokračovala. ,,Nie, práveže sa NIČ nestalo. Len ja...som sa akosi začala pozerať na Chrisa trochu ináč. Proste my sme sa tam rozprávali, kým ste boli preč. A...bolo mi s ním dobre...a..." ďalej už nepokračovala. Zdalo sa mi, že si už môžem ,,odomknúť" ústa a tak som dokončila jej vetu. ,,A ty si sa...do neho..." Nela pozrela do zeme a pokrčila plecami.

,,A Chris?" opýtala som sa.

,,Chris nevie o ničom. A bola by som rada, keby mu to ani nik nepovedal." pozrela na mňa prísne Nela.

,,Ale...možno...by ste sa mali o tom porozprávať. Čo ak je na tom on rovnako?"spýtala som sa. Ona však toto ihneď zavrhla a z jej pohľadu som vyčítala, že sa už o tom nechce baviť.

Chvíľu sme ešte tak potichu sedeli, no potom nás vyrušili dvere kúpeľne, ktoré sa zavreli (zrejme akurát vstala Bony) a hneď na to vtrhli do izby Jana s Belou. Započúvala som sa do ich rozhovoru.

,,Ja tých chlapov fakt nechápem." vravela Jana a popritom si sadla na gauč vedľa mňa. Bela stála nad ňou a v ruke držala buchtu, ktorú ešte nestihla dojesť.

,,Ktorých teraz?" opýtala sa Bela.

,,No...všetkých...ale hlavne Marka s Andym. Tak predvčerom sa išli skoro pobiť kôli nejakému dievčaťu a včera v noci sa už spolu ožierali."

,,Vážne?" spýtala sa znova Bela.

No, zdá sa, že od nich sa nič zmysluplné nedozviem. Radšej som sa postavila (hneď na to zaujala moje miesto Bela) a odišla som von poprechádzať sa.

Aj keď svietilo slnko, vzduch naokolo bol úplne chladný a ostrý. Pri každom nádychu som cítila v nose chladivé pálenie. Ešte dobre, že som si vzala so sebou hrubý šál. Obkrútila som si ním polovicu tváre a tak som sa pustila po teraz už odhrnutom bielom chodníčku. Rozhodla som sa, že pôjdem k jazierku. Tentoročný mráz zmenil jeho povrch na tvrdý lesklý ľad.
Síce zima nepatrí k tým mojim obľúbeným ročným obdobiam, ale pohľad na zamrznutú bielu prírodu ma vždy dokáže uchvátiť. Všetko je také krásne čisté, biele. A hlavne tu, pri našej škole. Zima na tomto mieste je úplne odlišná od tej doma, v meste... Keď prídete tu, pripadáte si ako v nejakej rozprávke. Až na tomto mieste spoznáte to jej ozajstné čaro...

Pristúpila som ku kraju jazierka a čupla si. Dala som si dole rukavicu z pravej ruky a chytila tvrdý drsný ľad na okraji. Zdal sa byť dosť pevný. Neviem, čo ma to zrazu napadlo, taká hlúpa myšlienka, ale zatúžila som sa ísť po ňom prejsť. Vždy ma lákalo skúšať čosi nebezpečné. No to som ja. Nerozumná, nedomýšľavá a riskantná Cassandra...

A tak som sa postavila a pomalým krokom vyšla na ľad. Najskôr som stála len na okraji, no potom som sa odhodlala spraviť krok aj ďalej. A...išlo to. Začala som kráčať rýchlejšie. Prechádzala som krížom z jednej strany jazierka na druhú. Najskôr som si nevšímala nič naokolo. Sústredila som sa len na moje kroky. Bola som presne v strede jazierka, keď som začula nejaký hlas. Chcela som sa pozrieť, kto to je, ale musela som spozornieť, lebo práve v tej sekunde som začula aj nejaký iný zvuk...A ten prichádzal spopod mojich nôh. Najskôr som si to nevšimla, ale teraz som tam zbadala malinkú prasklinku. Chcela som z tadiaľ odísť, ale v momente, keď som sa pohla, sa s mohutným PRÁSK tá štrbinka zväščila, až sa tam spravila diera. Nebola síce veľmi veľká, ale akurát taká, aby sa cez ňu mohla prepadnúť osoba mojej veľkosti.

Chcela som niečo zakričať, ale stihla som sa len nadýchnuť a už som okolo seba cítila nepríjemný chlad, ktorý sa rýchlo šíril do každučkej časti môjho tela. Nemohla som sa vôbec pohnúť, bola som ako paralyzovaná. Ten pálivý chlad a bolesť v kostiach sa každou jednou sekundou zväčšoval a zväščoval. Už som to nemohla vydržať. Cítila som ako sa prepadávam stále hlbšie a hlbšie a najhoršie bolo to, že som s tým nedokázala nič urobiť. Pomaly som prestávala cítiť aj ten chlad. Uvedomovala som si už len čiernotu okolo mňa a hučanie v mojich ušiach. Už som nedokázala ani normálne rozmýšľať. Priala som si len, aby bol už koniec.

Zrazu som mnou niečo trhlo. Zacítila som, ako ma niečo ťahá dohora. Ale teraz mi to bolo už jedno. Necítila som už žiadnu zimu, ani bolesť. Vnímala som už len farby okolo. Čiernota okolo mňa sa pomaly menila na tmavomodrú. A tá sa stále zosvetľovala. Nakoniec mi do očí udrelo ostré biele svetlo. Musela som ich zavrieť.
Zacítila som pod sebou niečo tvrdé. Nevedela som, kde som, ale vo vode som už určite nebola. Chcela som otvoriť oči a zistiť, čo sa okolo mňa deje, ale nepodarilo sa mi to. Ako keby mi ich niekto prelepil nejakou páskou. Začala ma premáhať hrozná únava. Nechcela som spať, chcela som ešte zistiť a započuť hlasy okolo. Aj keď som sa snažila z všetkých síl zaostriť zvuk, počula som len nejaké tlmené zvuky a hlasy, ktoré aj keď mi pripadali veľmi blízke, teraz som ich nepoznala. Zachytila som len jedno slovo, ktoré sa opakovalo najčastejšie. Moje meno. Ne chvíľu som ešte pocítila, ako ma niečo alebo niekto dvíha a kamsi odnáša, no potom ma už celkom premohol spánok.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 capepeidy capepeidy | Web | 13. dubna 2009 v 23:01 | Reagovat

akoze toto bolo jake huste a ja ze mi ju tam uz zabijes ale tento happy end sa mi velmi pacil a ne ze by som nevedela kto ju vytiahol aj ked mohol by sa ten neznamy utajit to by bolo take genielne kebyze je nanho hnusna  a potom zisti ze ju zachranil no krasa:)...ted si ma nastartovala ale k veci mne sa to nahodou s tou dlzkou zdalo primerane;)a nie kratke ale strasne sa mi to pasilo lebo som sa nad tym aj pousmiala aj zasmiala (aj na tom co  nebolo vtipne :D) ale bolo to fajn a chcem este ak by si potrebovala nejaku muzu tak poslem len nech coskoro pridavas toto bo mi tato poviedka abo kniha (neviem jak to mam presne pomenovat :D mozno kapitolovka) ohromne prirastla k srdcu tak dufam ze sa ju chystas dopisat bo ma zajujima koniec :))

2 sandy sandy | 13. dubna 2009 v 23:13 | Reagovat

pre capepeidy: jee,dakujem! :D si ma teraz normalne potesila :-))...no uz som zacala aj s dalsou cstou, myslim, ze by to nemalo dlho trvat XD, pretoze ma tato kapitolovka znova chytila XDD

3 capepeidy capepeidy | Web | 14. dubna 2009 v 20:12 | Reagovat

teraz neviem ci mozem jacat alebo si pockam az ked uverejnis dalsiu cast to je bomba ze ta to znovu nadchlo to ze ta to nadchlo nadchlo aj mna:)) som happy a uz naozaj cakam skoro dalsiu cast  :) snad tento tyzden by mohla byt ale je to na tebe tak dufam ze muza zapracuje :))

4 Tilia Tilia | E-mail | Web | 17. července 2009 v 1:45 | Reagovat

No páni, tak táto časť bola super! Super dejovo, super napísaná! Nechcem povedať, že konečne :D, ale pekne si opísala i Cassandrine pocity, ten úvod bol priam filozoficky krásny! Potom prišlo napätie, keď sa topila a bola zachránená, no prosto... Super kapitola, dávam 1* ;-).

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama