Nakuknite na môj druhý kávovo-knižný blog :-)

>>> Little Caffeine World <<<

12. kapitola

14. dubna 2009 v 22:14 | Sandy |  Tvár štyroch živlov
Takže pridávam ďalšiu :-). Táto je vlastne len taká prechodná, neudeje sa tam nič také podstatné, ale i tak by som bola rada, keby ste si ju prečítali x))



Konečne som otvorila oči. Najskôr som videla len tak zahmlene, no po čase sa mi zrak zaostroval. Prvé, čo som videla bolo okno, na ktorom boli zatiahnuté tmavohnedé rolety. Postupne som prechádzala očami po miestnosti, ktorú osvetľovala len malá lampa na stolíku pri posteli, kde som ležala. Musel byť večer.
Nevedela som rozoznať, kde to vlastne som. Ako som sa sem dostala? Až keď som sa pozrela na ľavú ruku, v ktorej som mala vpichnutú injekciu a k nej pripojenú hnusnú tenkú bielu hadičku, uvedomila som si, že som v nemocnici. Školskej nemocnici. No stále som nechápala, prečo. Čo sa mi stalo? Snažila som zapojiť všetky mozgové bunky, ale nedokázala som si nič vybaviť. Len ma z toho začala bolieť hlava. Preboha, hádam som nestratila pamäť?!
V nose ma zašteklila nejaká vôňa. Zdala sa mi byť veľmi známa, no ani ju som nedokázala presne špecifikovať.

Znova som sa porozhliadala po miestnosti. Konečne som zbadala nejakú postavu. Sedela na stoličke opretá o stenu a mala zavreté oči. Keď som sa pozrela lepšie, zistila som, že je to Nela. Úf. Takže pamäť som nestratila.
Chcela som zakričať jej meno, no nevidala som žiadny zvuk. To čo má znamenať?! Znova som sa o to pokúsila. Tentoraz sa mi z hrdla vydral akýsi divný suchý chrapot. Odkašľala som si a do tretice som zvolala: ,,Nela." No, zvolala. Lepšie povedané len zašeptala. No Nela ihneď spozornela a otvorila oči.. Keď ma zbadala, že som hore, už bola pri mojej posteli. Začala ma silno objímať, až som mala pocit, že ma chce pridusiť a pritom si niečo rýchlo šomrala, že som jej vôbec nerozumela.

Zase som si odkašľala.,,Nela, len teraz som sa zobudila a mne sa zdá, že ty ma chceš tým svojim objímaním znova privesť do spánku. No tentoraz do večného."

Konečne sa odtiahla a zbadala som na jej tvári úsmev...ale i slzy. ,,Ty plačeš?"

,,Nie. To sa ti len zdá." povedala s úsmevom od ucha k uchu a utrela si tvár svojim rukávom.

Mala som toľko otázok, na ktoré som si nevedela odpovedať, ale teraz mi nedala pokoj len jedna. Pretože som zistila odkiaľ pochádza tá vôňa v tejto izbe. ,,Bol tu Nathaniel?"

Nela na mňa pozrela nechápavým pohľadom. ,,Prečo si to myslíš?"

,,Nela, jeho voňavku dokážem rozpoznať ihneď. Nik nemá takú istú. A vždy, keď ju zacítim, viem, že tam bol Nathaniel. Alebo že práve prichádza (tak sa aspoň dokážem naňho pripraviť...hlavne pred chémiou) A teraz je ňou naplnená celá miestnosť. Teda, aspoň priestor pri mojej posteli...Bol tu teda?"

Chvíľu bola ticho, no potom odpovedala. ,,Áno, bol."

,,A? Čo tu robil? Či sa mi bol vysmievať, kým som bola mimo? Počkať, koľko som vlastne bola mimo?" Zrazu sa zo mňa začali sypať otázky. Chcela som vedieť, prečo som tu, čo sa mi vlastne stalo, koľko tu už ležím a hlavne, čo ma s týmto všetkým spoločné Nathaniel.

,,Cass, brzdi. Pôjdeme pekne po poriadku." povedala Nela. ,,Takže, najskôr, čo si pamätáš, ako posledné?" spýtala sa.

Začala som vŕtať v pamäti. Síce ma znova z toho rozbolela hlava, ale nevšímala som si to.

Keď Nela videla, že mi to nejak nejde, začala ona. ,,Bola sobota. Ráno sme sa rozprávali..." chvíľu bola ticho. Akoby o tom nechcela hovoriť. ,,O mne a Chrisovi."

No, blik. Už som sa začínala rozpamätávať. ,,Hovorila si s ním o tom?" spýtala som sa jej rýchlo.

,,Cass, teraz tu toto nejdeme rozoberať. Radšej spomínaj na to, čo si robila potom." povedala prísne Nela. Ja som poslúchla. Pokračovala som: ,,Potom prišli tuším Bela s Janou a ja som sa rozhodla, že sa pôjdem prejsť."

,,Správne." povedala Nela a znova sa usmiala. ,,A čo potom?"

,.Išla som k jazierku a..."

,,A?" pozerala na mňa Nela, akoby som jej rozprávala nejaký napínavý príbeh a teraz by sa v ňom mala stať tá hlavná udalosť.

Lovila som teda v pamäti a spomínala si na každú maličkosť, čo som len mohla.

,,Ou." Vydala som zo seba, keď som si konečne spomenula na to hlavné.

,,Ou." zopakovala po mne Nela. ,,Vieš, ako som som sa o teba bála?! A nielen ja! Čo si si myslela?!"

,,Nela, prestaň kričať! Už aj tak mám pocit, že mi ide prasknúť hlava." povedala som a chcela som si priložiť ruky k ušiam. No kvôli infúziám to nebolo možné.

,,Prepáč, Cass. Trochu som sa prestala ovládať." povedala previnilo Nela a potom pokračovala. ,,Ďalej si to už asi nepamätáš." Ja som len pokrútila hlavou a čakala.

,,Takže, vtedy, keď si sa ešte prechádzala po kraji jazierka, šli okolo Nathaniel s Chrisom. Najskôr ťa zbadal Nathaniel. Vravel mi, že chcel ísť za tebou a povedať ti, že nemáš chodiť do stredu, že tam ľad nie je až taký pevný, ale nakoniec to neurobil. A preto má teraz kvôli tomu výčitky."

,,Nathaniel...má...výčitky.... kvôli MNE?" spýtala som sa koktavo a pritom som sa ani neviem prečo začala smiať.

Nela neodpovedala, len pokračovala v rozprávaní. ,,Potom ťa ale zbadal, ako ideš do stredu. Začal kričať tvoje meno, ale už bolo neskoro." na chvíľu sa odmlčala. Ja som na ňu hľadela a čakala, čo bude ďalej. Pokračovala teda. ,,Chris bežal po pomoc a cestou stretol aj mňa, a tak som bežala za tebou. Cass, ani nevieš, ako som sa zľakla. A keď som ťa zbadala ležať v bezvedomí na tom snehu." zalomil sa jej hlas.

,,Počkať...ešte si mi nepovedala to hlavné: Kto ma vytiahol z vody?" pozrela som na ňu zvedavo, aj keď mi to už začínalo dochádzať...

,,Koniec návštev. Je pozde." ozval sa tenký piskľavý ženský hlas a spoza dverí vykukla drobná bacuľatá žena v bielom.

,,Á, už si sa zobudila?" spýtala sa, keď ma zbadala a hneď pricupitala ku mne.

,,Prídem hneď ráno za tebou. Maj sa." pošepkala mi Nela a už bola preč.

Chcela som sa jej odzdraviť, no nestihla som, lebo mi sestrička vložila do úst teplomer. Popritom si voľačo brblala, no vôbec som jej nerozumela. Keď mi ho asi po piatich minútach vybrala, usmiala sa. ,,No, už to vyzerá lepšie. Ale pre istotu si ťa tu ešte nejaký ten týždeň necháme."

,,Týždeň?" opýtala som sa sklamane. Čo tu budem taký dlhý čas robiť? Však sa unudím k smrti.

,,Áno. Vieš, nemôžeme ťa len tak hneď pustiť. Prekonala si slabší zápal pľúc."

,,Ja som mala zápal pľúc?"

,,Áno, ale nebolo až také vážne. Rýchlo si sa z toho dostala." povedala a popritom mi kontrolovala infúziu.

,,Koľko tu už vlastne ležím?" musela som sa to konečne dozvedieť.

,,No, dnes je piatok. Takže si tu už takmer týždeň."

,,To som akože týždeň spala?" nechcelo sa mi veriť.

,,To kvôli liekom, moja." usmiala sa na mňa sestrička.

,,Vy ste mi dávali lieky na spanie?!"

,,Nie, boli to lieky na zápal pľúc, ale mali dosť silný vedľajší účinok." povedala. Chcela som jej na to čosi odpovedať, ale skočila mi do reči. ,,Viem, že si spala až-až, ale aj tak by si si mala oddýchnuť, lebo je dosť pozde."
Nechcela som sa hádať, a tak som sa tvárila, že som ju poslúchla a zavrela som oči.

Keď vyšla z izby, znova som ich otvorila a začala premýšľať o našom dnešnom rozhovore s Nelou. Po čase ma však znova premohla únava. Sprostá infúzia...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 capepeidy capepeidy | Web | 15. dubna 2009 v 15:19 | Reagovat

ze ty by si bola rada ekbyze si ju precitame sak ja osobne som nadsena ze ju mozem precitat:))))) alstalo sa tam nehodou velmi vela jaj uz chcem dalsiu ale samozrejme ta nebudem pohanat ale ked to je take zabavne a vsetko zo vsetkym jaj v dalsej by jej ohlo komplet dopnut ze to bol Nathaniel a mohol by prist na eehm ....romanticku....ehhm....navstevuale to neham na tebe ale dufam ze tam este das par navstev ci ten cely tyzden len zbezne prejdes??????

2 Tilia Tilia | E-mail | Web | 17. července 2009 v 1:52 | Reagovat

No páni! Tieto posledné diely sú dosť že dosť dobré! Ja som to vravela! Cvičením, precvičovaním sa človek ako parádne zlepší! Čiže písať, písať, písať a bude ti to písať priam báječne! Posledné dieliky dokazujú, že si sa parádne zlepšila! Niežeby si predtým bola pisálkom zlým, ale... chápeme sa :D.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama