Nakuknite na môj druhý kávovo-knižný blog :-)

>>> Little Caffeine World <<<

15. kapitola

5. června 2009 v 23:16 | Sandy |  Tvár štyroch živlov
Takže pridávam ďalšiu minikapitolku. Teraz budem zrejme pridávať také kratšie... Ale, hádam sa bude páčiť :-)
Ďalšia je zatiaľ ešte v nedohľadne. Máme teraz toho v škole naozaj veľa, takže zrejme nebudem mať čas na písanie.

PS: prepáčte za chyby, ak tam budú, ale píšem to dosť pozde a nechce sa mi to už za sebou čítať XD (občas sa stáva, že sa vyskytne písmenko j tam, kde ho netreba. Ale to je kôli klávednici na notebooku, treba s tým niečo spraviť :D) Dobre, už nejdem zdržovať :-)


Mám tri správy. Jednu dobrú a dve zlé. Ktorú chcete počuť ako prvú? Začnem tou dobrou: Konečne ma pustili z nemocnice. Teraz, po takej nekonečne dlhej dobe, si ležím na svojej mäkkučkej posteli, na ktorú som už aj prestala dúfať, že sa ešte niekedy dostanem. Nela si šla akurát baliť veci. A to sa týka tej prvej zlej správy. Od zajtra začínajú vianočné prázdniny, ktoré budú trvať až do januára. Ako, nieže by mi to vadilo...Na prázdniny sa teším, ale...Nela odchádza domov...a...ja tu ostávam sama...Teda, bude tu ešte Bony, ale aj tak... A čo sa táka tej druhej zlej správy...ostáva tu aj Nathaniel. To je už samo o sebe zlé, ale čo je na tom najhoršie, že za jeho ,,nočnú návštevu" sme obaja obdržali trest. Prinútili nás pomáhať pri vianočnej výzdobe školy. Takže sa fakt ,,hrozne teším." Učiteľku to ale zjavne veľmi potešilo, povedala by som, že jej to aj vpadlo vhod, že sa nemusí o všetko postarať sama...

,,Tak, už som hotová." vstala od kufru Nela.

,,Tešíš sa?" viem, sprostá otázka, ale čo som sa mala opýtať...

,,No...to vieš..." zamyslela sa Nela. ,,Ale ty mi budeš chýbať."

,,Aj ty mne. Ale hádam to nejako prežijem." dodala som. Nechcela som, aby mala cez prázdniny kôli mne výčitky.

,,Len sa prosím s Nathanielom navzájom nepozabíjajte pri tom ozdobovaní." zasmiala sa na mňa.

,,No, sľúbiť ti to síce nemôžem...ale...budem sa snažiť." usmiala som sa aj ja.

Potom ma silno objala, až sme sa obe zvalili na posteľ. Po chvíli sa s nami prišli rozlúčiť aj Bela s Janou, ktoré odchádzali už dnes večer. Idú spolu s ich rodinami na lyžovačku do Álp. Ako im závidím. Každý prežije krásne Vianoce. Každý, okrem mňa. Ja budem sedieť v škole, pod trojmetrovým vianočným stromčekom, pri ktorom ozdobovaní samozrejme nebudem chýbať a budem prinútená spievať s ostatnými tie otrepané vienočné koledy, ktoré sa opakujú každý rok. Teda, minulý som bola doma aj ja, ale aj tak, toto je už starý známy fakt.

,,Tak sa majte. Príjemné prázdniny." zakývali sme im ešte s Nelou a so slovami ,,Uvidíme sa v januári." odišli obe von.

,,Chcela by som sa ísť prejsť." vzdychla som si po chvíli.

,,Cass, neblázni, však je už skoro noc. A okrem toho, vieš, že máš ešte zakázané prechádzky po vonku." pozrela na mňa starostlivo Nela.

,,Ja viem...ale už sa idem z toho všetkého zblázniť. Ešte týždeň a dostanem ponorkovú chorobu..."

,,Musí to byť pre teba hrozné." zašepkala po chvíli Nela.

,,Veď to aj je."

Potom sme obe na chvíľu ztíchli.

,,Ale čo s tým narobíme. Musíš ešte chvíľu vydržať. A ak zajtra nebude snežiť, možno ťa už aj pustia." usmiala sa na mňa Nela.

,,Keby si tak mala pravdu."

O pár minút Nela vstala a šla si ľahnúť do svojej posteli. ,,Zajtra skoro vstávam."

,,Viem. Už ťa asi neuvidím, že?"

,,No...ak sa zobudíš o 5. ráno..."

Potom sme sa ešte raz spolu zasmiali a ľahli si spať.

....................................................................................................................................


Na druhý deň som sa nakoniec zobudila o desiatej.
Pozrela som inštinktívne na Nelinu posteľ, ale keď som zbadala, že je prázdna, šla som sa opláchnuť do kúpeľne a obliecť.

Potom som zamierila na raňajky. Našťastie, v jedálni s tým rátali, že cez prázdniny budeme spať dlhšie, a tak predĺžili raňajky až do jedenástej.

Bony, ako vždy, vstala oveľa skôr, ako ja, a tak, keď som vošla do jedálne, ona z tadiaľ akurát odchádzala. Neviem prečo, ale dnes sa mi zdala akási iná. Taká...veselá a šťastná...aj to je slabé slovo. Za tým musí niečo, alebo lepšie povedané niekto, byť. Dobre, takže po raňajkách sa zo mňa na chvíľu stane agent FBI.

Sadla som si k jednému prázdnemu stolu, keďže som tu teraz nikoho nepoznala. Neviem, či všetci ešte spia, alebo to som len ja taký sedmospáč, ale teraz tu bolo veľmi málo ľudí. Obsadených bolo asi len päť stolov, a to tiež len po dvoch-troch ľuďoch.

Naliala som si plný pohár pomarančového čaju, ktorý je na jedálničku tento týždeň a dala do neho tri lyžičky cukru (ja musím mať proste všetko presladené) Potom som si vzala chlieb a natrela ho mojím obľúbeným jahodovým lekvárom. Dnes mám nejakú extra chuť na sladké.

Práve, keď som otvárala ústa, že si idem z neho odhryznúť, zacítila som za sebou jednu dôverne známu vôňu. Ani som sa nemusela otáčať, hneď som vedela, kto to je.

,,Dobré ránko, Cass. Ako sa dnes máme?" spýtal sa Nathaniel prichádzajúc k môjmu stolu. Pomaly si začal prezerať jeho obsah.

Kútikom oka som an neho pozrela, čo som ale naraz oľutovala, pretože či už to je Nathaniel, alebo nie, musím uznať, že dnes naozaj vyzeral ako model vystrihnutý z reklamy. Myslím, že začínam chápať, prečo priťahuje polku dievčat školy...
Dnes mal na sebe tmavomodré rifle a bielu košeľu, s vrchným gombíkom, ktorý už neviem, či naschvál, alebo omylom rozopnutým. Vlasy mal mierne rozstrapatené, čo ale jemu zjavne nevadí, práve naopak. Pri ňom by som povedala, že čím je strapatejší, tým to len zvyšuje jeho...ehm...príťažlivosť?...Teda, takto to aspoň vidia jeho ,,faninky".
Pár pramienkov mu padalo do jeho hlbokých modro-modrých očí. Jediná vec, ktorá, musím priznať, že sa mi na ňom páči. Neviem prečo, ale keď vidím nejakáho človeka, najskôr si všimnem jeho oči. Z tých človek asi najviac vyčíta...ale, tu nejde o to. Proste sa mi páčia modrookí ľudia. Majú u mňa hneď jeden plusový bodík. Samozrejme, u Nathaniela ten jeden bodík potopí asi milión záporných bodíkov...Pri tejto myšlienke som sa vrátila späť do reality. A s tým som si zároveň uvedomila, že teraz doslova zízam na Nathaniela. Rýchlo som odvrátila zrak. Jemu to ale zrejme neušlo, pretože sa mu na tvári objavil úškrn.

,,Čo chceš, Nathaniel? opýtala som sa rýchlo a potom zahryzla do chleba.

,,No...len ti chcem pripomenúť, aby si nezabudla na náš dnešný trest." povedal a znova sa usmieval ako slniečko na hnoji. On ma chce zrejme znovu vypovokovať...

,,Ďakujem za pripomenutie." zamumlala som. Potom som si ale ešte pre seba dodala: Na také niečo, aj keby som chcela, tak sa zabudnúť nedá.

,,Ešte niečo?" spýtala som sa, keďže nevyzeral, že by sa mu chcelo odchádzať.

,,Cass, ty máš dnes nejakú zlú náladu." povedal ustarane.

Heh! Že zlú náladu. Dobré ráno, však mám s tebou trest! ,,Ó, naozaj? Ktovie asi prečo." zašomrala som. Vážne sa mi tu teraz nechcelo rozkrikovať ani hádať. Zbytočné mrhanie časom.

Nathaniela zrejme moja reakcia trošku zaskočila, ale snažil sa to skryť. Ó, chvála, že ho ešte aspoň občas dokážem zaskočiť...

Keď videl, že dnes sa so mnou už asi veľmi ,,neporozpráva", so slovami ,,uvidíme sa poobede" odišiel.

Pozorovala som ho, ako sa stráca za dverami jedálne. Neviem, ale som ho nemala tak odfajčiť... Vlastne, len mi prišiel pripomenúť trest... Dofrasa, Cass, čo to trepeš, ty to už asi fakt nemáš v hlave v poriadku... Lámať si hlavu nas Nathanielom...že čo si teraz myslí... Ach, ja sa už fakt nechápem. Ale takisto absolútne nechápem, prečo mi je ho sakra ľúto???

...................................................................................

Keď som chcela vojsť do izby, zastala som pred dverami, lebo som začula dva hlasy. Bola tam Bony a ten druhý hlas bol chlapčenský. Dosť známy, ale nevedela som si vybaviť, odkiaľ ho poznám. Dvere boli trošku odchýlené, a tak som spoza nich nakukla dovnútra. Hneď mi bolo jasné, kto to je. Bol to Nick, Nathanielov spolubývajúci z izby. Takže Bony a Nickolas. To sú mi novinky.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Kytty Kytty | 6. června 2009 v 15:46 | Reagovat

=) =) =) Konečne kapitola =) A tak sa mi zdá, že Nathaniel sa nám zaľúbil do Cass... =) Mám pravdu? Nemám pravdu? =D Alebo niečo také... Lebo sa k nej v poslednej dobe správa akosi... milšie... =) Stále nechápem, prečo ho neznáša =) Ale jak naňho zízala =) =D Aj ja si na ľuďoch hneď všímam oči... Ale u mňa majú plus tie zelené =) Zelená je moja farba =) Ale už tu kecám dosť odveci =D To mňa len teší, že si pridala kapitolu =) A pekná, peknučká bola =) Ale kedy vysvetlíš to, že prečo Nathaniel chodil v noci do Cassinej izby? Pri ozdobovaní? Prosííím! A dúfam, že to nedohľadno nie je až tak ďaleko.... Lebo ja to nevydržím... Čoskoro pridáš, že? Upozorňujem, že všetka moja múza je teraz aj tvoja =D Tak ponáhľaj, plíííííís!

2 capepeidy capepeidy | Web | 19. června 2009 v 12:11 | Reagovat

:))

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama