Nakuknite na môj druhý kávovo-knižný blog :-)

>>> Little Caffeine World <<<

16.kapitola

13. července 2009 v 22:28 | Sandy |  Tvár štyroch živlov
No...konečne som dopísala ďalšiu kapitolku :D a som na seba celkom hrdá, pretože sa mi zdá dosť dlhá :D...čo sa mi na nej ale nepáči, je jedna scénka... proste neznášam písanie romantických scén!!! je to hrôza (teda aspoň pre mňa :D) a už len kvôli tomu, že som také dačo písala po prvýkrát...takže prosím, berte to s rezervou :-))...a takisto aj ten záver je hrôzostrašný... keďže som to začala písať v blbej nálade a na konci som ju už mala dobrú...takže tak to aj vyzerá...ach, je to divné...nejdem sa už vyjadrovať...posúďte sami :)




Boli štyri hodiny. Pomaly som sa začala pripravovať na trest. Zobrala som si čierne tepláky, tričko na ramienka a navrch takú starú sivú mikinu s kapucňou. Kázali nám totiž oblicť si niečo staršie.
Okolo pol piatej sme mali čakať pred profesorkiným kabinetom. Veľmi sa mi tam nechcelo ísť (dobre, lepšie povedané vôbec), ale už som tu nemala čo robiť, Bony tiež niekam zmizla, a tak som zavrela dvere a pomaly sa začala šmochtať po chodbe.

Cesta mi trvala približne pätnásť minút, keďže kabinet je takmer na opačnej strane školy. Teraz, cez prázdniny, mi to tu pripadá strašne zvláštne. Všetko je také pusté, prázdne. Nie ako cez normálne prestávky medzi hodinami, keď sa to tu hemží ako v mravenisku. Po ceste som narátala možno desať ľudí...aj to je veľké číslo.
Bože, prečo som tu musela ostať? Teraz si pripadám taká sama...ako keby som bola zavretá v nejakej veľkej pevnosti, stráženej vojskom, všade ticho a už sa len čaká na úder nepriateľa... Ach, už zas priveľmi fantazírujem. Radšej by som mala rozmýšľať nad niečím užitočným...ibaže...nemám nad čím...

Už som bola takmer pred dverami do kabinetu, keď som začula nejaké rýchle kroky. Otočila som sa. Samozrejme, nebol to kto iný, ako Nathaniel. Ale kde sa tak ponáhľa?

,,Poď rýchlo dnu." zašepkal, keď prišiel ku mne.

,,Čo? Čo sa deje?" opýtala som sa a zamierila k dverám. nanešťastie akurát, keď som ich otvárala, vybehla z tade učiteľka a ja som do nej z celej sily vrazila (aspoňže je tak trošku pri tele, inak by som ju asi fakt aj zvalila). Samozrejme, Nathaniel, idúci za mnou, vrazil do mňa.

,,Och, prepáčte." začala som sa rýchlo ospravedlňovať.

,,To n...nevadí." zakoktala učiteľka. Zrejme len teraz jej došlo, čo sa stalo. Nathanielovi za mnou vyšiel z úst tichý úchecht, ktorý ale hneď zamaskoval zakašľaním.

Keď sme sa konečne všetci traja predrali do kabinetu, profesorka začala: ,,Takže, nejdem zdržovať. Hneď vám poviem, čo idete robiť." otočila sa a zo stolíka za ňou vzala dve baterky a podala nám ich. My s Nathanielom sme sa na seba nechápavo pozreli.
,,Ako viete, cez letné prázdniny nám trochu zrekonštruovali školu. A tak sme väčšinu vecí museli premiestniť na povalu. No a od vás by som potrebovala, aby ste sa tam šli pozrieť a nájsť nejaké ozdoby."

,,Tam akože nesvieti svetlo?? opýtal sa Nathaniel prehadzujúc si baterku z jednej ruky do druhej.

,,Nie. Vieš, my na povalu zájdeme možno raz za rok. Takže je to zybtočné. Ale však som vám dala baterky. Mali by ste to nájsť. Len si dajte pozor, kam stúpate. Je tam veľa harabúrd." dokončila a už nás viedla po chodbe k schodíkom, ktoré viedli na povalu.
Keď sme vyšli až na samý vrch, ocitli sme sa pred malými drevenými dverami. Profesorka vytiahla z vrecka starý zhrdzavený kľúč a vopchala ho do dierky. Najprv sa jej dvere nechceli otvoriť, no keď skrutla už asi po piatykrát, so škripotom sa otvorili.

Keď som nazrela dnu, vôbec nič som tam nevidela. Bola tam tma ako v rohu. Takže toto bude ťažké hľadanie..

,,Máte kopec času. Snažte sa nájsť čo najviac ozdôb. Stačí, ak ich prinesiete ku schodíkom. Potom ma zavolajte a znesieme to dolu." povedala učiteľka a hneď na to odišla.

,,Ešte že nie som alergická na prach." vzdychla som si. ,,Ideš prvý?" spýtala som sa Nathaniela. Vôbec sa mi tam nechcelo ísť.

,,Bojíš sa?" uškrnul sa. Prevrátila som oči. ,,Nie. Len rozmýšľam, že ťa tam zamknem." teraz som sa usmiala ja.
,,Dámy majú prednosť." vystrel ruku smerom k dverám. Zapla som si teda baterku a vošla dnu. Hneď na to ju zapol aj Nathaniel, vošiel za mnou a zavrel dvere.

Okrem toho skromného svetla z našich bateriek som fakt nič nevidela. Zasvietila som si pod nohy, či tam náhodou niečo neleží a vyšla vpred. Nathaniel prešiel niekoľko krokov doprava a potom pokračoval paralelne so mnou.

,,Ináč, prečo si sa tak ponáhľal do kabinetu?" spýtala som sa. To ticho ma začalo riadne znervózňovať. Počula som, ako sa Nathaniel potichu zasmial. ,,No...vlastne som sa chcel len niekoho zbaviť."

,,Niekoho zbaviť?" zopakovala som nechápavo.
,,No, odkedy sú po chodbách vylepené plagáty o párty, ,,nenápadne" sa okolo mňa točí hlúčik dievčat a ide mi to parádne na nervy."

,,Aha...ale počkať, aké plagáty? Aká párty?" Niečo mi tu zrejme uniká. Zas sa cítim, akoby som žila v nejakej inej dobe. Akoby ma na čas zamrazili...

,,Ty nevieš o vianočnej párty? zamial sa znova Nathaniel. ,,Však tie plagáty sú tam už aspoň týždeň."

,,No ale môj zlatý, ty zabúdaš na jednu nepodstatnú maličkosť. Len včera ma pustili z nemocnice."
Už mu to asi došlo, lebo bol ticho. ,,Tak povieš mi, čo sa to vlastne ide diať? A kde? Tu - v škole?"

,,Proste tento rok si profesori zmysleli, že spravia vianočnú párty, alebo ples, neviem ani čo to bude. A bude to v jednej budove, asi päť km od školy. Len tento rok ju zrekonštruovali, pretože sa už pomaly rozpadávala..."

,,A to akože len pre nás?"

,,Nie. Prídu tam ľudia z viacerých škôl."

,,Aha...a...to tam musíme ísť všetci?"

,,Tak...povinné to nie je." zasmial sa. ,,Prečo, ty tam nepôjdeš?"

,,Ale nie...teda...ešte neviem....................aúúúú kúúrnik!" vykríkla som, lebo som práve vrazila do nejakej veľkej debny. Chvíľu sa nepozerám pod nohy a skončí to takto... ,,Tuším som si zlomila palec." povedala som a zvalila sa na zem.

Ani neviem, kedy ku mne pribehol Nathaniel. Proste bol tu. ,,Veľmi to bolí?" spýtal sa zasvietil na mňa baterkou.

,,No nie, vieš, zlomenina palca vôbec nebolí..." predniesla som.
,,Tak také zlé to asi nebude, lebo sarkazmus ti stále nechýba." povedal a zaškeril sa. ,,Ukáž."

,,Hoo. Tak za prvé. Nesvieť mi baterkou do očí. A za druhé, teba do môjho palca nič."

,,Ako chceš...ja som len chcel pomôcť." povedal a postavil sa.

Chvíľu som tam len tak sedela. Ale asi mal pravdu. Ten palec nebude zlomený. Už ma pomaly prestáva bolieť. Wrrrr, predstava, že by som sa mala vrátiť do nemocnice, mi naháňa hrôzu.
Pokúsila som sa postaviť, no ten palec ma zas začal bolieť a kydla som späť.

,,Naozaj nechceš pomôcť?" spýtal sa Nathaniel a vystrel ku mne ruku. Chvíľu som váhala. ,,Iná možnosť mi asi neostáva." povedala som napokon a chytila sa ho. Vytiahol ma hore. Konečne som stála na nohách...
Akosi ale nastal taký malý problém... Zrazu som sa totiž ocitla až veľmi blízko neho.

Na tvári som mohla cítiť jeho teplý dych. Neposlušné vlasy mu padali do očí, do ktorých, keď som sa pozrela, som cítila, akoby som sa topila v nejakom tmavom búrlivom oceáne.
Tá chvíľa, čo sme tam takto stáli, ako zhypnotizovaní, mi pripadala ako večnosť. Chcela som ustúpiť dozadu, no nejaká časť môjho ja akoby mi v tom bránila a ja som sa nemohla pohnúť. Zároveň, tá Nathanielova vôňa spôsobovala, že som sa cítila ako omámená...
Ani som si nevšimla a bol zase o čosi bližšie. Takmer sme sa až dotýkali nosmi. Zrazu som pocítila, ako mi rukami obmotal pás. Znova som sa chcela otočiť, odísť, chcela som na neho kričať, no akoby ma premohol nejaký iný pocit... Zavrela som oči a zacítila jejho pery na mojich.
Všetko moje vzpieranie bolo zrazu preč a ja som sa celkom oddala tomu bozku...

...........................................

,,Cassandra, už ste ich našli?" zaznel hlas spoza škripotu dverí. V tej sekunde sme sa od seba odtrhli.

,,Čo? Ešte nie!" zakričala som rýchlo. Mali sme šťastie, že dnu je taká tma, a tak nás profesorka nemohla zbadať.

,,Tak sa poponáhľajte." povedala a hneď na to odišla.

Naraz mi v hlave zavládol totálny zmätok. Uvedomila som si, čo som práve spravila a nemohla som tomu uveriť. Ako sa v mojej hlave mohol vytvoriť taký skrat? Preboha, veď ja som sa bozkávala s človekom, ktorého najviac nenávidím - ja som sa bozkávala s Nathanielom!

Pomaly som sa zosunula dolu na zem a oprela sa o debňu, do ktorej som predtým vrazila. V tvári som mala bezduchý výraz.

,,Cassandra?" začula som niekde za mnou.

,,Nathaniel...daj mi, prosím ťa, pokoj..." povedala som priškrteným hlasom.

,,Ja...prepáč..." začal znova. Skočila som mu do reči. ,,Vieš čo? Myslím, že bude lepšie, ak sa budeme tváriť, že sa nič nestalo." povedala som, aj keď som už dopredu vedela, že je to nemožné.

,,Tak...dobre." povedal po chvíli. ,,Veď...to sa občas stáva...keď sú osoby opačného pohlavia sami...v tme..."

Zdá sa, že aj on má také divné pocity, ako ja, keď už vymýšľa takéto výhovorky...Ale aspoň sa mám čoho chytiť.
,,Aj ja si myslím..." Neviem prečo, ale zrazu sa mi na tvári objavil úsmev.

,,Bol to len taký..."

,,...menší skrat." doplnila som ho.

,,Skrat. Presne tak." zopakoval.

Už som to nemohla vydržať. Akosi mi celá táto situácia prišla na smiech a spustila som rehot. A Nathaniel tak isto.

Keď sme sa konečne upokojili, niečo ma napadlo. ,,Čo je v tejto debni?" spýtala som sa a hneď som do nej zasvietila baterkou. Ako som sa potešila, keď som v nej zbadala krabice, z ktorých sa blyšťali vianošné ozdoby.
Zavolali sme teda učiteľku a poodnášali to dole. Zajtra nás čaká ozdobovanie. Však o dva dni sú Vianoce!
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Anketa

Klik, ak ste tu boli :)

Klik

Komentáře

1 Kytty Kytty | 14. července 2009 v 18:38 | Reagovat

=D =D =D Prečo som mala hneď pri prvých slovách tejto kapitoly pocit, že sa to stane? Tie moje tušáky =D Občas sa mi to stáva =D Ale toto bola super časť! =D A okrem toho sa teším, že si konečne zas niečo pridala =) Bože, čítam si ten jeden odsek znovu a znovu a páči sa mi stále viac =) Ale dúfam, že ju Nathaniel na ten večierok, či čo to je, pozve! Alebo ona jeho xD =D Aj keď to je asi trochu nepravdepodobnejšie =D No nič, kedy bude ďalšia kapitola? *pozerá smutnými očkami zlatého retrievera a dúfa, že to na teba zaberie =D*

2 Tilia Tilia | E-mail | Web | 17. července 2009 v 2:13 | Reagovat

A vraj ti romantické scény nejdú, tyyy :D :D :D! Bola to tvoja prvá, možno si len nevedela, že ti až tak idú :D! Ale teraz ich budem potrebovať viac a viac, dúfam, že si to uvedomuješ :D. Pekná kapitola :D. Kedy bude ďalšia, hm? Vieš, ja budem zvyknutá na skoré nové kapitoly, keďže som ich jednu za druhou až do tejto prečítala za jeden večer, resp. noc :D. Podľa mňa je teraz tvojou povinnosťou zabezpečiť mi kapitolu čím skôr! Chápeš, mohol by to byť pre mňa klimatický šok alebo čo, keby som musela dlho čakať... Možno bez Nathaniela tak dlho ani neprežijem! Hoci chápem, že múza sa nedá len tak prilákať... Aspoň tá moja nepríde, ani keď ju lákam na čokoládu :D.

3 Crazy Crazy | Web | 19. července 2009 v 0:53 | Reagovat

Chceeeem ďalšiuu!! Myslím, že to nie je fér takto ukončiť...a už vôbec nie, že na to chcú zabudnúť...veď to bolo také sladké, až mi je zle a preto chcem viac!!! ^^

4 capepeidy capepeidy | Web | 20. července 2009 v 8:44 | Reagovat

a mne s a ta romanticka scena pacila aj ked som cakala ze ked sa pobozkaju a ona sa to bude snazit hodit na osud ze sa bude Nathaniel citit ublizene bolo by to drsnejsie ale aj teraz je to fajn :)) pri tejto poviedke sa vzdy nasmej a mam ju rada takze kedy bude dalsia kapitola ??????

5 kelly145 kelly145 | Web | 21. července 2009 v 9:49 | Reagovat

Ahoj na mojom mblogu je dalsie kolo SONB je potreba zhanat hlasy

6 sandy sandy | 21. července 2009 v 10:35 | Reagovat

kitty: hmmm, tak potom máš dobré tušáky :D...a ďakujem :D som rada,že sa ti to páčilo :D...a neviem ešte, kedy bude ďalšia, musí prísť znova múza :D

Tilia: no, neviem, či to bolo naozaj až také dobré, ale snažila som sa :D a ďakujem :DDD...a asi máš pravdu, teraz ich tam budem musieť mať viac...ach jaj :D...a to si fakt všetko prečítala za jeden večer? :D waw :D...no, musím si už aj ja niečo vymyslieť, ako by som prilákala tú múzu :D

Crazy: tak to sa báť nemusíš, že na to zabudnú :DDD...a fuu, tak sa mi zdá, že si budem musieť už fakt pohnúť s tou ďalšou :D

capepeidy: no, ten koniec vlastne ovplyvnila moja nálada :D myslím, že keby som ju mala takú horšiu, alebo mierne depkovú, ako občas mávam, tak by sa na 100% pohádali alebo by to proste skončilo...inak :DDD...ale smola, tentokrát som ju mala dobrú :DDD..a som rada, že sa ti páči poviedka, aj ja sa občas smejem aj pri písaní :DDD... ďalšia ešte neviem, kedy bude, ale keďže vás tu je už toľko, budem sa snažiť napísať ju čo najskôr :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama