Nakuknite na môj druhý kávovo-knižný blog :-)

>>> Little Caffeine World <<<

18.kapitola

1. září 2009 v 22:22 | Sandy |  Tvár štyroch živlov
Tak konečne som sem prepísala túto ďašiu kapitolku. Mne osobne sa zdá trochu nudnejšia (väčšinou sú tam len také omieľačky okolo ozdobovania :D), ale tak aj také časti musia byť, aby sme sa neskôr mohlo dostať k niečomu zaujímavejšiemu :-). Ďalšiu mám už trochu rozpísanú, ale neviem, ako sa mi ju podarí dokončiť, keďže od zajtra zase začnú tie "školské stresy". Ale tak budem sa snažiť, pretože túto poviedku, na rozdiel od ostatných tu chcem mať aj s koncom :-)
Ok, teraz si idem umyť vlasy a spinkať, teda ak sa mi bude dať, pretože som si cez prázdniny akosi posunula ten spánkový čas :D
Prajem príjemné čítanie :-)




Ráno som sa zobudila s o niečo lepšou náladou. Neviem, či je to tým, že som večer hovorila s Nelou, alebo preto, lebo sa dnes ukazoval byť celkom pekný deň. Od večera sa ešte nestihlo nahrnúť toľko oblakov, a tak bola obloha čistá, len sem tam sa niekde objavil nejaký ten malý mráčik. Cez okno síce svietilo dosť ostré slnko, no ja som vedela, že je to len klam. Práve v takýto čas muselo vonku poriadne mrznúť.
Keď som sa pozrela na mobil, ktorý som mala položený na zemi vedľa postele, hodiny na ňom ukazovali pár minút po deviatej. Väčšina ľudí ešte spala, súdiac podľa ticha, ktoré ma obklopovalo. Aj keď je tu teraz málo ľudí, ale predsa len občas počuť ruch z chodby alebo vedľajších miestností. Aj Bony bola ešte uväznená v ríši snov. Keď som na ňu pozrela, akurát niečo zamrmlala zo spánku, trochu sa pomrvila a znova kľudne spala. Pobrala som sa teda do kúpeľne. Spať sa mi už rozhodne nechcelo.

Keď som sa už asi po nejakých 10 minútach vracala do izby, zablúdili mi oči k jednej veľkej neznámej krabici vedľa dverí. Zvedavosť mi nedala, a tak som tam ihneď pribehla. Vyzeralo to ako nejaký vianočný darček. Krabica bola zabalená v zelenom ozdobnom papieri, na ktorom boli obrázky poskakujúcich sobov. Pre koho to je? Preskočilo mi hlavou, no dlho som rozmýšľať nemusela, lebo na zemi vedľa krabice bola hodená malá biela obálka. Nebolo na nej napísané nič, no bola otvorená, a tak som do nej nakukla. Na papieri, podobnej farbi ako krabica, stálo:

Milá Cass,

vieme, že ešte nie sú Vianoce, no tento darček sme ti museli poslať skôr. Dlho sme rozmýšľali, čo by ti bolo vhodné dať, no keď sme sa dozvedeli, že sa u vás bude konať ples, usúdili sme, že toto bude asi najlepší nápad.

Dúfame, že sa ti darček bude páčiť.

Bozkávajú ťa a objímajú

mama a oco.



List som si prečítala ešte niekoľkokrát, kým mi došiel celý jeho význam. ,,Och Bože, však to nie je to, čo si myslím, že tam je?" vyšlo zo mňa a rýchlo som začala trhať obal z krabice. Keď som ju konečne otvorila, moje obavy sa len potvrdili. Bolo tam niečo modré...nejaká lesklé jemná látka. Pomaly som to začala vyťahovať von.

,,Cass, čo to máš?" ozvalo sa zrazu spoza mňa a ja som sa tak vyľakala, že mi všetko spadlo späť do krabice.
Bola to Bony. Musela akurát vstať, lebo zívala a mala ešte rozospaté oči. Pri pohľade na ňu som sa musela trošku usmiať. Vyzerala fakt komicky. Jeden rukáv na jej fialovom pyžame mala vyhrnutý skoro až na pleci, zatiaľ čo ten druhý bol natiahnutý až tuším niekde k jej kolenám. Nohavice boli v podobnom stave. Taktiež aj na jej hlave to vyzeralo ako po výbuchu. Jej postupne zostrihané dlhé čierne vlasy jej dostávali do všetkých možných strán, takže teraz vyzerala ako nejaká družka Majstra N.
Ešte raz zívla, povystrierala sa a podišla bližšie ku mne.

,,Ehm...nie som si istá, ale myslím, že sú to šaty." odpovedala som na jej otázku a znova ich vytiahla.

,,Nie si si istá?" spýtala sa nechápavo.

,,No vieš, je to tak že...nečakala som, že dostanem ako darček šaty."

,,To máš od rodičov?" opýtala sa.
,,Uhm." prikývla som.
,,Sú nádherné. Nejdeš si ich vyskúšať?" pozrela na mňa s úsmevom na tvári.
,,No, neviem. Vlastne...nie som si istá, či ich vôbec využijem..." povedala som a vrátila šaty tam, odkiaľ som ich vytiahla.

,,Ty nepôjdeš na ples? Ale Cass, čo tu budeš robiť? Však poď, zabavíš sa a..."

,,Bony, ja neviem. V poslednej dobe nemám na nič náladu."

,,O to väčší dôvod ísť sa odreagovať." nedala sa. ,,Už len kôli rodičom by si tam mala ísť. Museli na tie šaty minúť hotový majland."

,,Veď preto ma to teraz štve. Už som bola takmer rozhodnutá, že nepôjdem. Ale teraz...neviem. Ešte sa rozhodnem." pokúsila som sa usmiať.

,,A rozhodni sa dobre." žmurkla na mňa Bony a hneď na to odišla do kúpeľne. Ja som sa zatiaľ obliekla a potom sme sa spoločne vybrali na raňajky. Cestou po chodbe sme (nanešťastie) stretli triednu.

,,Á, slečna Lewisová. Dobre, že vás vidím. Chcela som vám povedať, aby ste na to zdobenie prišli trošku skôr. Tak o tretej by sa vám dalo?" spýtala sa a pritom ma pozorovala spoza jej okuliarov s hrubým zeleným rámom.

,,No, áno." odpovedala som a pokúsila som sa na ňu usmiať. V skutočnosti by som tam však najradšej nešla vôbec...

,,Dobre." povedala a otočila sa, že odíde. No predtým sa ešte stihla spýtať: ,,A slečna Whitwellová by nemala dnes poobede náhodou čas? Bude tam naozaj veľa práce a zíde sa každá pomocná ruka." Pozrela na Bony.

,,No, myslím, že nejaký čas by som si našla." odpovedala jej.

,,Dobre, takže sa vidíme poobede." povedala profesorka a odkráčala preč.

,,Hm...dik, Bony, že ideš aj ty." pozrela som na ňu. Trochu mi odľahlo. Takže tam nebudem sama s Nathanielom a profesormi...

,,Nemáš začo. Aj tak by som sa len nudila." zasmiala sa.

....................................

Keď ručičky na hodinách odbili presne tri hodiny, my s Bony sme ujž stále pred profesorkiným kabinetom a čakali na pokyny.

,,Ste presné." usmiala sa triedna, keď otvorila dvere. ,,Takže, nejdem zdržovať, nech to máme čo najskôr za sebou..." Na chvíľu sa odmlčala. ,,...Do jedálne práve priniesli vianočný stromček. Choďte teda najskôr tam a ozdobte ho. Ozdoby sú v krabiciach na stoloch."
Obe sme prikývli a vykročili smerom k jedálni.
,,Inak, nevideli ste náhodou pánov Collinsa a Dewina?" zavolala ešte za nami. ,,Už dávno tu mali byť."
,,Nie, nevideli." odpovedala jej Bony.
,,Tak ak ich stretnete, odkážte im, nech prídu na chodbu na 2. poschodie. Oni začnú s výzdobou tam." povedala triena a potom zavrela dvere na kabinete.

,,Aj Nickolas ide pomáhať s výzdobou?" spýtala som sa Bony, zatiaľ, čo sme prechádzali chodbou.

,,Nehovoril mi nič, ale zrejme áno." povedala Bony.

,,Bola si večer s ním?" spýtala som sa jej. ,,Lebo keď som prišla na izbu, ešte si tam nebola."

,,Boli sme sa trochu prejsť." odpovedala Bony a trochu sa začervenala. Usmiala som sa. ,,Som rada, že ste sa dali dokopy. Hodíte sa k sebe." žmurkla som na ňu.

,,No, dik." usmiala sa aj Bony. ,,A ty..?"

,,Čo ja?" pozrela som na ňu nechápavo.

,,Vieš ku komu by si sa mi hodila ty?" spýtala sa a pozrela na mňa prefíkane.

Odpoveď som sa však nedozvedela, lebo spoza rohu práve vyšli dvaja chlapci. Bony sa okamžite rozžiarili oči a pribehla k vysokému chlapcovi s dlhšími tmavohnedými vlasmi. Akosi úplne zabudla na to, že im máme niečo odkázať. Ach, takže to zostalo na mne. Pristúpila som k nim, odkašľala si a začala: ,,Profesorka vám odkazuje že...že máte ísť na druhé poschodie." Pokúsila som sa povedať túto skrátenú verziu čo najvyrovnanejšie, čo mi ale robilo dosť veľký problém, lebo po celý čas som sa snažila vyhýbať Nathanielovmu pohľadu, ktorý stále blúdil ku mne. Navyše mi tak začalo búšiť srdce, že so ho cítila až kdesi v hrdle. Ja už asi fakt nie som normálna... Takéto stavy ma chytali naposledy...naposledy...no, už ani nepamätám...

,,Dobre, takže my teda ideme tam." povedal po chvíli Nickolas stále držiac Bony okolo pása. No nevyzeral, že by mal veľmi naponáhlo.
Boli sme tam možno ešte len nejaké dve minúty, no mne to pripadalo, ako večnosť. Chvíľu som pozerala na niečo si šuškajúci zaľúbený párik, no potom mi zrak predsa len padol na Nathaniela. Tak sa mi zdá, že už aj jemu začalo byť dlho, lebo nervózne prešľapoval na jednom mieste a tak isto v jeho pohľade bolo vidno, že čaká už len na to, kedy sa tí dvaja od seba odtrhnú. Po chvíli však odtrhol zrak od nich a zadíval sa na mňa. Pár sekúnd som sa pozerala do tých modrých hlbočín, no potom som hneď pohľadom uhla. ,,Bony, myslím, že by sme už mali ísť." prerušila som to napäté ticho, ktoré tu po celý čas vládlo.
,,Och, jasné, prepáč." ospravedlnila sa Bony, potom sa rozlúčila s Nickom a šli sme do jedálne. Cestou sme už neprehovorili ani slovo. Obe sme boli totiž myšlienkami niekde inde...

Keď sme otvorili dvere, naskytol sa nám pohľad na úplne inú miestnosť, ako sme očakávali. Polovica stolov bola rozmiestnená v zadnej časti jedálne a tá druhá polka celkom zmizla.
Vpredu stál obrovský vianočný stromček a na stenách sa už ligotali nejaké vianočné ozdoby, ktoré tam vešali traja prváci.

,,Tak, pusťme sa do toho." povedala veselo Bony a pribehla k stolu, na ktorom boli krabice s ozdobami.
,,Dobre. Nech to máme čím skôr zkrku." povedala som, skôr pre seba. Už ma aj tak nemohla počuť, lebo sa začala prehrabávať medzi farebnými ligotavými vecami. Zdá sa, že ona sa v týchto veciach priam vyžíva.
,,Do akej farby to ideme zladiť? Sú tu pekné červené ozdoby, ale mne osobne by sa páčila modro-strieborná kombinácia."

,,Bony, pre mňa, za mňa, nech je to aj strakato-burkasté." zasmiala som sa.
,,Ty asi na tieto veci veľmi nie si."
To nebola otázka. ,,Hm...nie." prisvedčila som. ,,Doma máme len taký malý umelý vianočný stromček, ktorý ani veľmi netreba zdobiť. Každý rok naň zavesíme tých pár ozdôb, ktoré máme v skrinke, vyložíme do okna a je to. My okolo toho nerobíme také haló." povedala som znudene.
Bony na mňa chvíľu zamyslene hľadela, no potom sa usmiala a povedala: ,,Tak to je dobre, že som tu aj ja. Nechcem vedieť, ako by to vyzeralo, keby si to ozdobovala sama."
Ja som len prevrátila očami, ale tiež som sa zasmiala.
Bony mi kázala, nech si idem na chvíľu sadnúť, kým ona povyberá tie "správne" veci a potom že ma zavolá."

Zatiaľ, kým sa ona prehrabávala v krabiciach, šla som si obzrieť celú jedáleň. Prváci už za ten čas odviedli celkom dobrú prácu. Na každej stene sa ligotalo niekoľko ozdôb, dokonca aj zo svetiel nad nami sa na motúzikoch hojdali bieli anjelikovia. Hoci som zástanca pravidla "V jednoduchosti je krása", musím pripustiť, že sa mi to tu celkom páčilo. Všetko naokolo akoby ožilo a bolo to tuj také...veselé.

,,Cass, tak už poď!" zavolala za mnou Bony, ktorá už stihla poprinášať ku stromčeku nejaké krabice.
Ozdobovanie nám šlo celkom rýchlo, už sme mali pol stromčeka za sebou, keď sme v tom počuli: ,,Bony, mohla by si na chvíľku prísť sem?" Bol to Nickolas. Stál vzadu pri dverách a vyzeral dosť nahnevane. Nathaniel vedľa neho vyzeral naopak celkom pokojne a dokonca sa aj trochu vyškieral.

,,Čo sa deje?" prišla k nim. Ja som ostala pri stromčeku a tváriac sa, že ho zdobím, som ich ukradomky počúvala.
,,No, máme trochu problém s ozdobami." Zasmial sa Nathaniel.
,,Totiž, najskôr nám dali 3 plné krabice, že máme dačo z toho vybrať na stenu." pokračoval Nick. ,,Ja som teda začal niečo preberať, chcel som vybrať len niečo jednoduché, jednofarebné. No Nate povedal, že to je jedno, čo vyberieme. Že si to aj tak nik nebude všímať. A tak sme nakoniec vešali všetko, čo nám prišlo pod ruku." Pozrel nahnevane na Nathaniela. Ten sa však tváril, akoby sa ho to netýkalo a veselo sa obzeral po miestnosti. ,,Podľa mňa to vyzeralo...celkom dobre." zasmial sa.
,,Áno. Až kým tam nedobehla triedna a takmer z toho nezkolabovala." skočil mu do reči Nick.

,,Ach chlapci, vás nechať osamote niečo robiť..." vzdychla si Bony.

,,A čo sa snáď ide svet zváľať?" spýtal sa Nathaniel.
,,Svet nie, iba Norwinová." odpovedala mu s úsmevom Bony.
,,Ja končím. Pre mňa za mňa nech si tam triedna povešia aj toaletný papier." rozhodil rukami Nathaniel a sadol si na stoličku.
Chvíľu bolo ticho, no napokon prehovorila znova Bony. ,,Dobre, idem sa tam pozrieť. Nickolas, ty poď so mnou." Potom pozrela na Nathaniela. ,,A ty choď pomôcť Cass. Zdá sa, že jej trochu robí problém vrchná časť stromčeka."

Akurát som stála na špičkách a pokúšala sa dostať k jednému vyššiemu konáru, keď som začula svoje meno. Otočila som sa. Bony práve odchádzala s Nickom von. Neskôr som zbadala aj Nathaniela, ako sedí na stoličke a pozerá mojím smerom. Okamžite som sa otočila späť. Fajn, takže som sa s ním znova ocitla sama v jednej miestnosti. Dokonca aj tí traja prváci medzičasom odišli.
Znova som sa pokúsila zavesiť jednu ozdobu, no akosi, aj keď som už stála na špičkách, nedotiahla som. Sakra, prečo nie som ešte trochu vyššia? Už sa mi tam takmer podarilo dostať, keď mi ktosi uchmatol ozdobu z ruky a pokojne ju zavesil tam, kde som ja mala problém.

,,Ďakujem, ale zvádla by som to aj sama." Povedala som bez toho, aby som sa otočila.
,,Vážne?" spýtal sa uškŕňajúci sa Nathaniel a začal ozdobovať vrch stromčeka. Chcela som mu na to niečo odvrknúť, no akosi mi na rozum neprichádzali žiadne vhodné slová. Tak som tam len tak stála a pozorovala, ako sa zapĺňajú prázdne konáre.

,,Pôjdeš zajtra na ples?" spýtal sa o chvíľu Nathaniel a tým prelomil to krátke hrobové ticho.

,,Ja...neviem." povedala som krátko. Vážne som ešte nebola rozhodnutá. ,,Ty ideš?"

,,Zrejme áno." odpovedal okamžite, akoby už vedel, na čo sa idem opýtať.

,,A prečo nechceš ísť? Nemáš s kým, alebo..."

,,Nie, o to nejde." skočila som mu do reči. ,,Len..." Kývla som plecami. ,,...ja na takéto veci veľmi nie som." Pozrela som na neho. Práve dával na vrch poslednú ozdobu - zlatú hviezdu.
,,Je to...pekné." povedala som a trochu som ustúpila, aby som si obzrela celý stromček. Nathaniel urobil to isté. Potom prešiel okolo neho až zastavil pri mne. ,,A...ak by si náhodou išla..." začal, no nestihol dokončiť, lebo dnu práve vtrielila Bony.
,,Cass, už ste skončili? Potrebovali by sme vás na chodbe." Bola celá zadychčaná. Zrejme sem celou cestou bežala. Chvíľu nás pozorovala akýmsi podozrievavým pohľadom. ,,No, ale ak máte ešte niečo na práci..."

,,Nie, už sme skončili." povedala som okamžite. Hodila som ešte posledný pohľad na Nathaniela a na stromček a potom sme všetci opustili jedáleň.
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Tilia / AYAmee Tilia / AYAmee | E-mail | Web | 2. září 2009 v 1:13 | Reagovat

Vak poď, zabavíš sa a..
- lol, toto je aká krásna replika, vraj "vak poď"!! Má to byť "však poď" alebo... :D?

Znova som sa pokúsila zavesiť jednu ozdobu, no akosi, aj keď som už stála na špičkách, nedotiahla som.
- tak ona nedotiahla? milujem preklepy, ktoré vyznejú tak zaujímavo :D a to si inak z tvojich preklepov nerobím srandu alebo čo, len na ne upozorňujem, lebo sú také špecifické, že by si sa asi mali odstrániť, nech ľuďom nenapadajú hlúposti. preklepne sa každý, aj mne sa niekedy také haluze pozadia a som happy, ak ma ľudia upozornia a ja nemusím takým textom plným perál  trapošiť, chápeš :D?

Inak mi to neprišlo nudné, bolo to klasicky Cass-Nate-ovsky milé a vtipné, ja tu dvojicu žeriem. Oni sú skôr ako oheň a voda, nie ako... vzduch a voda, či čo to vôbec sú :D

2 Crazy Crazy | Web | 2. září 2009 v 15:04 | Reagovat

Súhlasím s Ayamee, tú dvojicu mám tiež moc rada :) Len ma mrzí, že stále s ich schopnosťami nič (i keď táto kapitola bola dobrá aj sama o sebe, čiže aj bez schopností :D), lebo si mi to minule sľúbila :P Ale aj tak pekné :D

3 sandy sandy | 2. září 2009 v 15:35 | Reagovat

[1]: jj chápem :-), dik za upozornenie :D niektoré preklepy sú fakt zaujímavé :D...a to, že nedotiahla - to som tak aj myslela, ako som napísala...teda, ja to aspoň tak vravím :D nj, asi mám čudný slovník :D

[2]: hej viem sľúbila, ale ešte nie v tejto ale až v tej ďalšej kapitolke :-) asi si zle pochopila :-)

a ďakujem, som rada, že sa vám kapitolka páčila :-))

4 Tilia / AYAmee Tilia / AYAmee | E-mail | Web | 3. září 2009 v 2:51 | Reagovat

Lol, prednášam o preklepoch a sama napíšem, že "pozadia" miesto "podaria" :D :-D :-P! Na čo som to ja myslela, keď som to písala :D? A vidíš, to je prosto dokonalý dôkaz toho, že sa preklep stane každému a potom je srandaaa :D.

Ale čo sa týka nedotiahnutia - ja že to má byť nedočiahla :D. Ale chápem, každý má slovník špecifický, na napr. vravím vždy "som hladný, som smädný, som taký, som onaký" a pritom som, smaozrejme, dievča, tak neviem, kto má slovník čudnejší :-D :D :-P.

A ja by som ešte poprosila, keby sme zistili, kto je... Zem chýba?! :D :-D :-P

5 sandy sandy | 3. září 2009 v 16:35 | Reagovat

[4]: no vidíš :D naozaj každému sa môže stať menší preklep :D ale ja som rada, keď ma na to niekto upozorní :-)) lebo fakt to niekedy môže vyznieť úplne inak ako to ja myslím :D.... a čo s tým Zem chýba? ja nechápem...??? :D

6 sandy sandy | 3. září 2009 v 20:04 | Reagovat

ahaaaa....už chápem :-) mne to občas trvá trochu dlhšie :D asi to bude tou začínajúcou školou :D ...nie, nie, zem nechýba, len to musím ešte trošku premyslieť, ale bude tam :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama