Nakuknite na môj druhý kávovo-knižný blog :-)

>>> Little Caffeine World <<<

Prosinec 2009

19.kapitola

29. prosince 2009 v 0:19 | Sandy |  Tvár štyroch živlov
Keďže boli tie Vianoce, rozhodla som sa, že vám spravím radosť a prinútila som sa dopísať ďalšiu (vianočnú) kapitolku k TŠŽ :-). Ani neviem, ako dlho som ju vlastne písala. Začala som niekedy...no dávno a dokončila som ju včera po polnoci. (akosi sa mi znova posunul ten spánkový režim...). Dúfam, že som za ten čas nestratila čitateľov, to by mi bolo naozaj ľúto...týmto vám sľubujem, že sa na nový rok polepším :-) (teda, ak sa bude dať :D). A teraz k tej kepitolke. Neviem, ale pripadá mi taká...nejaká zváštna. Možno preto, že som ju ozaj písala v takom dlhom časovom období...a možno aj pre ten koniec (čo samozrejme nie je úplný koniec, ak by ste to náhodou po prečítaní zle pochopili). No neviem, posúďte teda sami a budem rada, ak mi napíšete aj nejakú kritiku :-)

Keď sa darí, tak sa darí...a keď sa má niečo pokaziť, tak je to rovno všetko...

22. prosince 2009 v 19:13 | Sandy |  My blog, my life
Tak som sa tešila na tohtoročné vianoce. Totiž, mali sme ísť do Anglicka, kde nás pozvala moja teta aj s jej priateľom. Myslela som si, konečne zažijem niečo nové, uvidím nové miesta...a hlavne ujdem z tohto stereotypného sveta...
Ale ako moja radosť prišla, tak aj odišla. Už sme stáli na letisku v Bratislave, všetko pochystané, za hodinku sme mali odletieť. Ale kamsi tamsi, keď sme už dávali letenky a pasy, aby to tam všetko skontrolovali, prišiel taký malý problém. Brat totiž nemal pas. Teda, aspoň nám ani na um nezišlo, že by ho potreboval. Má ešte len 5 rokov a zapísaný je aj v tom ocovom. Dokonca aj v podmienkach tej leteckej spoločnosti je uvedené, že dieťa do 16 rokov ho nepotrebuje, ak je zapísané v tom rodičovskom. Ale naše milé zlaté Slovensko, ako jediná krajina, má proste takú podmienku a deti nad 5 rokov ten pas musia mať. A z kade sme to mali vedieť, to teda neviem... Takže týmto náš "výlet" skončil a v noci sme sa vracali späť domov.

Som našvaná, smutná, sklamaná...ale myslím, že tým sa asi nič nevyrieši. Znova som došla k tomu, že je zbytočné vracať sa do minulosti a vravieť si čo by bolo, keby...
Svet sa kôli tomu nezrúti a okrem toho sa stávajú aj oveľa horšie veci. Ľúto mi to bude síce asi ešte dlhšiu dobu, ale môžem byť rada, že mám aspoň to, čo mám. Myslím, že najdôležitejšie je predsa len to, aby som bola s tými, čo mám rada :-)

Zas blbý stav...

1. prosince 2009 v 21:56 | Sandy |  My blog, my life
Práve teraz by som sa mala učiť geo, keďže som sa dopočula, že náš profesor ide skúšať učivo od začiatku roka, ale...ale. Poviem to na rovinu. Nechce sa mi. Som lenivá. A veľmi. A nemám na to náladu. Doteraz som sa brblala v plastelíne (ktorej sa ani po 15 minútach ústavného šúľkania nechcelo zmäknúť) a pokúšala sa spraviť model sopky. A keď som to už mala skoro hotové, dozvedela som sa, že to máme mať až o týždeň...takže fakt super. Ale nevadí, zoberiem do školy a uvidím...možno to budem ešte aj prerábať, lebo je to...divné. A malé. A vôbec sa to na tú sopku nepodobá...
Do chémie som sa ani nepozrela, takže budem dúfať, že z toho nebude skúšať... Zo septembrovej písonky som dostala 3. Vlastne teraz ani neviem, či je to dobré alebo zlé. Popravde, čakala som ešte niečo horšie...ale aj to ma predsa len kus štve. Musím to nejak dať do polroka da 2. Čo bude ale zrejme trošku pri mne problém, keďže sa učím tak, ako sa učím... Písali sme aj druhú písonku, ale na jej opravu zrejme budeme čakať ďalší mesiac...Takže na to sa spoliehať radšej nebudem.

A čo sa týka dnešného dňa, nič zaujímavé sa neudialo. Bola som na krúžku, kde sme dnes nič nerobili, len sme pozerali fotky. Takže teoreticky som tam ani nemusela ísť a mohla som byť skôr doma. A učiť sa dačo. Aj keď ako sa poznám, zrejme by som sa neučila nič. Prinajlepšom by som čumela do zošita a dookola čítala jednu a tú istú vetu...

V poslednom čase mi znova všetko pripadá akési divné. Neviem, možno fakt len veľa rozmýšľam...a filozofujem nad témami, ktoré vlastne ani nemajú zmysel...
A som na seba naštvaná. Na moje správanie. Už dávnejšie som niečo pokazila a doteraz sa to ťahá a asi to ani nejde napraviť. Možno tam bolo zo pár svetlých chvíľok, kedy som so pomyslela, že už je všetko v poriadku, ale zrejme som sa mýlila. A najhoršie na tom je, že si to vlastne všetko sťažujem len ja. Ja sa proste musím vždy dostať do takých totálne nezmyslených situácií, z ktorých ja ťakžké výjsť...
Chcela by som vidieť niektorým ľuďom do hlavy. Teda...stačilo by aspoň jednému konkrétnemu človeku. Lebo sa bojím, že ak si myslí to, čo si myslím...tak je to už so mnou fakt zlé...

Čo sa týka poviedky, asi nepoteším. Fakt neviem, kedy ju dopíšem. Nie je na to čas ani nálada... Prepáčte...