Nakuknite na môj druhý kávovo-knižný blog :-)

>>> Little Caffeine World <<<

19.kapitola

29. prosince 2009 v 0:19 | Sandy |  Tvár štyroch živlov
Keďže boli tie Vianoce, rozhodla som sa, že vám spravím radosť a prinútila som sa dopísať ďalšiu (vianočnú) kapitolku k TŠŽ :-). Ani neviem, ako dlho som ju vlastne písala. Začala som niekedy...no dávno a dokončila som ju včera po polnoci. (akosi sa mi znova posunul ten spánkový režim...). Dúfam, že som za ten čas nestratila čitateľov, to by mi bolo naozaj ľúto...týmto vám sľubujem, že sa na nový rok polepším :-) (teda, ak sa bude dať :D). A teraz k tej kepitolke. Neviem, ale pripadá mi taká...nejaká zváštna. Možno preto, že som ju ozaj písala v takom dlhom časovom období...a možno aj pre ten koniec (čo samozrejme nie je úplný koniec, ak by ste to náhodou po prečítaní zle pochopili). No neviem, posúďte teda sami a budem rada, ak mi napíšete aj nejakú kritiku :-)





Dnes je tá vianočná párty. Ešte doteraz som váhala, či tam mám vôbec ísť, ale nakoniec som došla k záveru, že áno. Čo by som tu sama robila? Zase len rozmýšľala a rozmýšľala a určite by som znova k ničomu zmysluplnému nedošla. Radšej sa, ako už povedala Bony, pôjdem trochu zabaviť. A ktovie, možno sa aj s niekým zaujímavým zoznámim...

Dnes to inak v našej izbe vyzerá ako po výbuchu. Všade naokolo pohádzané rôzne veci, ani nemáme kade stúpať. A to sme tu len dve. Ktovie, ako to majú vo vedľajších izbách, kde je ich viac. Bony je akurát v kúpeľni, robí si účes. Ja som si obliekla tie modré šaty, ktoré som dostala ako darček od rodičov a práve sa pokúšam obuť čierne lodičky na podpätku. Keď mám pravdu povedať, so sukňou a podpätkami nie som až taká dobrá kamarátka. Vlastne, ani si nepamätám, kedy som mala naposledy niečo také na sebe...Takže...ak prežijem (a hlavne bez ujmy na zdraví) tento večer, prežijem už zrejme všetko...

Vlasy som si nechala rozpustené, nejdem si robiť žiadne extra účesy. Vlastne, už ani nemám čas. Dokonca ani vyžehliť som si ich nestihla, a to som teda plánovala. No čo už, končeky budú musieť ostať zvlnené, ako obykle.
Keď Bony vyšla z kúpeľne, rýchlo som ju vystiedala a šla sa namaľovať. To mi ale dlho netrvalo, vzhľadom k tomu, že niektoré individuá od vedľa tam vydržia aj hodinu. Vlastne, ja som bola hotová za 10 minút. Nikdy som sa nemaľovala až tak výrazne. Mne stačí ceruzka, špirála a lesk na pery.
Keď som vyšla z kúpeľne, Bony už čakala pri dverách. Musím povedať, že aj jej to dnes mimoriadne pristalo. Mala tmavé tyrkysové šaty na ramienka, naspodku nerovnomerne postrihané. Na nohách takisto, ako ja, čierne topánky na podpätku. Jej čirene, postupne zostrihané vlasy jej siahali niečo pod polovicu chrbta. Potešilo ma, že aj ona preferuje pravidlo "V jednoduchosti je krása", lebo tiež nebola nejak extra namaľovaná. Mala len špirálu, linku a na viečkach jemný tyrkysový odtieň, ktorý jej ladil so šatami.
,,Ty Bony, poviem ti, tebe to dneska sekne." pochválila som ju.
Usmiala sa. ,,Aj tebe. Ale už poď. Takmer všetci už odišli."

Pomaly sme teda vyšli von. (Pomaly - to kôli mne. Dvakrát som sa totiž skoro zosypala na schodoch kôli tým opätkom.)
Ešte že som si vzala môj hrubý dlhý čierny kabát. Lebo von bolo dnes večer ozaj riadne chladno. Síce nesnežilo, ale zato fúkal veľmi ostrý vietor, ktorý som cítila až niekde v kostiach.
Neďaleko stál autobus, ktorý nás mal zaviesť na párty. Sú to síce len 2 kilometre, ale komu by sa tam chcelo v takomto počasí trepať? A ešte na opätkoch. Mne teda nie...

Nasadla som teda do teplúčkeho vykúreného autobusu. Keďže som prišla medzi poslednými, tak som mala na výber už len pár sedadiel vpredu. Sadla som si teda na ruhú dvojsedačku, ktorá bola ešte prázdna. Predomňa si sadli Bony s Nickolasom.
Už sa pomaly začala autobus pohýňať, keď v tom zrazu prudko zabrzdil, až ma to buchlo vzadu o operadlo. Chvíľu som nevedela, čo sa deje, no potom sa otvorili predné dvere, cez ktoré vstúpili dvaja chlapci. Toho prvého som nepoznala, ale tým druhým bol...áno, Nathaniel. Ktovie, kade sa doteraz táral, ale tak, keď sa pozriem dozadu, takmer vždy ho niečo zdržalo, a tak chodil väčšinou medzi poslednými.
Ten chlapec, ktorý šiel pred ním si hneď sadol vedľa mňa, keďže už tiež nemal veľmi na výber. Keď popri našej sedačke prechádzal Nathaniel, pozrel mojím smerom. Vyzeral dosť prekvapene a usmieval sa. Zo zadu som začula, ako na neho volá nejaká skupinka dievčat, no on ich odignoroval a sadol si o 2 miesta za mňa, k nejakej prváčke. Potom sa autobus už konečne pohol. Cesta netrvala ani 10 minút a už sme stáli pred veľkou bielou budovou.
Von začínalo znova snežiť, a tak sme sa všetci ponáhľali, aby sme boli čo najskôr vnútri. Na ceste som však ešte stihla zaregistrovať pár ďalších autobusov z iných škôl.

Najskôr sme šli do šatne, kde sme si odložili kabáty, trochu sa poupravovali a nakoniec sme vkročili do hlavnej sáli. Tá bola fakt obrovská. Z bočnej strany pozdĺž celej steny boli dlhé stoly, na ktorých boli porozkladané rôzne malinovky, koláče, tyčinky a sušienky. Úplne vpredu stálo malé pódium s nejakými udobnými nástrojmi. Boli tam bicie, gitary, varhany a vpredu 2 mikrofóny. Takže tu bude hrať nejaká kapela. Usmiala som sa. Zdá sa, že to nakoniec nebude taká hrôza, ako som sa obávala. Zatiaľ sa mi tu dokonca celkom páčilo. Ešte stále som stále pri dverách a pozorovala ľudí, ktorí prechádzali okolo a viedli rôzne debaty.
,,Tak ako? Páči sa ti tu?" ozvala sa zrazu spoza mňa Bony. Ani som si nevšimla, kedy pribehla. ,,Je tu...krásne." usmiala som sa. ,,Ďakujem, že si ma nakoniec prehovorila."
,,To nestojí za reč...Neviem, čo by si teraz robila v škole." usmiala sa aj ona.
,,Zrejme by som s primanmi sedela pri stromčeku a spievala vianočné koledy...Ach, bude mi tak ľúto, že som to zmeškala.." Povedala som smutným tónom a hneď na to sme sa obe naraz zasmiali.
,,Čo je tu také smiešne?" opýtal sa chlapčenský hlas vedľa nás.
,,Ale nič, Nickolas." odpovedala Bony a stále sa smiala.
,,Takže mi to nepovieš?" zatváril sa smutne.
,,To je babské tajomstvo." povedala usmievajúca sa Bony.
,,Hm...škoda." povedal stále smutne, no o sekundu na to sa začal smiať aj on.

,,Myslím, že už sa to začína." povedala som, keď som zbadala, ako na pódium vyšiel nejaký chlapík v čiernom saku. Podišli sme teda trochu bližšie. Za ten čas, čo sme sa rozprávali, sa do sáli stihlo nahrnúť dosť veľké množstvo ľudí. Chlapík vpredu si odkašľa a začal: ,,Milé dámy, vážení páni, srdečne vás vítam..." Ďalej som mu však nevenovala nijakú pozornosť. Medzi ľuďmi vpredu som totiž zazrela jedného človeka. Srdce mi tuším hneď vynechalo pár úderov. Stačil jedniný pohľad a mala som pocit, že sa na mieste zosypem. ,,Cass, čo sa deje? Si bledá ako stena." drgla do mňa Bony a ja som na ňu pozrela. ,,Je ti zle? Nechceš ísť na chodbu?"
,,Nie, to bude dobré." zaklamala som. Chvíľu si ma premeriavala pohľadom, no potom ho znova upriamila na chlapíka na pódiu. ,,...A teraz vám už prajem príjemnú zábavu." dokončil práve svoj prejav a za hlasného potlesku odišiel. Jeho miesto zaujala nejaká neznáma kapela, ktorá ihneď začala hrať pieseň na privítanie. Ľudia sa pomaly začali rozchádzať buď ku stolom alebo niektorí ostali tam a začali tancovať. Ja som si šla sadnúť, lebo sa mi akosi začala točiť hlava. Pomaly som si obzerala všetko, čo bolo na stoloch. Pohľad mi najskôr padol na koláče, ktoré vyzerali ozaj lákavo. A koľko druhov tam bolo! Chvíľu som rozmýšľala, ktorý si vezmem ako prvý, no nakoniec som klasicky ostala pri mojom obľúbenom medovom. Keďže tancovať sa mi nechcelo, asi polhodinu som tam len tak sedela a pozerala na tancujúce páry. Aj Bony s Nickom boli medzi nimi. A išlo im to fakt skvele. Tí dvaja sa proste našli...

,,Cassandra, si to ty?"
Až ma myklo, keď som začula tú otázku. A keď som ešte zbadala, komu ten hlas patril, už po druhýkrát za tento večer mi po celom tele prebehli zimomriavky. Predomnou stál vysoký chlapec s bledou pokožkou, dlhými mierne zvlnenými čiernymi vlasmi a s tými najkrajšími, ale najkrutejšími modrými očami na svete.

,,Ahoj, George." Aj keď som sa to snažila povedať pokojne, v mojom hlase bolo cítiť istú nervozitu.

,,Najskôr som si nebol istý, či si to naozaj ty. Dosť si sa...zmenila. Vyzeráš skvelo." povedal a nahodil ten úsmev, ktorý som kedysi tak milovala. Znova sa mi začali vynárať všetky spomienky s ním, a tak som ich rýchlo zahnala a obklopila sa tým mojím neviditeľným štítom irónie a sarkazmu.
,,Zato ty si sa vôbec nezmenil."

,,Prečo si myslíš?"

,,Však mám oči. Stále po tebe slintá každé dievča, okolo ktorého prejdeš..."

Nachvíľu sa zasmial, akoby som práve povedala nejaký dobrý vtip a potom povedal: ,,Tak v tom sa mýliš. Každé už nie." a Uprel na mňa svoj prenikavý pohľad.

,,Hm...vlastne áno. Niektoré si už dávame pozor na takých ľudí, ako si ty. Ináč, koľko si ich už mal odvtedy, čo si sa so mnou rozišiel?"

,,Ach, Cass, s tebou bola vždy zábava. A čo sa týka tvojej otázky...neviem ti odpovedať. Vieš, ja si nerobím čiarky nad posteľou."

,,Tak to by si mal." povedala som kľudne, aj keď vo vnútri to vo mne riadne vrelo.

,,Neviem prečo, ale tak sa mi zdá, že ty si sa cez to ešte stále celkom nepreniesla..." povedal George po chvíli ticha. Pozrela som naňho. V tú chvíľu by som mu najradšej jednu vrazila, no snažila som sa ešte ovládať. ,,Tak o to mať strach nemusíš. Nechápem, prečo si to myslíš."

,,Cass, poznám ťa až príliš dobre. Na povrchu síce pôsobíš vyrovnane...ale tvoj postoj...tvoj tón hlasu...mi prezrádza, že to tak nie je."

Teraz sa trafil rovno do čierneho. Skutočne ma poznal veľmi dobre. Je ťažké sa prevarovať pred človekom, s ktorým ste sa kedysi dennodenne stretávali. A to ma teraz hnevalo najviac. Nechcela som, aby vedel, čo mi spôsobil. Aké dôsledky to vo mne zanechalo. Pokúsila som sa teda ešte raz celou silou sústrediť na to, aby som pôsobila kľudne a povedala som: ,,Ale čo ak...som sa za ten čas zmenila? Vieš, George, to, čo si mi spravil..ma zranilo...a veľmi. Ale prešlo už od vtedy veľa času a ja som počas neho aj veľa rozmýšľala.&ô

,,Neverím, že by si sa bola až tak zmenila." skočil mi do reči, ale predsa len som v ňom teraz zazrela akési zrnko pochybnosti.
Chvíľu sme boli obaja ticho. Potom sa spýtal: ,, S kým si dnes vlastne prišla na ples?"
Touto otázkou ma teraz trochu zaskočil. Čo mu mám povedať? Ak poviem, že som prišla sama, tým len potvrdím jeho slová. Mám teda klamať? ,,No..." začala som.
,,No?" usmial sa a prižmúril oči. ,,Alebo, žeby si tu prišla sama? Bez partnera?" Na posledných slovách si dal záležať, aby ich povedala riadne zreteľne. A to znova vo mne vyvolalo záchvev hnevu.
,,Nie. Neprišla som sama." povedala som sucho.

,,A kde teda je? Rád by som s ním prehodil pár priateľských slov." Znova sa uškrnul.

Teraz som už fakt nevedela, čo povedať. Už som to chcela vzdať a priznať sa, keď...
,,Prišla so mnou."
Ani neviem, z kade sa tu vzal, ale zrazu tu bol Nathaniel. A priznám sa, toto bola historicky prvá chvíľa, čo som bola rada, že ho vidím. Pozrela som na Georga. Bolo vidno, že ho to poriadne prekvapilo.

,,Je tu nejaký problém?" spýtal sa Nathaniel a pozrel Georgovi priamo do očí. Ten tú svoju chvíľkovú neistou rýchlo skryl a znova vyzeral úplne vyrovnane. Ako to len robí?
,,Nie, len sme sa tu s Cass tak trošku rozprávali." pozrel na mňa a nahodil ten svoj dokonalý úsmev. ,,Ako vidím, tvoj vkus sa nezmenil."

Znovu som ho nepochopila. ,,Čo tým myslíš?"

,,Stále si vyberáš tých najväščích "playboyov" na škole. Ale len tak ďalej. Ja ťa v tom podporujem." žmurkol na mňa.

V tú chvíľu som mala naozaj jednú obrovskú chuť mu vraziť. Pozerala som naňho nenávistným pohľadom, všetko sa vo mne búrilo a cítila som, ako mi hnev vošiel ešte aj do líc v podobe červene. Začala som zrýchlene dýchať a moje myšlienky sa začali točiť už len okolo toho, ako by som ho zmietla čo najďalej odomňa. Zrazu som pocítila akýsi chlad. Všetci v miestnosti sa ihneď pozreli na okná, na ktoré akoby niekto práve začal bubnovať. Dokonca prestala hrať aj hudba. O pár sekúnd sa všetky okná s rachotom otvorili a dnu začal fúkať otrý silný vietor, v ktorom lietali snehové vločky. Niektorí ľudia začali kričať a utekali sa skryť, iní len takj zhypnotizovane stáli a pozorovali, čo sa ide diať.

Ja som okolie ale akosi nevnímala. Stále som sa len viac a viac sústredila na nenávisť voči Georgovi. Chcela som, aby trpel. Za všetko, čo mi spravil. Potešila som sa, keď som zbadala v jeho očiach strach. Pozeral sa kamsi za mňa a zrazu...akoby doňho niečo vrazilo a on spadol na zem. Nevedela som síce, čo sa mu stalo, ale cítila som istú...úľavu. Páčil sa mi ten pocit. Pomaly som začala spomínať na všetkých, čo mi ublížili a chcela som sa im pomstiť. Ne nič normálne som nedokázala myslieť. Akoby moju myseľ už ovládalo niečo iné. Aj keby som s tým chcela prestať, tak sa už nedalo. Zrazu som zacítila, ako ma niekto chytil za ruky. A niečo mi šepkal. No ja som mu nič nerozumela. V tento moment mi už nič nedávalo zmysel. Akoby sa mojou hlavou práve prerútilo tornádo...a zanechalo tam len zmätok. A všetko sa odrazu začalo krútiť. Už som nič nevidela. Len nejaký zvláštny kolotoč farieb...až nakoniec...bola všade tma.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Jonas.Girl.093 Jonas.Girl.093 | Web | 29. prosince 2009 v 0:25 | Reagovat

Prosím hlasuj tady: http://tweeter.faxo.com/Top_Jonas_Brothers_Country_December?page=2 Pro Českou Republiku.. My(kteří fandíme Jonas Brothers) je chceme dostat k nám.. Nevadí jestli nejsi fanoušek ale jedno kliknutí ti nic neudělá :) Děkujíí :)

2 __KiWi & mrs.fuck_ __KiWi & mrs.fuck_ | Web | 29. prosince 2009 v 0:25 | Reagovat

Krásný blog i design!

3 capepeidy capepeidy | Web | 29. prosince 2009 v 1:27 | Reagovat

akona to tak kukam tak mas vyjadreni k poviedke az 2 komentare no toto a obidva odveci :D

Dobre ale kedze ja chcem nieco k poviedke tak zacnem asi tym ze som sa potesila ze si sem konecne pridala tuto vecicku lebo ju mam strasne rada ale zaciatok bol suchsi a ja som som si uz pomaly myslela ze citam nieco ine ale potom sa to krasne zvrtlo a zase moja super povidkus :) ale dakde  ti chybali pismenka alebo si dala ine  a este na zaciatku ako oisujes ako sa obliekaju do siat dala si tam vetu ze nie je zviknuta nosit sukne a opatky ale hovorila si o satach a mne sa to tam nehodilo ale inak fajn hlavne ten koniec a Nath a k tomu to s tymi oknami bolo  dobre lebo to vystihovalo jej zivel a to sa mi dost pacilo a bolo to aj take jake to mam ja rada a citali sa niektore scenky s usmevom na perach :) chcela som napisat ze kvitujem dlzku a potom zistim ze uz som na konci ale paci sa mi ze to bolo dlhsie aspon ja som mala taky dojem ;) a teraz viem ze skacem ale este k tomu zaciatku nemusis vsetko opisovat lebo dakedy ten opis pride aj zdlhavy aj ked mozno opisujes jednu cinnost kratsie ale viac takychto opisov za sebou to uz ma ten zdhavejsi dojem a este by som pozrela ten slovosled ( aj ja s ni mam podakedy problemy)  ale u teba to bude podla mna tym ze si to pisala v dlhsom casovom useku a tak ale dufam ze coskoro pridas dalsiu cast a nehadala by som sa kebyze je z Nathovho pohladu aspon by som sa dozvedela co suskal :)

4 janka janka | 29. prosince 2009 v 14:44 | Reagovat

jeeeeeeeeeeeeeeeej....pls daj aj ďalšiu kapitolu

5 Tilia Tilia | E-mail | Web | 30. prosince 2009 v 20:54 | Reagovat

Vieš, čo bolo divné? To, keď prvýkrát videla Georga. Teda, vtedy čitateľ ešte nevedel, že to je on, hoci to už tušil :D. prišlo mi prosto divné, že jednoducho odišla k stolu napchávať sa koláčmi a jej pocity nijako neriešili, že ten, koho tak nenávidí, je na rovnakom plese ako ona. Žiadne dilemy typu "nemám radšej odísť, čo ak si ma tu všimne, nechcem sa s ním rozprávať" a podobne?

"Je ťažké sa prevarovať pred človekom,"
Vraj prevarovať, loooooooool :D. Sem-tam sa preklep vľúdi, chápem, beriem, ale sem-tam je to i taký smiešny preklep, hehe :D.

Jéééééééééééééjo, konečne sa na niečo to ovládanie živlov aj využilo :D. Som fakt zvedavá, ako to bude pokračovaaaaať!

6 sandy sandy | Web | 4. ledna 2010 v 21:33 | Reagovat

capepeidy: viem, že je tam dosť preklepov, ale písala som to v noci, kedy sa mi to už nechcelo po sebe čítať a akosi som sa k tomu ešte nedostala ani teraz :D a k tým opisom, popravde, nemám ich veľmi rada...väčšinou sa k tomu aj tak trochu donútim a potom to vyzerá možno tak umelo a divne...
a ďalšia časť...ešte neviem kedy bude, ale z natovho pohľadu to asi nedám :D ...neviem, z chlapcovho pohľadu som teda ešte nepísala nič a neviem, čo by z toho teda vzniklo :D
a ďakujem, tvoj komentár ma potešil :-))

Tilia: ty máš vlastne pravdu :D...neviem, prečo som tam nedala nejaké také myšlienky, asi som sa už po tej scéne, čo ho videla, začala sústreďovať na to, čo povie, keď sa stretnú...a na takéto veci som už nemyslela...možno by len stačilo viackrát si to prečítať...takže možno nakoniec za to môže aj moja lenivosť... :D a prevarovať :D ach, ja to už musím opraviť :D
a ďakujem aj tebe za koment :-))

7 Nessy Nessy | Web | 5. ledna 2010 v 22:12 | Reagovat

co sa tyka toho triedenia samozrejme ze mi neslo o uplne spravne pismenko ale ide skor o to ze na moj bog chodis lebo inak to proste naozaj nema vyznam a leniva som aj ja tomu ver a co sa tyka tych co nemozu nemazem vzdy vsetkych ktori sa nezapisu pretoze viem proste o niektorych ktori nemozu alebo maju na blogu napisane ze je nechcvilu pozastaveny a keby som to aj prehliadla tak ak niekto chce byt mojim SB poziada o to znova ja som to tak uz par raz urobila ked si ma vymazali pretoze som u nebola a asi to nebrali do uvahy cize asi tolko no. Ja sa hlavne snazim predist tym kopirovanym hlupym a nezmyselnym komentarom a ludom ktory ma maju do poctu :)

8 capepeidy capepeidy | Web | 1. února 2010 v 13:51 | Reagovat

kedy bude dalsia???? mohla by byt coskoro :) ??

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama