Nakuknite na môj druhý kávovo-knižný blog :-)

>>> Little Caffeine World <<<

21. kapitola

7. prosince 2010 v 20:08 | Sandy |  Tvár štyroch živlov
A tu je to dlho očakávané pokračovanie :-) Snáď sa bude páčiť a ja sa idem pustiť písať ďalej.



Cítila som sa veľmi...veľmi zvláštne. Vlastne je mi to ťažké aj popísať. V hlave sa mi miešali storaké pocity. Milióny myšlienok, ktoré si navzájom totálne protirečili. Zdalo sa mi, akoby sa môj život stal súčasťou nejakej telenovely. Telenovely, v ktorej prichádzajú do konfliktu dva najsilenejšie ľudské pocity, aké môže človek pocítiť. Nenávisť...a láska.

Ples sa ešte neskončil, ale mne sa z nejakej neznámej príčiny začala krútiť hlava. Možno to bol len prejav dehidratácie, lebo som v poslednom čase pila dosť málo tekutín...možno to bola ešte opozdená reakcia z môjho "veterného výstupu"...a možno...
Neviem. Nech už bola príčina akákoľvek, musela som odísť. Tá sála, to množstvo ľudí mi nerobilo dobre. Chcela som ísť za Bony, ale keď som videla, ako sa s Nickolasom zabáva a aká je šťastná, nechala som to tak.
Zobrala som si teda kabát a rýchlo vybehla zo sály. Tak, aby ma nik nemohol zbadať. Nechcela som, aby si ľudia o mňa robili starosti. Vlastne sa mi to takmer aj podarilo. Takmer.

,,Ty odchádzaš?"
Zastavila som, no neotáčala sa. Nemusela som sa vôbec otáčať. Moje telo ihneď zaregistrovalo dôverne známe vôňu, hlas a tiež dotyk na pleci, ktorý napriek tomu, že som mala kabát, akoby pálil.

"Trochu...trochu sa mi začala krútiť hlava." Povedala som mierne zachrípnutým hlasom, lebo som si ani nestihla odkašľať.

"Ale prečo ideš sama? Bony nechcela ísť?..." Na chvíľu sa zasekol. Ja som bola tiež ticho. ,,Ty si jej to ani nepovedala."

,,Nechcela som, aby si robila starosti. Veď sa tak dobre zabávala." Povedala som a pomaly sa obrátila k nemu.

"Ale...Cassandra, čo keby sa ti niečo stalo? Nemôžeš proste len tak odísť a nikomu nič nepovedať..."
"Nathaniel, nevrav mi, čo môžem a čo nie. Ja sa viem o seba postarať." Povedala som chladne.

Chvíľu sme na seba hľadeli, potom som sa znova otočila.
,
,Dobre. Nebudem ti teda už nič vravieť. Môžeš ísť."
Vydýchla som si. Ani som netušila, že to pôjde tak ľahko.
,,Ale ja pôjdem s tebou."
Tak také ľahké to asi predsa len nebude...
Chcela som namietať, no vedela som, že by som ho určite nepresvedčila. Tak som sa teda pustila rýchlim krokom ďalej.

Do autobusu s nami nastúpilo viac ľudí. Možno už boli unavení, a tak sa rozhodli vrátiť...a možno len chceli využiť prázdne izby...
Šofér ešte 10 minút čakal, ak by sa ešte niekto rozhodol nastúpiť, ale keďže nik nechodil, tak zavrel dvere a naštartoval.
Ani som sa nenazdala a už sme boli pri škole. Keď sme všetci vystúpili, autobus sa otočil a šiel naspäť.

Myslím, že som spravila dobre, že som sa rozhodla vrátiť, pretože už ma začali bolieť aj nohy. Neznášam podpätky. A akoby to nestačilo, ešte aj cesta bola mierne zľadovatelá.
Ale nedávala som to na sebe vedieť. Akurát sa mi raz trochu zvrtla noha, ale našťastie si to nik nevšimol. Nathaniel šiel vtedy kúsok predomnou. Obaja sme boli nejakí zamyslení. Cestou sme ani raz neprehovorili. Akoby sme uzavreli akúsi tichú dohodu. On šiel síce so mnou, ale už sa nestaral o to, čo robím. A to mi vyhovovalo. Len dokedy to potrvá...

Ľudia sa pomaly rozpŕchli do svojich izieb, len my sme ešte stáli na chodbe.

Po dlhej dobe nakoniec predsa len Nathaniel prelomil to ticho. "Ešte sa ti krúti hlava?" Jeho oči farby nočnej oblohy sa doslova vpíjali do tých mojich.

"Už ani nie." Polopravda. Síce sa mi už netočila tak, ako predtým v tej sále, ale teraz sa mi začala točiť znova. Len akosi inak.

"Ja...ďakujem. Že si šiel so mnou." Povedala som. " Ale nemusel si. Naozaj."

"Ale musel." Nahodil znova ten typický nathanielovský úškľabok.
Tentokrát mi ale až tak nevadil. Aj ja som sa usmiala.
,,Asi by som už mala ísť." Zívla som po chvíli. Nebola to pravda. Síce som už bola unavená, ale na druhej strane, chcela som ostať. S ním. Riadne zvrátená myšlienka. Ani sama seba som nechápala, ako mi také niečo mohlo napadnúť.
Nathaniel pohol rukou, akoby chcel niečo spraviť, ale potom ju vrátil znova naspäť.

,,Dobrú noc, Cassandra." Povedal napokon a otočil sa. Rýchlo otvoril dvere a vošiel do svojej izby. Ani som nestihla odpovedať. Chvíľu som tam ešte len tak stála a hľadela doblba, no potom som sa otočila aj ja a zamierila k našej izbe.
Až potom mi to došlo. Ja som nemala kľúče! Akoby mi vôbec ani nedošlo, že by mi ich bolo treba. Že naša izba bude prázdna. Asi som predsa len mala ísť najskôr za Bony...
Ale, čo budem teraz robiť? Hlavou sa mi začalo preháňať veľké množstvo myšlienok...
Naspäť som sa vracať nechcela. Najlepší nápad by zrejme bol, ak by som niekomu zaklopala. Ale komu? Veď všetci, čo sú tu, už určite spia. A ja som ich vyrušovať nechcela.
V mysli som si prebehla každú izbu. Žiadna neprichádzala do úvahy. Okrem jednej...

Chvíľu som tam ešte len tak postávala a vymýšľala rôzne iné spôsoby. No nič lepšie mi nenapadlo...

Zaklopala som. Na moje prekvapenie sa dvere otvorili dosť rýchlo.
"Zabudla si si kľúče?" spýtal sa vysmiaty Nathaniel, hneď ako ma zbadal.

"Ako vieš?" nechápala som.

"Myslím, že inak by si tu asi neklopala. A tiež ťa poznám a viem, aká vieš byť občas zodpovedná....a ako myslíš na všetky veci." Znova sa uškrnul.
Zamračila som sa. Chcela som sa otočiť, no v tom mi došlo, prečo som tu a že inde asi nemám kde ísť...

,,Tak ideš dnu?" spýtal sa a odstúpil od dverí.
Na sekundu som zaváhala, čo si zrejme všimol aj Nathaniel, no napokon som vošla. Ich izba sa veľmi neodlišovala od tej našej. Akurát v nej bol trošku väčší neporiadok. Ale to mi v túto chvíľu vôbec nevadilo. Bola som rada, že tam vôbec som.
Chvíľu som sa len tak prechádzala. Nevedela som, čo mám vlastne robiť. Navyše mi už začali vadiť aj tie plesové šaty, čo som mala stále na sebe.

Moju nervozitu si všimol aj Nathaniel. "Si hladná? Alebo niečo potrebuješ?" spýtal sa ma so skúmavým pohľadom.

"Nie, hladná nie som. Na plese som sa najedla dosť." zasmiala som sa. "Len...chcela by som sa osprchovať."

"Kúpeľňa je hneď tam vzadu." Kývol hlavou Nathaniel.

"No...ja viem, ibaže..."
Nevedela som, ako to povedať. Už aj tak mi táto situácia pripadala dosť trápna.
Chvíľu ma len tak pozoroval, no potom mu to konečne došlo. Usmial sa. "Aha...Ty si nemáš čo obliecť."
Prikývla som. "Počkaj, niečo ti hádam už len nájdem." Povedal a hneď na to sa začal hrabať vo svojej skrini. O pár sekúnd z tade vytiahol dlhšiu kockovanú košeľu.

"Môže byť? Teda...ak chceš niečo iné, môžem ešte skúsiť pohľadať niečo iné." Povedal, keď mi ju podával.

"Nie, to je dobré. Ďakujem." Usmiala som sa a rýchlo ju schmatla. Potom som odišla do kúpeľne. Konečne som sa mohla zbaviť tých dlhých šiat.

Teplá voda zo sprchy aspoň na chvíľu spôsobila to, že som úplne vypla a prestala rozmýšľať. Aspoň na ten čas som mala hlavu úplne prázdnu. Bol to skvelý pocit. Neviem, koľko času som tam strávila. Možno 10 minút a možno aj celú polhodinu. Ale bolo mi to akosi jedno.
Keď som už bola suchá, obliekla som si košeľu, ktorú mi dal Nathaniel. Bola taká dlhá, že mi siahala takmer po kolená. Ako keby som mala na sebe nočnú košeľu. Potom som si ešte trochu usušila uterákom aj vlasy, keďže aj tie som mala mokré. Nemala som si ich čím vypnúť.
Až keď som vychádzala z kúpeľne, pomaly mi začalo dochádzať, v akej situácii som sa vlastne ocitla. Keby som predtým čo len pomyslela na to, že raz budem s Nathanielom sama v izbe, a to dokonca dobrovoľne, asi by som sa sama sebe vysmiala. Bohužiaľ, inú možnosť som ale asi nemala. A aj keď som si to len horko ťažko pripúšťala, niekde v kútiku duše som bola rada, že to vlastne tak dopadlo. Ale naozaj len niekde v kútiku. Takom veľmi veľmi malom.
Potichu som otvorila dvere a vyšla von. Nathaniel bol vyvalený na sedačke a zrejme počúval rádio, ktoré hralo na stole. Mal síce zavreté oči, no pochybovala som, že spal. Zrejme bol len započúvaný a zamyslený. Vyzeral tak...kľudne...a spokojne. Myslím, že takto by som sa na neho vedela pozerať aj dlhšie. Áno, keby som nevedela, že je to Nathaniel. Keby som ho nepoznala. Alebo práve to, že som ho poznala, bol dôvod, že ma v tomto momente tak neprekonateľne priťahoval? Ďalšia zvrátená myšlienka. Ako by ma mohol priťahovať niekto, koho vlastne nenávidím?
V tom sa mi ale v hlave vynorila ďalšia otázka: Naozaj ho nenávidím?

,,Cassandra, ani som si nevšimol, že už si tu." Trhol náhle so sebou Nathaniel. "Je ti dobrá tá košeľa?"
"Áno, ešte raz ďakujem. Som rada, že som sa konečne zbavila tých šiat." Zasmiala som sa.
"Tak teda...idem sa aj ja umyť. Zatiaľ si môžeš niekde sadnúť...alebo ľahnúť, ak si unavená. To je jedno kde. Chris je preč...a bol tu aj Nick. Že pôjde k Bony."

"Čo? Oni sa už vrátili? Vôbec nič som nepočula. Tak ja by som asi mala ísť do svojej izby..."

"Cass, brzdi. Si v mojej košeli. To chceš ísť vážne takto cez celú chodbu?" spýtal sa s úškrnom.

Pozrela som na seba. Celkom som na to zabudla. Až som sa na tom musela tiež zasmiať.

"A okrem toho, myslím...že by sme im mohli nechať trochu súkromia." Teraz sa zasmial pre zmenu on.
To bola asi tiež pravda. Nechcela by som ich rušiť. Tak sa zdá, že nakoniec tu budem musieť ostať vážne celú noc...
Ani som si nevšimla a Nathaniel bol už v kúpeľni. Tak som si teda sadla sa sedačku, kde predtým ležal on. Neviem prečo, ale spánok ma akosi úplne prešiel. Akoby vôbec nevadilo, že bola jedna hodina ráno. Ale tak čo už. Myslím, že so vstávaním sa nebudem musieť veľmi ponáhľať.
V rádiu práve začali hrať nejakú
pieseň. Síce som ju nepoznala, ale tá melódia sa mi veľmi páčila. Tak som sa teda oprela, zavrela oči a len tak počúvala. Znova som stratila pojem o čase. Oči som otvorila, až keď som počula buchnúť dvere od kúpeľne.

"Prepáč, nevedel som, že spíš." Povedal potichu.

"Nespala som. Len som mala zavreté oči."
Pozrela som na neho. Takmer som ho nespoznala. Mokré vlasy mal sčesané dozadu, a tak mu bolo tentokrát vidieť úplne celú tvár. Vyzeral inak, keď mal celé čelo skryté pod ofinou.
Na sebe mal čierne domáce nohavice a podobnú košeľu ako dal mne, ibaže moja bola zelená a tá jeho celkom ladila s farbou jeho očí.
Myslím, že v tomto momente by sa som mnou celkom rada vymenila asi polka dievčat z našej školy. Pri tejto myšlienke som sa znova musela zasmiať.

"Čo je? Prečo sa smeješ?" spýtal sa Nathaniel a začal sa
obzerať, akože či je na ňom niečo smiešne.

"Ale vlastne nič. Len mi niečo napadlo."

"A čo také? Aj ja sa chcem zasmiať." Povedal a pristúpil bližšie, aby ma lepšie videl.

"Len...že teoreticky by som tu vlastne nemala byť ja." Znova som sa zasmiala.

"Nechápem."

,,No tak, Nathaniel, veď trochu rozmýšľaj. Čo by dali niektoré dievčatá za to, aby tu mohli byť teraz namiesto mňa."

Už mu to asi došlo, lebo aj on sa začal smiať. "No, ale zrejme majú smolu. Pretože si tu ty."

"A...ty by si bol radšej, keby tu bol niekto iný?" spýtala som sa potichu. Neviem, akú odpoveď by som teraz radšej počula...Asi som sa to nemala vôbec pýtať.
Chvíľu bol ticho. Akoby zvažoval, čo má vlastne povedať.
"Nemusíš odpovedať."

"Nie. Nechcel by som, aby tu bol niekto iný." Povedal napokon. Neviem prečo, ale táto odpoveď ma akosi ukľudnila.

"Vieš Cass, myslím, že okrem toho, že ovládame živly, máme my dvaja spoločné aj niečo iné." Povedal a sadol si vedľa mňa. ,,Keď som dnes....teda už včera...videl teba a...Georga..." na chvíľu prestal a pozrel sa na mňa. Pri tom mene ma trochu striaslo.
"...niečo mi to pripomenulo." Zapozeral sa kamsi do neznáma a pár sekúnd bol ticho.

Žeby ďalší človek so zlomeným srdcom? Nie, veď to je Nathaniel, preboha. To on má byť ten lámač... Toto mi nedávalo zmysel...

"Bol som ešte mladý. Vlastne by som povedal, že ešte dieťa. A ona bola staršia...a skúsenejšia. Dokonale si ma omotala okolo prsta. Vlastne takého parchanta, ako som bol ja, nebolo vôbec ťažké namotať." Zasmial sa sám na sebe. "Keď som ju neskôr videl s iným...so starším, pochopil som, že si len robila srandu. Vtedy som prisahal, že sa mi to už nikdy nestane. A pritom som sa sám stal...takým istým...Ale...vyhovovalo mi to."

Znova sme boli obaja ticho. "Prečo mi to vravíš?" spýtala som sa po chvíli.

"Prečo? Vieš, že ani neviem? Možno som to už musel niekomu povedať...prečo som taký, aký som. Doteraz to vedel iba Chris."

"Možno si nakoniec spravil aj dobre. Nieže by som ti to schvaľovala..." pri tom som sa znova zasmiala, "...ale aspoň si sa nezablokoval tak ako ja."

"Ty si myslíš, že som spravil dobre? To, že som sa stal podobnou...potvorou a vyžíval sa v tom, ako som ubližoval druhým?"

"Ale mal si na to dôvod." Chcela som ho upokojiť, aj keď...ani ja som s tým veľmi nesúhlasila.

"Cassandra, to sa nedá ospravedlniť. Som obyčajný egoista. Myslím len na seba. A to, čo si myslia a cítia ostatní, mi je úplne ukradnuté..."

"Tak to som si donedávna myslela aj ja." Povedala som len tak mimochodom. Ani som to
vlastne nemala v pláne vysloviť nahlas. Ale asi to zabralo, lebo sa konečne zasmial.
"Úprimná, ako vždy."
"Tak čo už so mnou narobíš." Kývla som plecami.

"Ale teraz si to už nemyslíš?" Spýtal sa a znova sa mi zahľadel do očí.

"Nathaniel, po tom, ako si ma zachránil z tej vody...a ako si mi aj teraz pomáhal, po tom, čo som spravila...Nie. nemôžem si o už o tebe myslieť, že ti na druhých nezáleží." Povedala som nakoniec. A bola to pravda. Urobil pre mňa už naozaj veľa. Až mi je zrazu divné čo i len pomyslieť na to, že by som ho mala nenávidieť...

"Cass, aj v tomto smere som vlastne tak trochu sebec."
"Asi ťa nechápem."
"Čo ak...mi záleží len na tebe?"
Pozrela som na neho. Stále som nerozumela. Alebo skôr...nechcela som tomu rozumieť. Totiž, žiadne logické vysvetlenie som k tomu ani nenašla. Vlastne, ako tak rozmýšľam, celý môj život nemá žiadnu logiku. Už len to, že ovládam vietor je dosť...iracionálne.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 *rainy** *rainy** | 7. prosince 2010 v 21:54 | Reagovat

prvé čo ma napadlo? aaaaaa :D
krásna kapitolka - oplatilo sa čakať ;-) veľmi sa mi páči tvoj štýl písania, celkovo pointa príbehu - v niečom sa človek perfektne nájde...
a tí dvaja... to je tak romantické - normálne že sa tu vznášam (od romantiky, samozrejme):-)
tak teda dúfam, že ti "písacia nálada" vydrží čo najdlhšie, a že sa ti to tu podarí znova naštartovať :-)

2 Tilia Tilia | 8. prosince 2010 v 0:04 | Reagovat

A ja som si myslela, že prvý komentár tu zanechá slečna Capepeidy :D

Ja nie som až taká nadšená, ale to nemyslím v zlom, že by bola kapitola zlá alebo čo, len... počas tej dlhej odmlky a mi mierne pretrhla niť príbehu, detaily sa stratili... Samozrejme, že tuším, o čo tam ide, ale niektoré veci si pamätám len letmo a práve to je to zlé... Ale Nathaniel ma stále dostáva! Už to jeho meno je úžasné, ten záver bol úžasný! ;-)

Snáď sa polepšíš a budeš písať pravidelne ;-)

3 sandy sandy | 8. prosince 2010 v 15:52 | Reagovat

[1]: jeej, som rada, že sa ti páčilo :D...a tej romantiky myslím že tam bude teraz trochu viac, aj keď sa budem musieť sama pri tom trochu premáhať :D (predsa len scénky s hádkami sa mi písali lepšie :D)

[2]: Chápem, že sa to po takej dlhej dobre horšie číta, ale tak keď sa nedá, tak sa nedá a nechcela by som písať niečo nasilu, to by nemalo zmysel... ale tak, ak si aj niečo nepamätáš, stále si môžeš prečítať predchádzajúce kapitolky :D
ináč aj mne sa riadne páči to meno :-)

no a uvidíme s tou pravidelnosťou, ale tá chuť tam zatiaľ je :-) (musím si poklopkať :D)

4 capepeidy capepeidy | Web | 9. prosince 2010 v 18:55 | Reagovat

no akoze toto takto ma predbehnut za to moze ta skola :D takze ted k veci a nie odveci ako byva u mna teraz zvykom :D uz len tie smajle hovoria za vsetko :D

no ak ti mam pravdu povedat precitala som si koniec tej kapitoly predtym (lebo mam celkom dobru pamat tak mi to stailo :D ) a tu si zacala nejak odveci ja som sa tesila na romantikus pokracus tanec a nic ale potom to to napetie s tym kto jej obchytkava vonku rameno (no to je vyjadrovanie :D teda chyta ju za rameno) bolo dost napinave podla mna lebo co kebyze ju tam chyta (nie tam ako za rameno :D) George ci ako sa to pise (akoze chap ma ked nejde o Natha tak to neviem pisat :-P )  to podla mna bolo napinave alebo potom citam citam a veta:"Nemala som si ich čím vypnúť." to je ten odstavec "tepla voda zo sprchy..." tak tam ale terz som ju uz pochopila ale kedze som na nu chcela upozornit cely den tak upozornujem lebo mne najprv nedoplo co ma vypnut :D a mala si tam nejake preklepy ale uz neviem kde ako aj to ze ona si tam beha po Nathovej izbe iba v jeho nejakej kosielke to uz vyzeralo nekalo neviem i by som tam ja len tak behala ale stale sa to moze zvrtnut ale snad nie moc deti je tam dost :D (to bolo odveci ale chapes ma a kedze viem ze je to cista romantika a nic take sa tam nestane som tomu rada :)) a ten koniec ma zabil ale pozitivne :-P to bolo uzasne ze:
"Cass, aj v tomto smere som vlastne tak trochu sebec."
"Asi ťa nechápem."
"Čo ak...mi záleží len na tebe?"

no a potom ze nezer toho chlapa!!! :-D inac nezalozis jeho fanklub? ja by som sa pridala :) inac ani neviem ci som dostatocne hovorila k poviedke lebo mam dobru naladu a je tam podla mna viac smajlikov ako slov ale tak snad ano a inac k tomu ze tu nebol moj koment prvy tak sa budem robit ze tie predtym tu este nejsu 8-)

5 capepeidy capepeidy | Web | 9. prosince 2010 v 18:56 | Reagovat

inac som zabula ze cakam na dalsiu kapcu snad bude coskoro drzim palce v jej pisani :)

6 sandy sandy | 9. prosince 2010 v 21:06 | Reagovat

[5]: prvé čo ma napadlo: no ty kokso :D myslím, že taký dlhý komentár som ešte nemala :D si ma ale riadne potešila :D a dokonca som sa pri tom aj zasmiala, napr. keď si spomenula to "obchytkávanie" :D no a vidíš, tú košieľku som tiež mohla nejako lepšie doriešiť (aj keď ona je jej až po kolená! :D )
čo sa týka preklepov, toho sa ja asi nikdy úplne nezbavím (a to som si to niekoľkokrát po sebe aj čítala :-? )
no a to je ináč dobrý nápad vytvoriť dáky fanklub, budem o tom rozmýšľať :D možno na facebooku by sa to aj dalo zrealizovať :D :D

7 Tilia Tilia | 11. prosince 2010 v 23:28 | Reagovat

Ak Nathanielovi založíte na fejsbúku fanklub, tak si ten fejsbúk fakt založím aj ja, nech sa môžem pridať! :-D

A motto toho nášho fanklubu bude:
"no a potom ze nezer toho chlapa!!!"
:-D :D :-P

8 capepeidy capepeidy | Web | 12. prosince 2010 v 18:19 | Reagovat

no sak v pohode aj ja mam dakedy preklepy take ze z nich aj nemozem :D a to fakt som ti este nikdy nenechala taky dlhy koment lebo ja niekedy davam aj dlhsie :D

a inac to motto sa mi paci :) kto vie preco :-D

inac kedy bude dalsia kapitola lebo ma vazne zaujima co ona teraz urobi jak by som sa smiala kebyze jej to nedopne alebo len tak vybehne prec v tej koseli :D

9 sandy sandy | 12. prosince 2010 v 19:46 | Reagovat

akože ale ja som toho fakt schopná - vytvoriť ten fanklub :D a kľudne aj s tým mottom, lebo aj mne sa páči :D
kapitolka...no neviem...buď ju dokončím dnes, ale ak sa nepodarí, tak len budúci týždeň, lebo tento mám riadne naprataný :-?

10 capepeidy capepeidy | Web | 12. prosince 2010 v 20:30 | Reagovat

neee nenechaj ma tak dlho cakat dokonci ju dneeeeeeeeeeeeeeees pls :-D

11 capepeidy capepeidy | Web | 14. prosince 2010 v 21:55 | Reagovat

jak to je z kapitolou cez vikend? :-P

12 sandy sandy | 15. prosince 2010 v 21:51 | Reagovat

od piatku do nedele budem nezvestná :D takže vtedy určite nie...zajtra tiež, lebo to budem robiť prípravy na piatok :D ...takže len cez týždeň dakedy :-)

13 capepeidy capepeidy | Web | 16. prosince 2010 v 20:17 | Reagovat

tento, ze???????

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama