Nakuknite na môj druhý kávovo-knižný blog :-)

>>> Little Caffeine World <<<

22. kapitola

22. prosince 2010 v 14:30 | Sandy |  Tvár štyroch živlov
Ach jo, raz to muselo prísť. Kapitolka od začiatku do konca prelepená tým sladkým ružovým cukríkom... Až som sa pri tom normálne zapotila :D Hádam sa vám teda bude páčiť, aj keď mne sa to zdá až príliš sladké :P
Skôr sa mi pridať nedala, keďže cez víkend sme mali dozvuky, pred tým ešte stužkovú a veci s tým spojené :D
Dobre, takže už nejdem zdržovať, prajem príjemné čítanie :-)




Nevedela som, čo mu mám na to odpovedať. Len som tam sedela a pozerala naňho, akoby som bola zhypnotizovaná. Čo mi tým chcel povedať? V hlave mi zavládol zmätok.

"Nathaniel, asi ti stále nerozumiem." Povedala som potichu. Nebola som zvyknutá, aby mi niečo také vravel. Vlastne doteraz sme sa skoro vôbec ani poriadne nerozprávali. Len sme sa stále hádali.

Chvíľu sme boli obaja ticho, potom však znova prehovoril. "Vieš, prečo som stále chodil k tebe do izby, po tom, čo si spadla do toho jazera?"
Zbystrila som pozornosť. Na toto by som skoro bola aj zabudla.

"Najskôr som sa cítil byť za teba zodpovedný. Vieš, ja som ťa pozoroval dlhšie, ako si sa tade prechádzala. Len som nič nepovedal. Nemyslel som si, že sa ľad prelomí. Vlastne, v tú chvíľu mi to bolo aj jedno, bol som na teba tak povediac nahnevaný, až dokým..."

"..sa ľad ozaj neprelomil." Dokončila som za neho.

"Vtedy mi už všetko až tak jedno nebolo. V prvej sekunde som ani nevedel, čo vlastne robím. Akoby bez zmyslov som sa rozbehol k jazeru. Ani sám som nechápal, čo sa to so mnou robí. Vedel som len, že keby sa ti niečo stalo...nevedel by som sa s tým zmieriť..."
Chvíľu bol ticho, akoby pátral vo svojich myšlienkach, no potom znova pokračoval.
"Našťastie do nemocnice si sa dostala dosť rýchlo. Lekári povedali, že budeš v poriadku, len asi budeš dlhšie spať. Bol som rád, že to tak dopadlo. Ale stále som mal akési výčitky. Musel som ťa vidieť, no keďže cez deň som tam ísť nemohol, tak som chodil v noci. Najskôr kvôli tomu, aby som sa presvedčil, že si naozaj v poriadku, no neskôr...ma tam ťahalo už aj niečo iné."

Znova nastala akási chvíľa ticha. On nevedel, či má pokračovať a ja som zase nevedela, čo mám na to povedať. A to bolo...zvláštne. Totiž, pre Nathaniela som vždy mala pripravenú nejakú poznámku. Ibaže stále to bolo len v rámci hádania sa a podpichovania. Tentokrát sa náš rozhovor uberal akýmsi iným smerom. Smerom pre nás dvoch neznámym. Novým.
Stále som nevedela, čo si mám vlastne myslieť. Akoby som bola rozpoltená na dve totálne odlišné osobnosti. A tie sa niekde vo vnútri navzájom hádali. Jedna z nich by z tohto miesta hneď utiekla a najradšej by na všetko, čo sa dnes stalo, zabudla. No tá druhá tu chcela ostať. Chcela aj naďalej cítiť tú zvláštnu korenistú vôňu, ktorá sa tiahla okolo Nathaniela a pôsobila na ňu ako akési afrodiziakum. Chcela aj naďalej počúvať ten hlas, ktorý jej bránil sústrediť sa na všetko ostatné. Chcela sa aj naďalej pozerať do tých tmavých očí, ktoré boli na jednej strane pokojné ako polnočná obloha, no na strane druhej divoké a rozbúrené ako morské vlny počas búrky.
Ktorú časť môjho Ja mám počúvnuť? Ach, prečo musí byť všetko tak komplikované? Alebo to len ja si musím veci stále komplikovať?

Moju dilemu nakoniec vyriešilo rádio... Presnejšie Nathaniel, ktorý keď počul pieseň, ktorú práve hrali, postavil sa a pritiahol si ma k sebe. Najskôr som nevedela, čo vlastne robí, až keď ma chytil okolo pásu, zistila som, že chce tancovať. A najhoršie na tom bolo, že som nemohla nič urobiť. Nemohla...a ani nechcela.
Bez toho, aby som nad čímkoľvek premýšľala, som len tak inštinktívne položila ruky na jeho plecia. Cítila som sa zvláštne. Už som s ním síce tancovala aj na plese, ale tentokrát to bolo predsa len iné. Tak blízko (a to dokonca bez žiadneho donútenia) som k nemu ešte nebola. Mohla som cítiť jeho pravidelný dych, z ktorého mi na krku naskakovali zimomriavky. A pri každom mojom nádychu mi do nosa vošla jeho vôňa, ktorá bola teraz oveľa intenzívnejšia, než inokedy. Bola som ako omámená. Už som nedokázala rozmýšľať nad ničím iným, len nad tým, že by som nechcela, aby táto chvíľa niekedy skončila.
Nechcela som, aby cítil, ako sa mi zrazu zrýchlil tep a rozbúchalo srdce, tak som sa trochu od neho odtiahla. No jeho odpoveď na to bola, len, že si ma pritiahol k sebe ešte bližšie. To som už
začala mať zimomriavky po celom tele. Nevedela som, čo sa to so mnou robí. Dokonca ani pri Georgovi som nikdy nič také necítila...
Síce tá rozumnejšia časť môjho Ja mi stále pripomínala, aby som sa odtiahla, kým je ešte čas. Predsa len je to Nathaniel. Ten, s ktorým som sa stále hádala, ten, ktorého som nenávidela. Ale ja som to už skrátka nedokázala. A možno práve preto, že predstavoval čosi "zakázané", ma to k nemu teraz ťahalo ešte viac.
Keď pesnička dohrala, ostali sme obaja len tak nehybne stáť.

"Cassandra, už sa nechcem s tebou hádať." Zašepkal. Pozrela som na neho. Jeho oči sa doslova vpíjali do tých mojich. Bolo v nich vidieť radosť, ale i strach a...túžbu. Akoby zložil akúsi masku irónie a cynizmu a konečne odhalil to, čo cítil naozaj.

,,Síce si neviem predstaviť, čo bude ďalej, ale jedno viem určite. Už ťa proste nedokážem nenávidieť, Nathaniel." Povedala som nakoniec. Neviem, ktorá časť môjho ja mi tieto slová vložila do úst, no bola to pravda. To, čo som k nemu cítila, už nenávisť nebola. A bolo by zbytočné to ďalej zapierať.
Pri tom, ako som to povedala, som cítila, ako mi mierne sčerveneli líca, tak som trochu sklonila hlavu.

"Cass, prečo sa červenáš?" spýtal sa Nathaniel a znova nahodil ten svoj typický úškľabok.
"Ja sa nečervenám." Odpovedala som rýchlo, ale hlavu som sklonila ešte viac.
"Ale áno."
"Ale nie." Zatĺkať, zatĺkať a keď vám na to prídu, tak len ďalej zatĺkať...

"Ak sa teraz červenáš, som zvedavý..." povedal a pri tom mi končekmi prstov chytil bradu a donútil ma pozrieť sa na neho, "...čo budeš robiť teraz."
Ani som nestačila nič namietnuť, už som cítila jeho pery na tých mojich.
Raz sme sa už síce v takejto situácii ocitli, ale predsa len teraz to bolo znova čosi nové. Vtedy prišlo všetko tak nečakane, tak rýchlo a samozrejme to aj rýchlo skončilo. Tentokrát sa ale nik z nás nikde neponáhľal, nik nás nemohol vyrušiť. Boli sme tu len my dvaja.
Ale nielen v tom to bolo iné. Tento bozk sa líšil od všetkých, čo som doteraz dostala. Líšil sa v pocitoch, ktoré som pri ňom prežívala. Neboli to len tie "motýliky v bruchu", o ktorých vedia tak krásne písať v niektorých príbehoch. Zdalo sa mi, akoby som do toho bozku zapojila celé telo. Všade, kde som sa Nathaniela dotýkala, ma koža doslova pálila. Ako keby tadiaľ prechádzal akýsi neviditeľný plameň. No zároveň som mala úplne po celom zimomriavky. A to všetko akoby sa vo mne miešalo. Oheň a chlad. Nevedela som, či mi je zima alebo teplo. Všetko sa to každou sekundou menilo. Srdce mi bilo, akoby som práve prebehla celý maratón, v lýtkach som cítila akúsi zvláštnu slabosť, kolená som mala celé roztrasené a do toho všetkého sa mi ešte aj zakrútila hlava.
Keby nie Nathanielovho rýchleho reflexu, asi by som skončila niekde na zemi.

"Si v poriadku?" Spýtal sa.
"Ja...neviem." odpovedala som popravde.
Nastala chvíľa ticha, v ktorej bolo počuť len naše zrýchlené dýchanie.

"Vôbec nechápem, čo sa stalo. Zrazu sa všetko začalo krútiť."

Nathaniel na to nič nepovedal. Vyzeral, že premýšľa. Zrejme aj on vedel, že tu niečo nie je úplne s kostolným poriadkom.

"Poď si sadnúť." Povedal po chvíli a nasmeroval ma k pohovke.

Keď sme sa obaja posadili na sedačku, začal: "Síce neviem, čo presne sa stalo a čo vyvolalo všetky tie...reakcie, ale mám jednu teóriu. Možno sa mýlim, ale..."

"Myslíš si, že to súvisí s tým, že ovládame živly?" Skočila som mu do reči.

"Presne tak. Vravím, možno sa mýlim, ale je možné, že v určitých...situáciách máme silnejšie pocity ako obyčajní ľudia. Čo je na tom ale zvláštne, ešte som sa ani raz s takýmto prípadom nestretol."

"Možno je to preto, že nikto, s kým si bol doteraz, nič také nedokázal." Nadviazala som na jeho myšlienku.
Pozrel na mňa. "Je to dosť možné."

"Ale aj tak tomu úplne nechápem." Povedala som potichu, skôr pre seba, ako pre neho. Ale on i tak odpovedal. "Pozri, Cassandra, ja nechápem ani to, ako je možné, že niekto dokáže ovládať živly. A predsa sme tu." Usmial sa. "A tak sa mi zdá, že ešte ani toto nie je úplne všetko. Svet podľa mňa skrýva ešte veľa prekvapení."

Aj ja som sa usmiala, no v duchu som si kládla otázku: Je toho ešte viac? Ak je toto len začiatok, čo všetko sa môže v budúcnosti stať? Ako veľmi sa až odlišujeme od ostatných ľudí? A prečo...práve my?

"Je zbytočné klásť si otázky, na ktoré nikto nevie odpoveď."
Povedal Nathaniel, keď videl môj výraz. "Podľa mňa všetko potrebuje len čas."

"Možno." Zašepkala som a oprela sa o neho.

V rádiu začali práve hrať niečo veľmi pomalé a keďže som bola už trochu unavená, začali sa mi pomaly zatvárať oči. Stihla som ešte zaregistrovať, ako ma Nathaniel objal rukou, a tak, opretá o neho a vdychujúc jeho vôňu som zaspala.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Smile, please

:-)

Komentáře

1 capepeidy capepeidy | Web | 23. prosince 2010 v 9:02 | Reagovat

a uz je vsetko jak ma byt som prva kto komentuje :) jupi kapitola ale popravde asi skomentujem neskor nnech si utriedim myslienky a netrepem jak minule :D tak coskoro znova som tu ;)

2 capepeidy capepeidy | Web | 5. ledna 2011 v 21:42 | Reagovat

ja som povedala ze sa vratim a nejak som sa nevracala aby som napisala koment ale uz som sa k tomu dokopala ved treba po tak dlhom case :)

no ja som cakala vacsii ruzovy oblak ako tu bol ale na druhej strane ta realistickost skutocnych pocitov ako si to opisala sice to bol nezvyk po tom co citam ale mylsim ze ty si to vistihla tu skutocnost ktora sa odohrava v zamilovanej babe :) to sa mi pacilo najviac a potom k tomu uz nemam co dodat ale toto som si zapamatala a myslim ze este dlho budem ;)

3 sandy sandy | 5. ledna 2011 v 22:29 | Reagovat

Ale nevadí, oplatilo sa počkať :-)
K tomu ružovému oblaku- myslím, že väčší sa už ani nedal, totiž toto bolo maximum, čo som dokázala zo seba dostať :D doteraz som ešte nič podobné nepísala, myslím, že to tak aj vyzerá, ale som rada, že sa ti to páčilo :-) a ozaj to bolo až také realistické? uf, viem, že to musí znieť narcisticky, ale som na seba hrdá :D a ďakujeeem :-)

4 *rainy** *rainy** | 24. ledna 2011 v 22:12 | Reagovat

ja mám cukríky veľmi rada :D a aj knižné - aspoň v knihách a poviedkach by mohla byť romantika ako v rozprávke :-)
myslím, že dilema hlavnej hrdinky je akotak vyriešená, len som zvedavá, čo bude ďalej - či sa objavia nejaké problémy, (okrem tých, že sa teda nemôžu bozkávať) alebo napríklad ľudia tiež s podobnými schpnosťami... :-)
a (aby som nezabudla) Nathaniel 4ever! :D
a dúfam, že čoskoro pribudne nová kapča ;-)

5 capepeidy capepeidy | Web | 29. ledna 2011 v 13:27 | Reagovat

kedy bude dalsia??? :P

6 sandy sandy | 8. února 2011 v 23:07 | Reagovat

no zatiaľ neviem povedať, kedy pribudne ďalšia kapitolka, totiž teraz mám trochu rušné obdobie, takže asi to kus znova potrvá...

7 capepeidy capepeidy | Web | 3. dubna 2011 v 21:22 | Reagovat

jej konecne skoncila sutaz a ty mas cas :) nechce sa ti napisat dalsiu kapitolu? (ja by som bola rada :D)

8 sandy sandy | 5. dubna 2011 v 23:04 | Reagovat

no vzhľadom na to, že o mesiac maturujem a ešte som sa poriadne nenaučila ani jednu tému, asi to v tomto čase nebude veľmi možné :D ale tak úplne ti nádej neberiem, možno ma počas toho všetkého kopne dáka múza a niečo ma napadne :D ale dosť pochybujem, teraz to mám fakt rušné...

9 capepeidy capepeidy | Web | 6. dubna 2011 v 19:06 | Reagovat

jaj ty teraz maturujes? tak to drzim palce a ja pockam po maturitach v pohode len sa uc a drzim palce nech ti vide co najlepsie a ake predmety si si vybrala? :)

10 Sandy Sandy | 6. dubna 2011 v 22:37 | Reagovat

Jej, ďakujem :-) no okrem jazykov mám Náuku o spoločnosti a geofrafiu, trocha čudná kombinácia, ale tak čo už :D za to mohla moja nerozhodnosť, dokonca aj výšku som si vyberala až vtedy, keď som vypisovala prihlášky :D
Tak hádam sa všetko vydarí a potom, keď bude už čas a samozrejme aj inšpirácia, tak aj niečo napíšem :-)

11 capepeidy capepeidy | Web | 7. dubna 2011 v 15:59 | Reagovat

no ja by som si geo nedala lebo nie sme velke priatelky :D ale mne to o par rokov tiez vychadza na nosku a dejepis :D no uvidime tak este raz drzim palce aj s maturitou a aj aby ta prijali a vyska ta bavila ;)

12 Sandy Sandy | 7. dubna 2011 v 17:04 | Reagovat

No ja zase dejepis veľmi nemusím, neviem si totiž zapamätať roky :D a geo mám len preto, lebo sa vraj z toho ľahko zmaturuje, lebo trištvrtinu vyčítaš z atlasu :D ale ako nechcem mať s tým potom už nič spoločné. A ešte raz ďakujem :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama