Nakuknite na môj druhý kávovo-knižný blog :-)

>>> Little Caffeine World <<<

Březen 2012

Súhvezdie Cassiopeja

24. března 2012 v 0:05 | Sandy |  Zaujímavosti
Mám rada nočné prechádzky. Hlavne, keď je úplne jasná obloha a ja môžem pozorovať to množstvo hviezd a spájať ich do rôznych obrazcov. Častokrát sa pristihnem pri tom, že tam doslova zízam a vôbec si nevšímam okolie (áno, vtedy musím vyzerať ako blázon :P).
Ale práve o tom je aj tento článok. Už dlhšie pozorujem okrem klasického Malého alebo Veľkého voza aj súhvezdie Cassiopeja. Nikdy som sa tým veľmi nezaoberala, až teraz nedávno som si o ňom prečítala aj niečo viac. Zaujímavé je, že takmer ku každému súhvezdiu sa viaže aj istý mýtus...legenda. A to ja legendy veľmi rada ;-)

Možno ste videli film Súboj Titanov (ten starší, z r. 1981). Tam je krásne rozpracovaný celý príbeh o Cassiopeji, Perseovi, Andromede a iných bájnych postavách, po ktorých sú pomenované aj naše známe súhvezdia.



zdroj: http://mail.colonial.net/~hkaiter/Constellations_Winter.html


Mýtus
Súhvezdie Cassiopeja, v tvare písmena M (alebo W, podľa ročného obdobia), predstavuje krásnu, ale márnivú ženu etiópskeho kráľa Cephea, ktorá sa až tak pýšila krásou svojej dcéry Andromedy, že urazila vodné nymfy Néreidy. To urazilo aj boha morí Poseidona, ktorý mal za manželku tiež jednu z Neréid a zoslal na nich trest. Vypustil vodnú obludu Krakena (na oblohe ho predstavuje súhvezdie Veľryby), aby zničil celé kráľovstvo. Jedinou záchranou bolo obetovať dcéru Andromedu. Mali ju prikovať ku skalnému útesu ako korisť pre Krakena. Andromedu však zachránil Perseus, syn Dia, ktorý sa s ňou zanedlho aj oženil. Kráľovná Cassiopeja zostala potrestaná aspoň tak, že je na oblohe pripútaná k svojmu trónu a polovicu svojho obehu okolo Polárky trávi hlavou dole, čím Néreidy dosiahli, aby sa naučila skromnosti a zbavila pýchy.

zdroj: http://cassieforever.wordpress.com


Súhvezdie nájdeme pomerne ľahko, nachádza sa totiž na opačnej strane Polárky, ako Veľký voz. Je cirkumpolárne, čiže ho uvidíme v hociktorej časti roka v hociktorej hodine. Najvyššie na oblohe je v lete nadránom a na jeseň večer. Najnižšie je zase v zime nadránom a na jar večer. Obsahuje 90 hviezd, hoci najjasnejších je práve 5 - Schedar, Caph, Cih, Ruchbach (Ksora) a Segin.


Zdroje: http://www.myzer16.szm.com/
http://sk.wikipedia.org/

Kvôli Maxovi

22. března 2012 v 16:01 | Sandy |  Krátke poviedky
Zajtra mám zápočet z matematiky, takže je samozrejmé, že sa mi nechce učiť a svoj čas trávim aj tu :-).
Ako som ale tak rozmýšľala, nenapadol mi žiadny vhodný nový článok, dokonca ani neprišla ešte dostatočná múza, aby som dopísala staršie poviedky (:P), takže som sa rozhodla, že pridám aspoň jednu staršiu poviedku, ktorú som kedysi posielala do jedne blogovej poviedkovej súťaže :-) Je síce len taká kratšia a trošku pochmúrna, ale mne sa z tých mojich "jednorázoviek" asi páči najviac :-)



Kvôli Maxovi

Na kraji mosta stál malý chlapec. S bezduchým výrazom v tvári sledoval silný prúd divokej rozbúrenej rieky, ktorý pretekal pod ním. Až príliš ho tento pohľad fascinoval. Možno pre niekoho by to bolo čudné, no pre neho to predstavovalo akýsi únik z reality. Z reality, ktorej on sám nerozumel. Zrejme preto tu chodieval takmer každý deň.

Chvíľu pozoroval rieku, no potom sa otočil a vykročil po svojom starom chodníčku smerom domov. Vlastne, on sám by to doslova domovom nenazval. To miesto bola preňho len akási budova, v ktorej sa zdržiaval (alebo musel zdržiavať) počas dňa.

"Ethan, kde si sa zase táral? O chvíľu majú prísť tvoji rodičia a boli by veľmi nahnevaní, keby ťa tu nenašli." Chlapec sa pozrel kútikom oka na opatrovateľku, ktorá sa o neho starala, pokým boli jeho rodičia v práci, no potom pokračoval ďalej v ceste, akoby ani nezaregistroval, že sa ho niečo pýtala. A vôbec, pýtala sa niečo? Jemu to bolo v podstate jedno. Mal svoj svet, v ktorom neexistoval nik okrem neho. Možno niekedy ešte viedol na akejsi myšlienkovej úrovni dialóg s Maxom - jeho starým plyšovým medvedíkom, ktorého nosieval všade so sebou. Aspoň ten mu občas rozumel.

Keď už bol vo svojej izbe, rozhodol sa, že sa posadí na posteľ a zahrá sa niečo s Maxom. No v tom začul nejaké hlasy z chodby, a tak trochu pootvoril dvere, aby sa pozrel, čo ho vyrušilo.

"Mali by sme s ním konečne zájsť na to vyšetrenie." Povedal jeho otec popritom, ako si vyzliekal kabát.

,,Ale Dave, vieš veľmi dobre, aký má strach z doktorov. A navyše, znova by na nič neprišli. Len by mu naordinovali dvakrát viac liekov, ktoré aj tak nezaberajú."

"Možno už vymysleli niečo nové."

"Náš syn nie je pokusný králik." Rozhodila rukami Molly - jeho mama, a tým ukončila túto debatu. Až neskôr si všimla, ako ich z poza dverí pozoruje malý chlapec.

Ethan síce nechápal, čo jeho rodičia tým rozhovorom mysleli, no akosi sa mu to nepáčilo. A keď zbadal, že sa na neho obaja nejako zvláštne pozerajú, radšej dvere zavrel a znova sa vrátil do svojho vlastného sveta.

Pozrel von oknom na oblohu, ktorá bola minútu po minúte stála tmavšia a tmavšia. Rozmýšľal, ako asi vyzerá rieka v noci. Mohol by to byť zaujímavý pohľad. A určite by sa páčil aj Maxovi. Áno, on by bol priam očarený. Ide mu to teda dopriať, nech sa teší aspoň on.

Chlapec potichu otvoril dvere a vykukol von. Chodba bola tentokrát úplne prázdna a tichá, len z kuchyne sa občas ozval štrngot príbora. Pomaly sa teda došuchtal k vchodovým dverám. Ani sa neobul a len tak v ponožkách, z ktorých každá mala inú farbu, vyšiel na chladný vzduch nočnej ulice.

Vôbec sa neobzrel a len rýchlo bežal svojím vyšľapaným chodníčkom smerom k rieke. Bolo mu jedno, či ho niekto sleduje a čo si o tom ten niekto môže myslieť. Skrátka, bol to jeho svet a to, čo sa dialo za jeho hranicami, ho nezaujímalo. Tentokrát mal na mysli len jedno.

Vykročil na železný most a zapozeral sa dolu. Rieka bola v tomto čase ešte divokejšia a rozbúrenejšia. A navyše taká tmavá, že už len pohľad na ňu vyvolával zimomriavky. No na chlapca akoby to ešte viac zapôsobilo. Vytvárala v ňom akési zvláštne pocity, ktoré by ani on sám nedokázal opísať. Na jednej strane strach, na druhej vzrušenie. Živel celkom obyčajný, no napriek tomu taký záhadný...

Dlhú dobu tam len tak stál a spolu s Maxom pozoroval neskrotnosť rieky. Obom sa ten pohľad zapáčil. Rozmýšľal, aké by to bolo, pozrieť sa z bližšia. Aj Maxovi by sa to určite páčilo. Áno, kvôli nemu by bol schopný priblížiť sa. Aspoň o kúsok.

Pomaly odlepil trasúcu sa nohu od pevniny...