Nakuknite na môj druhý kávovo-knižný blog :-)

>>> Little Caffeine World <<<

Duben 2012

Summer time

29. dubna 2012 v 21:45 | Sandy |  My blog, my life
Hľadala a vlastne aj stále hľadám motiváciu na to, aby som sa konečne pozrela do tých poznámok a skrípt. Jednu som ale už tuším našla. Alebo aspoň ten dnešný deň mi ju ukázal. Chcem letné prázdniny! Chcem voľno, počas ktorého ani nepomyslím na školu, kopu času, bláznenia a ešte viac smiechu, letné večerné prechádzky, no proste leto! :-) Až dnes som si konečne mohla užívať tie teplé slnečné lúče (včera a predvčerom som bola na cestách, kvôli tomu pohovoru na brigádu). Na jednej strane ma napĺňali pozitívnou energiou, no na tej druhej, akoby mi ešte viac nedovoľovali rozmýšľať nad tými školskými povinnosťami. Pol dňa som presedela na okne v obývačke, dočítala ďalšiu knihu (Tancovali päť septembrov - odporúčam ;-) ) a len tak som nechala do mňa vchádzať tú slniečkovskú energiu, až pokým som sa nepozrela na hodiny a takmer pri tom pohľade vypadla z okna. Dobre, preháňam :D Ale tak či tak sa mi z tade nechcelo preč. A mám taký čudný pocit, že zajtra na tom budem podobne. Znova sa ulejem z pár prednášok (dobre, len z dvoch :P), lebo utorok je voľný a tak sa mi tam neoplatí ísť len tak na otočku. Aj tak stále ale dúfam, že ten čas nejako "vhodne" využijem B-)

Inak na tom pohovore bolo dosť vtipne. Prvotný šok som dotala z toho, že som nečakala, že to bude v angličtine. Áno, ja viem, že niekde na tej ich stránke písali, že to bude v spolupráci s hotelovým manažérom z Malty a normálnemu človeku by napadlo, že ten manažér zrejme po slovensky nerozpráva, ale ja si žijem v tom mojom vlastnom nenormálnom svete, kde neromýšľam, respektíve rozmýšľam, ale nikdy nie nad tým podstatným a asi mi to nenapadlo. A tak hup, prišla som do kancelárie a ten ujo s úsmevom na perách: Hi! Bola som "trošku" v strese, takže som hneď nevedela kam si sadnúť, takže prišiel ďalší ten môj nerozmýšľací moment, kedy som napochodovala priamo k nemu a chcela si sadnúť na stoličku, kde si on vlastne len odkladal nejaké svoje veci. Ten veľký stôl, oproti ktorému bola voľná stolička, som akosi prehliadla... Ale tak prvotný šok upadol a potom to už nejako šlo. Síce trošku strémovane, ako asi všade prvýkrát, ale rozumela som mu všetko, odpovedala som mu tiež na všetko, hoci som sa občas zakoktala alebo pokomolila niektoré slovíčka, ale tak hádam mi rozumel :-)
Takže teraz mám už len čakať na mail...
Vraj tam berú ale hlavne ľudí, čo už majú určite skúsenosti, takže v tomto smere mi to veľmi nenahráva. Ale tak, aj keby ma nevzali, som o skúsenosť bohatšia a leto síce nebudem tráviť v práci pri mori, ale v spoločnosti tých, ktorých mám najradšej a to sa mi zdá tiež ako dobrá alternatíva a už sa na to vlastne aj teším :-) No chcem ja vôbec tú brigádu? :D


Inak, včera som tak cestovala, bola už noc, znova na mňa prišla tá sentimentálna chvíľka a ja som samozrejme pozerala z toho autobusového okienka na oblohu a niečo mi tam nesedelo. Dlho som nevedela prísť na to čo, ale potom mi to došlo. Ja som sedela na opačnej strane autobusu! Totižto, ja vždy sedím na tej strane, kde je šofér a tým pádom sa stále pozerám na tú istú strane oblohy, vždy vidím te isté súhvezdia a tak. Ale nikdy som si to akosi neuvedomila. Až teraz. Normálne som sa sama sebe začala smiať. Asi som ozaj blázon :-)

Len jeden tanec

26. dubna 2012 v 12:56 | Sandy |  Krátke poviedky
Toto som písala v noci od pol druhej do pol tretej. Nechcelo sa mi spať a navyše celý internát sa občas otriasal, ako keby ním prechádzalo stádo mamutov. Hore sa oslavovali narodeniny a zdola sa ozývala hudba z klubu. Chcela som ísť aj ja, len akosi nebolo s kým. Takže som len tak potme v tichosti sedela, aby som nezobudila spolubývajúce a písala. Zvláštne, že múza ma kopne poväčšine vždy v takýto čas. Ale nad takouto poviedkou som rozmýšľala už dlhšie. V sobotu som bola na svadbe, a tak ma v súvisloti s ňou napadlo toto. Je to veľmi jednoduché, písané štýlom - čo myšlienka, to veta. Predsa len v takej pokročilej hodine sa už veľmi nezamýšľam nad nejakou zložitou štruktúrou :D Nehľadajte v tom výraznú pointu, proste je to len o jednom okamihu :-)


Len jeden tanec


Niežeby som nemala rada svadby, práve naopak. Sú to chvíle, kedy sa ľudia zabávajú, stretávajú nových priateľov a...prejedajú sa. Tak je to teraz aj so mnou. Bola som pozvaná na svadbu, na ktorú som vlastne to pozvanie ani nečakala. Mám trochu divnú náladu, lebo som už vypila pár deci vína, obzerám sa po okolotancujúcich a zabávajúcich sa ľuďoch a popritom sa napchávam koláčmi, ktorých je tu nespočetné množstvo. Na nohách mám hnedé balerínky, ktoré sa mi ale vôbec nehodia k čiernym šatám, ktoré mám oblečené, avšak v opätkoch sa mi šmýkalo, takže som sa musela prezuť.
Ach nie. Znova sa na parkete objavil ten mladý kameraman. Vždy, keď som sa náhodou rozhodla ísť tancovať, musel tam prísť a poškuľovať na mňa cez to malé kamerové okienko. A ja, keďže neznášam, keď ma niekto čo i len fotí, som mu vždy utiekla. Skryla sa. A on sa na tom len zasmial. Ale keď sa naskytla ďalšia príležitosť, znova ma natáčal. Až kým ma nedostal do takej situácie, že som nemala kam utiecť. Špekulant.
Napriek tomu mám rada kameramanov. Aj fotografov. Možno je to tým, že sama rada fotím. Milujem, keď môžem zachytiť nejaký jedinečný okamih, ukázať na obrázku emóciu. Je to ťažké, ale keď sa to podarí, ten pocit je na nezaplatenie.

Krúti sa mi hlava. Idem sa trochu prejsť. Musím však prejsť krížom cez celý parket. Keď som už takmer na konci, otočím sa. Kameraman sa na mňa pozerá a...usmieva sa? Alebo som toho už vypila toľko, že moja fantázia si vymýšľa vlastné scenáre? Usmejem sa aj ja na neho a vyjdem von. Som zamyslená, takže si nevšimnem, že na schodoch je niečo vyliate. Trochu ma vyšmykne, ale zachytím sa o zábradlie.
Keď konečne zacítim čerstvý vzduch, konečne mi je o čosi lepšie. Na chvíľu zavriem oči a zhlboka sa nadýchnem. Raz, dvakrát, trikrát... Po chvíli mi však začne byť zima, takže sa rozhodnem vrátiť.
V sále sa za ten čas nestihne nič zmeniť. Stále tam tancuje rovnaký počet ľudí a tiež rovnaký počet aj sedí a konverzuje pri stoloch. Len ten môj je prázdny. Tak si teda sadnem a znova sa rozhliadam po okolí. Niekto mi za ten čas, čo som bola von, stihol doliať do pohára víno. Asi to bude najskôr sesternicin priateľ, ktorý akurát tancuje. Keď sa na neho pozriem, žmurkne. Áno, bol to on. Rozmýšľam, či sa mám napiť, alebo mám ešte radšej chvíľu počkať. Disdžokej akurát ukončil disco-kolo, a tak sa zdá, že ide pustiť niečo pomalé. Ešte že som sa nerozhodla ísť tancovať. Tak či tak by som z tade musela odísť...Viacerí už z parketu poodchádzali, ostalo tam len pár dvojíc.
Kde odišiel kameraman?
Pomaly sa mi začína driemať, avšak ďalšia pesnička ma úplne preberie. Nothing else matters. Čo? Oni pustili Metallicu? Potichu si podupkávam pod stolom nohou do rytmu a rozmýšľam, aké by to bolo pekné, keby... Vidím kameramana. Bez kamery. Pozerá sa priamo na mňa. Začnem byť nervózna, tak si zoberiem do ruky pohár a bezmyšlienkovite sa do neho pozerám. Trochu si z neho odpijem a znova ho položím na stôl. Keď naberiem trochu odvahy, opäť sa pozriem smerom ku kameramanovi. Nebola to len fatamorgána? Tak asi nie. Približuje sa a mne sa začína zrýchľovať tep. Zastane tesne predo mnou. Chvíľu si pozeráme do očí, v tom svetle nedokážem presne rozlíšiť ich farbu, ale je to niečo medzi modrou a zelenou. Chcela by som možno aj niečo povedať, ale nedokážem sa ani pohnúť, nie to ešte rozprávať. Po pár sekundách preruší ticho on. "Len jeden tanec." Povie a už ma drží za ruku. Celá sa trasiem, je mi zima a zároveň totálne horúco, som v strese, ale napriek tomu cítim istý neidentifikovateľný pekný pocit. Po ceste na parket sa na nás pár ľudí čudne pozerá, ale mne je to jedno. Idem tancovať s mojím kameramanom! Keď ma chytí za pás, doslova ma to spáli a mám pocit, že celým mojím telom prechádza elektrický prúd. Usmieva sa. Počas celého tanca nič nepovieme, len si pozeráme do očí. Chcela by som sa ho toľko spýtať, ale nechcem kaziť túto chvíľu. Pretože viem, že viac už nepríde. Tak si teda vychutnávam posledné tóny v objatí môjho kameramana, vdychujem jeho vôňu a na nič iné nemyslím. Keď skončí pieseň, chvíľu sa ešte na seba pozeráme, no potom ma odvedie späť k stolu a odíde. Je už veľa hodín a jeho práca skončila. Pozerám smerom, ktorým odišiel a vdychujem posledné čiastočky jeho voňavky, ktoré tu po ňom ostali a ktoré mi potvrdzujú, že to nebol len sen...

Ekonómovia v pohybe...popcorn, pivo a frisbee zadarmo!

18. dubna 2012 v 23:43 | Sandy |  My blog, my life
Neísť na prvú univerzitnú športovo-zábavnú akciu? Pri mne? Nehrozí! :D
Odísť zo školy o ôsmej večer? Však ako úplne v pohode :D

Dnes som ako prváčka mala možnosť zúčastiť sa na svojej prvej akcii, ktorú organizovala naša fakulta. A poviem na to len že: stálo to za to! Súťaže (na ktorých som sa ale nemohla zúčastniť, keďže som značne pozde začala hľadať ľudí do tímu, ale nevadí, však sama som pomáhala na hulahop stanovišti a tam som si to pekne užila :D), hranie volejbalu s ľuďmi, ktorých som videla prvýkrát v živote, popcorn zadarmo, pivo všade, kde som sa obzrela a úplne úžasné počasie k tomu :-) No môže si človek viac priať? Aa vlastne áno, za moju dobrovoľnú výpomoc ma podpredseda študentskej rady (v už trošku veselom stave :D) objal a povedal, že ma miluje...však prečo nie? :D Budúci rok, ak sa podarí, sa musím dostať do rady aj ja, lebo organizovanie takýchto perfektných akcií musí mať niečo do seba :-)

A vôbec nevadí, že už sotva klipkám očami, musela som to tu opísať aspoň pár riadkami (i keď na toto by sa dal napísať aj oveľa väčší článok - možno nabudúce ;-), kým mám v sebe ešte všetky emócie z tohto dňa :-)

Ekonómovia, ste super! :D

Jediná škoda, že som nemala so sebou foťák, ozaj mi tam chýbal. Pokúšala som sa fotiť mobilom, ale nevyšlo to veľmi dobre, ak sa mi ale podarí aspoň trochu poupravavovať tých pár rozmazaných záberov, tak ich sem pridám :-)

Spring

15. dubna 2012 v 1:19 | Sandy |  My blog, my life
Je jedna hodina po polnoci a mne sa ešte nechce do postele. Veď však ako inak pri mne? :-)
Ale tak dnes som si pospala nad nemčinou, takže deficit spánku snáď zajtra nebude hroziť.
Vo štvrtok som bola v Žiline na tom koncerte Hex. Boli fakt skvelí, jediná škoda, že sa nekonala Afterparty, na ktorú sme sa tiež tešili. Tým pádom sme museli ísť na kamarátkin intrák o čosi skôr (aby sme sa tam dostali ešte pred tým, ako ho zatvoria, inak by sme sa museli tárať kade-tade po meste ešte do 6. rána :P akože keby bol aspoň piatok, bolo by aj kam ísť, ale štvrtok nie je aj tak skoro nič otvorené okrem niektorých non-stopov). Na druhý deň sme sa šli prejsť do takého lesoparku za školou a akurát vyšlo také pekné slniečko, tak sme sa vyhrievali na hojdačkách a vôbec sa nám z tade nechcelo späť. Vlastne mne sa nechcelo ani celkovo zo Žiliny. Neviem prečo, ale to mesto urobilo na mňa akýsi nevysvetliteľný dobrý dojem. Normálne ľutujem, že som si tam nedala prihlášku na školu. Aj ich internáty sa mi páčili, no prosto všetko všetunko! Tak snáď sa tam ešte niekedy vrátim :-)

Prišiel mi mail, že ma pozývajú na pohovor na brigádu na Maltu. Tak som im teda odpísala, kedy by sa mi dalo a uvidím, ako to pôjde ďalej. Občas mám pocit, že stále čakám na nejakú príležitosť, no proste na NIEČO a keď to niečo konečne príde, tak začnem váhať. Rozhodnem sa správne? Moje večné dilemy...

PS. Keďže začala jar, samozrejme som aj ja dostala pri tom slniečku takú spring-náladu, tak som zmenila aj dizajn blogu. Nie je to síce úplne tak, ako som si predstavovala ( s tými bielymi okrajmi by som mala ešte niečo vymyslieť), ale je to jarné, je to veselé a celkom sa mi to aj páči :-)






















23. kapitola

14. dubna 2012 v 22:36 | Sandy |  Tvár štyroch živlov
Že ak tu ešte niekto chodí.
A ak ten niekto nezabudol a stále čaká na pokračovanie Tváre štyroch živlov.
Tak tomu je táto kapitolka venovaná :-)



Veľká noc, ulievanie sa, ponocovanie a Game of Thrones

11. dubna 2012 v 14:04 | Sandy |  My blog, my life
Áno, zas sa ulievam z prednášky. Vlastne ono to ani nie je prednáška, ale dokonca seminár. Áno, som lenivec. Ale v tejto chvíli hlavne hladný lenivec (už si robím polievku zo sáčku S vyplazeným jazykem). Potom pôjdem ešte na právo (aby som mala aspoň o trošku lepší pocit, keďže som sa dnes už z 2 prednášok uliala) a môžem sa pripravovať na zajtra Usmívající se Ak všetko pôjde ako má, tak ma zajtra čaká koncertík HEX, na ktorý sa už veľmi teším.

Inak ako ste prežili Veľkú noc?
Ja som tento rok obišla v celku suchá, akurát ste na mne v pondelok mohli cítiť všetky možné vône, keďže každý chlap chodil s nejakou inou voňavkou (niežeby sa dohodli aspoň na nejakej spoločnej S vyplazeným jazykem).
Ale inak to prešlo myslím dosť rýchlo. Ani som sa nestačila obzrieť a bol zrazu koniec. Ale zábava bola zato skvelá. V pondelok som chodila ako taká mátoha, lebo som spala dokopy asi 3 hodiny. A budúci týždeň to asi vidím podobne, lebo ideme na svadbu. Smějící se
Nuž, zaujímavé týždne to sú. Ešte keby tam ostal aj nejaký čas na to učenie, keďže skúšky sa nebezpečne blížia.
A nevyše som si našla aj novú zábavku. Strýko si spravil vlastnú horolezeckú stenu, na ktorej som zatiaľ bola len raz, ale ono to bolo také super, že by som tam chcela chodiť aj častejšie Úžasný Dúfam, že sa bude dať (a hlavne, že bude čas...síce, ten sa vždy nájde, len keď sa treba učiť, tak akosi nie je S vyplazeným jazykem)

A kamarát mi odporučil jeden seriál - Game of thrones, zatiaľ som videla len 4 časti, ale vyzerá to zaujímavo, takže určite si pozriem aj ostatné. A dokonca už začínajú vysielať aj 2. sériu, takže sa teším. Mám rada fantasy, mám rada stredovek, budem mať rada aj Game of Thrones! Smějící se

Somebody that I used to know

2. dubna 2012 v 16:25 | Sandy |  Nejaké piesne
Táto pesnička sa mi začína páčiť stále viac a viac. Najskôr ma zaujala hlavne kvôli klipu, pretože na niečo také proste treba fantáziu :-) Neskôr som sa tak započúvala aj do textu, zvykla som si na tú nezvyčajnú (ale zaujímavú) melódiu a teraz si to púšťam stále dookola.


A tak. Znova ma premohla moja lenivosť do učenia, čiže čas trávim prezeraním klipov, čítaním rôznych článkov a rozmýšľaním čo ďalej...
(A už by som si mala ísť konečne dopísať tú seminárku, čo mám zajtra odovzdať :P)

Navždy

1. dubna 2012 v 11:58 | Sandy |  Krátke poviedky
Ďalšia (po)súťažná :-)




Navždy

Bol neskorý jesenný deň. Slnko už pomaly zachádzalo za obzor, no i tak ešte jeho ostré lúče osvetľovali krajinu naokolo. Všetko bolo krásne, zasypané rôznofarebnými listami, ktoré poopadávali z konárov stromov. Tento deň by sa mohol vlastne ešte zapísať medzi posledné dni teplého babieho leta. Pohľad na takúto krajinu človeku hneď zdvihne náladu. No i tu sa nájde pár výnimiek...

Na cleewelendskom cintoríne sa dnes znova zhromaždila hŕstka čierno odetých ľudí. Zo všetkých bol priam cítiť hlboký smútok za človekom, s ktorým sa dnes prišli rozlúčiť.

Z diaľky ich všetkých pozorovalo jedno dievča. Čo bolo ale zvláštne, bolo to, ako bola oblečená. Ani kus čierneho, práve naopak. Celé jej oblečenie doslova hýrilo rôznymi farbami. No prevládala v nich fialová, modrá a ružová. Okrem tenkého šálu, ktorý mala obmotaný okolo krku, jej po pás v jemných vlnkách padali aj ohnivo červené husté vlasy, ktoré mala len na boku prichytené malým štipcom. Chvíľu sa len tak prechádzala, no potom podišla trochu bližšie k skupinke a sadla si na náhrobok, ktorý tam vyčnieval zo zeme. Nebola až priveľmi blízko, takže nemohla počuť, čo tí ľudia vravia, tak ich len ďalej pozorovala. Všetci stáli takmer nehybne, akoby boli vytesaní z nejakého kameňa a počúvali kňaza, ktorý niečo rozprával. Len jeden chlapec s dlhšími svetlohnedými vlasmi stále prestupoval z jednej nohy na druhú a keď ho nejaká žena, ktorá stála vedľa neho, na to upozornila, radšej sa otočil a šiel sa prejsť. Pomaly prechádzal malým vyšľapaným chodníčkom smerom, ktorý viedol práve k dievčaťu, ktoré sedelo na chladnom kameni. Keď bol len pár krokov od nej, zastal a zapozeral sa kamsi do diaľky. Jeden lúč slnka mu zasvietil priamo do tváre, ktorá vyzerala byť úplne bledá a bez života. Zložil si tmavé okuliare, ktoré doteraz zakrývali tmavé kruhy pod inokedy veselými zelenými očami a potom ich zavrel a začal rozmýšľať. Akoby si ani nevšimol farebné dievča, ktoré stihlo medzitým podísť o čosi bližšie a teraz ho len potichu pozorovalo.

"Prečo si mi to spravila, Nell?" zašepkal chlapec so stále zavretými očami. Na odpoveď však nečakal. Vedel, že adresát tej otázky je od neho až príliš vzdialený a už sa pomaly aj začal zmierovať s tým, že jeho hlas už nikdy v živote počuť nebude.

"Prečo?" zopakoval znova.

"Na niektoré otázky nenájdeme nikdy odpoveď." Povedala dievčina, ktorá teraz stála priamo pred ním a s bezmocným výrazom ho pozorovala. Chcela ho pohladiť po líci, no vedela, že je to nemožné, ako aj vedela, že chlapec nemohol počuť ani odpoveď na svoju otázku.


"Možno to tak malo byť." Pokračoval po chvíli chlapec a konečne otvoril oči. Chvíľu sa mohlo zdať, že pozerá rovno na dievča, no vidieť ju naozaj nemohol. Hoci bola od neho vzdialená len pár centimetrov, ich ozajstná vzdialenosť bola už neprekročiteľná. Akoby bol medzi nimi akýsi pevný neporaziteľný múr, ktorý im bránil stretnúť sa.


"Možno." Vzdychlo dievča. Potom sa mu zapozeralo do očí a povedalo: "Viem, že je to teraz pre teba ťažké, Adrien, ale budeš sa s tým musieť zmieriť. Ja...verím, že svoje šťastie ešte nájdeš. A hoci ja už pri tom nebudem, viem, že v tvojom srdci a v tvojich spomienkach ostanem navždy."

Zdvihla svoje malé bledé ruky a pomaly vzala chlapcovu tvár do svojich dlaní. Vedela, že ten dotyk nebude nik z nich dvoch cítiť, no i tak sa zdvihla až na špičky, privrela svoje dlhé čierne mihalnice a dala mu posledný krátky bozk.


Chlapec, ktorý tam celý čas len tak bez pohnutia stál, si musel zatiahnuť svoj kabát o čosi viac, lebo mu začala byť akási zvláštna zima. Akoby mu celým telom prešli nevysvetliteľné zimomriavky. Vedel, že je to nezmyselné, no i tak by odprisahal, že na malú stotinku sekundy zacítil Nellin jemný kvetinový parfum.


"Nikdy na teba nezabudnem, Nell." Povedal tichým zastretým hlasom, potom sa otočil a odkráčal preč k svojej rodine.


"Ani ja, Adrien. Navždy ťa budem milovať." Odpovedala mu dievčina a pozorovala ho, ako odchádza. "Navždy." A zrazu tam už nebola. Na jej mieste už len poletovali farebné listy, ktoré postupne vietor rozvieval po celom cintoríne. Slnko medzitým úplne zapadlo a všade naokolo sa začala postupne rozliehať tma.