Nakuknite na môj druhý kávovo-knižný blog :-)

>>> Little Caffeine World <<<

23. kapitola

14. dubna 2012 v 22:36 | Sandy |  Tvár štyroch živlov
Že ak tu ešte niekto chodí.
A ak ten niekto nezabudol a stále čaká na pokračovanie Tváre štyroch živlov.
Tak tomu je táto kapitolka venovaná :-)





TRESK!

Tento zvuk ma ihneď vytrhol z môjho pokojného spánku. A taký pekný sen sa mi sníval...vlastne, kvôli tomu vytrhnutiu som aj zabudla, o čom to bolo, v hlave mi ostal už len akýsi neznámy pekný pocit, ktorý však tiež s každou ďalšou sekundou pomaly doznieval. Keď som otvorila oči, chvíľu mi robilo problém zaostriť a zistiť, kde to vlastne som. No známa korenistá vôňa, ktorá bola všade okolo mňa, mi to ihneď pripomenula.

"Prepáč, nechcel som ťa zobudiť." Povedal chlapčenský hlas kdesi za mnou. Musela som sa otočiť, aby som zistila, kto má na svedomí pretrhnutie môjho sna. To som však asi nemala robiť. Pri svojej skrini stál polonahý Nickolas a súdiac podľa pováľaného oblečenia na zemi si buď robil poriadok v skrini, ale keďže je to chlap a ja som realistka, tak si skôr myslím, že si len nevedel nájsť vhodné tričko.

"To n..nevadí." Zakoktala som. "Aj tak je už asi veľa hodín."
Musím uznať, že Bony má teda vkus, čo sa týka chlapov. Tie svaly...Preboha, Cassandra, na čo to zas myslíš?!

"A..kde je Nathaniel?" spýtala som sa po chvíli ticha a pomaly som sa začala vyhrabávať z postele, do ktorej nemám ani potuchy, ako som sa vlastne dostala.

"Nechcel ťa budiť, tak šiel na raňajky a potom vravel niečo o tom, že ti pôjde zobrať k Bony nejaké veci, keďže si si večer zabudla kľúč od izby a nemáš tu nič na prezlečenie." Odpovedal Nick, a hoci bol obrátený chrbtom ku mne, všimla som si, ako sa mu rozšírili kútiky do úsmevu. Radšej som ale nič nepovedala. "No konečne. Tu je!" Povedal zrazu víťazoslávne a rýchlo si na seba hodil tmavozelené tričko, ktoré práve vylovil zo skrine a už bežal von na chodbu.

"A znova sama." Zašomrala som si a keď som sa konečne dostala z perín (z ktorých sa mi ani trochu nechcelo von, nielen kvôli tomu teplu, ale aj vôni, ktorú by som mohla fetovať pokojne aj celý deň), šla som si do kúpeľne trochu umyť tvár. Potom som si znova sadla na posteľ a čakala, kým sa niekto neukáže. Samozrejme som tak veľmi dlho nevydržala, a tak som sa rozhodla, že si po svoje veci pôjdem nakoniec sama. Veď vôbec nevadí, že mám na sebe len dlhšiu chlapčenskú košeľu...

Potichu som otvorila dvere a nakukla do chodby, aby som sa uistila, že je vzduch čistý. Našťastie tam nikto nebol, tak som rýchlo vybehla von a čo najtichšie som sa ponáhľala k svojej izbe. Ako som tak ale prebehovala po špičkách k dverám, ktoré už neboli ďaleko, niekto ma vyrušil.

"Cassandra? Ty..čo tu vyvádzaš v mojej košeli?"

Áno, kto iný by to mohol byť, ako Nathaniel, ktorý sa práve vynoril z poza rohu. Na jednej strane som bola rada, že je to len on, no na strane druhej, keď som videla, ako sa na mňa pozerá s tým jeho typickým úškrnom, znova som pocítila to neskutočné nutkanie niečo mu spraviť. A je úplne jedno, čo sa odohralo včera večer...

"Vieš, Nathaniel, dostala som neuveriteľnú chuť na pretŕčanie sa na chodbe v tvojej košeli." Odpovedala som mu a hoci som sa chcela pri tom tváriť vážne, akosi to teraz nešlo a aj mne už začalo trhať kútikmi.

"Tak to si si vybrala nesprávne miesto. Dole v jedálni je teraz totiž oveľa viac ľudí." Znova sa zasmial a pomaly podišiel bližšie ku mne.

"Vidíš, to ma nenapadlo..." predniesla som s povzdychom a urobila pár krokov dozadu. Chcela som ešte čosi dodať, len mi akosi došli slová, lebo za prvé, práve som chrbtom narazila do steny a za druhé, Nathaniel bol až nebezpečne blízko a ja mávam v takýchto situáciách značný problém s rozumným uvažovaním.

"Ja...chcela som si ísť len po veci." Povedala som, no povedala - skôr to bol len akýsi šepot, ktorý mi vyšiel z hrdla, popri mojom zrýchlenom dýchaní.

"Myslel som si." Zašepkal a v túto chvíľu bol až tak blízko, že sme sa takmer dotýkali nosmi. Už som nedokázala nič povedať. Dokonca som sa nevedela ani pohnúť. Len dlaňami, ktoré som mala úplne spotené, som sa opierala o stenu za mnou a snažila som sa hlavne nespadnúť, keďže kolená som mala totálne roztrasené.

Zrazu nás však oboch vytrhlo, lebo len trocha od nás buchli čiesi dvere. Presnejšie tie moje dvere. Vybehla z nich usmiata Bony, ktorá si nás zrejme spočiatku nevšimla, no keď zhliadla naším smerom, akoby na okamih zamrzla. Ani sa jej nečudujem. Vidieť na chodbe objímajúci sa párik opretý o stenu, a navyše keď je z toho dievča oblečené len tak v nejakej chlapčenskej košeli...to musí spôsobiť veľký šok. A aby toho nebolo málo, dokonca sme to my, Cassandra a Nathaniel, ktorých ste nevideli nikdy inak, ako v hádke. Občas mám pocit, že môj život je jedna veľká komédia...

"P...prepáčte." Zakoktala sa Bony a keď okolo nás prechádzala, na tvári sa jej usadil ešte väčší úsmev, ako mala predtým.
"Ehm...Bony, dáš mi kľúč od izby?" Spýtala som sa popri tom, ako som sa snažila dostať z Natovho objatia.
"Nezamkla som." Odpovedala mi rýchlo a už bežala po chodbe ďalej.

"Akurát som ti chcel ísť po veci ja. Myslel som, že ešte spíš." Povedal Nathaniel, kým sme spolu vchádzali do našej izby.
"Spala som. Kým sa tvojmu spolubývajúcemu nechtiac nevyšmykli dvere od skrine." Pokrčila som plecami a zamierila k svojej skrini.
"Ach, Nick. Ten to má vo zvyku. Teda myslím to trieskanie so všetkým možným." Zasmial sa. "S Chrisom sme si už naňho normálne zvykli."

"Vadí ti, že nás pristihla Bony?" spýtal sa, keď sa medzi nami na chvíľu rozhostilo trápne ticho.
Akurát som sa snažila vybrať nejaké vhodné veci na oblečenie, no hlavu som mala plnú iných myšlienok, a tak som sa medzi tými vecami len neprítomne prehrabovala.
"Ja...čo?" zašomrala som, kým mi nedošiel význam otázky. "Jaj. Bony. Tá mi až tak nevadí." Povedala som a na to som vytiahla prvé veci, ktoré mi práve prišli pod ruku.
"Ide o to, že...mám teraz celkovo v hlave mierny chaos." Otočila som sa k nemu.
"Môžeš ísť...?" spýtala som sa, no keď som videla jeho nechápavý pohľad, dodala som: "Chcem sa prezliecť."
"Mne to nevadí." Zasmial sa.
"Nathaniel..."
"Však už idem." Povedal naoko smutne a rezignovane, no keď odchádzal, všimla som si, ako sa usmieva.
"Chlapi..." zašomrala som si.
"To som počul!" ozvalo sa spoza dverí.
"Tak už zavri dvere a kúp si štuple, pán Všetkopočujem." Prevrátila som oči. Áno, mám ho rada. Ale je to Nathaniel. A on ma vždy dokáže rozburcovať až tak, že by som mu najradšej jednu vypálila. Ale vlastne ako tak rozmýšľam, ešte nikdy sa mi to akosi nepodarilo...



Keď som sa obliekla, rozhodla som sa, že zájdem aspoň na chvíľu do kúpeľne, aby som sa presvedčila, že vyzerám ozaj ako človek. Keď som sa však pozrela do zrkadla, veľmi ma teda nepotešilo. Nemala som síce na tvári rozmazanú špirálu, ani nič podobné, však predsa len včera som sa snažila dať všetko toto zo seba dole, ale i tak som si pripadala akosi...čudne. Nikdy som sa nezvykla v takýto všedný deň maľovať, ale dnes som sa predsa len rozhodla pre. Ozaj neviem, čo mi to napadlo. Žeby v tom fakt boli tí chlapi?? Tak či onak, asi po 10 minútach (dlhšie som tomu fakt nemienila venovať čas) som konečne vyšla von s o niečo lepším pocitom.

Akurát, keď som chcela vyjsť z izby, zazvonil telefón. Na displeji svietilo: Nela.

"Áno?" ozvala som sa.
"Ahoj, Cass, to som ja."
"Hej, viem, Nela." Zasmiala som sa.
"Ehm...ako sa máš?"
Chvíľu som rozmýšľala, čo odpoviem, predsa len v poslednom čase sa toho zomlelo...dosť, ale nebudem to predsa všetko riešiť teraz cez telefón. "Fajn." Odpovedala som napokon. "A ty?"
"Výborne! Teda...doteraz bolo ozaj super."
"Ale?" spýtala som sa, keď som začula jej posledný tón.
"No...prihodil sa nám taký menší úraz. Teda nie mne, ale mojej mame a Chrisovmu otcovi."
"Ako? Čo? Nechápem."
"Ono to je dosť zložité takto po telefóne. Skrátka si na trati skrížili dráhy. Ale našťastie to nie je nič vážne."
"Tak to som rada." Usmiala som sa.
"Ale pôjdu ešte na nejaké vyšetrenia, a teda rozhodli sme sa tak, že my s Chrisom sa vrátime do školy. Aj tak sme si už polyžovali dosť a ja ťa chcem už aj konečne vidieť!"
"Ty sa fakt chceš vrátiť z krásnych zasnežených Álp do tohto nudného ústavu? Nela, toto mi nevrav ani zo žartu."
"Ale áno, práve som to povedala. Čo ty ma už akože nechceš vidieť? Našla si si za mňa náhradu, že áno?" zasmiala sa.
"Ty vždy musíš všetko prekrútiť, však?" zasmiala som sa aj ja.
"Snažím sa."
"A kedy to máte prísť?"
"Za dva alebo tri dni. Takže Nový rok oslávime spolu! A teš sa, mám pre teba aj jedno prekvapenie." Povedala záhadne.
"Prekvapenie? A aké?"
"Keby som ti to povedala, už by to prekvapenie nebolo. Pekne vyčkaj, kým prídem. Radšej sa zatiaľ ešte pozabávaj s tou ´mojou náhradou´. Ozaj, kto to je?"
"Nela, ja nemám žiadnu..."
"Ale iste, že máš."
"Ako to myslíš?"
"Povedzme, že intuícia."
"Nela..."
"Už musím končiť, Chris ma volá. Tak sa teda maj a za chvíľu sa vidíme!"
"Jasné, aj ty sa maj. Užite si teda tie posledné dni. Pa."
Že náhrada. Dnes sú všetci nejakí divní...Ako keby vedeli viac, ako ja sama...

Hneď, ako som zložila, z môjho brucha sa ozvalo pár čudných tónov. To znamená len jedno. Je najvyšší čas na raňajky. Alebo obed?


V jedálni už nebolo veľa ľudí, vzhľadom na to, koľko už bolo hodín, ale predsa len pár stolov bolo obsadených. Za jedným sedeli aj Bony s Chrisom. Chvíľu som váhala, ale napokon som zamierila k nim.
"Ahojte."
"Aj ty ideš na neskoré raňajky?" Opýtal sa s úsmevom Nickolas, keď ma zbadal. "Určite si nedávaj nič s lekvárom, ten sa mi dnes nepáči."
"Dik za radu." Povedala som a prisadla si.

"Takže...ako sa ti páčil včerajší ples?" začal znova konverzáciu chlap, pokým sme my s Bony jedli. Teda, Bony už len dojedala, lepšie povedané.

"V podstate, ak si odmyslím to, ako mi prišlo zle a polovicu som prespala...bolo vlastne fajn." Usmiala som sa. "A vám?"

Bony sa trošku začervenala, keď som na ňu pozrela. "Nám sa veľmi páčilo. I keď musím ozaj uznať, že my sme tam strávili trošku dlhšiu dobu."

"Konečne táto škola zorganizovala aj niečo takéto." Pridal sa do toho Nick.
A znova to ticho. Ticho ako pred búrkou...
"Tákže..." začal znova a ja som vedela, že nasledujúca otázka sa mi vôbec ale vôbec páčiť nebude. "...teraz ste ty a Nate...?"

"Teraz sme ja a Nate...?" zopakovala som jeho otázku, lebo za prvé chcela som predĺžiť ten čas, kým niečo odpoviem a za druhé ja som fakt nevedela, ako mám vlastne odpovedať. Nemala som si tu sadnúť. Ozaj nemala. I keď tomuto rozhovoru by som sa asi aj tak nevyhla a raz by sa musel uskutočniť. Aspoň to budem mať skôr za sebou. Ale dočerta, ja stále neviem, ako mám odpovedať!

"Cass?" pridala sa do toho Bony a týmto ma vytrhla z rozmýšľania.

"Hm?" to bolo jediné, čo zo mňa dokázalo vyjsť.

"Treba zopakovať otázku?" zasmial sa Nick.

"Nie. Plne si uvedomujem, čo si spýtal. Chceš vedieť, či ja a Nathaniel, teda...Nathaniel a ja..." a znova to začalo. Ja to nedokážem ani vysloviť. No neviem, čo mám povedať. Naprázdno som preglgla. A ešte niečo mi tu nesedelo. Totiž od vedľajšieho stola bolo počuť stále nejaký zvuk a teraz akoby ešte aj ten ustal. Kútikom oka som sa tam pozrela. Všetci sa tvárili, že sú až príliš pohrúžení do svojho jedla. To znamená len jedno. Aj oni čakajú na moju odpoveď. Cass, vyjadri sa konečne!

"Tak tu ste." Všetci sme sa otočili za hlasom, ktorý práve vyšiel niekde z poza mňa. Áno, už len ten tu chýbal. "Prečo je tu také ticho?" spýtal sa Nate a ja som cítila, že sa na mňa práve pozerá, i keď som bola k nemu obrátená chrbtom. Horšie na tom ale bolo to, že stále nikto nič nepovedal. Bony akurát akosi až príliš zamestnala jej šálka, ale Nick sa stále pobavene usmieval a pozeral sa dookola z jedného na druhého. Toto sa mi ani trochu nepáči. Vstala som, hoci ani neviem prečo a rozhodla som sa, že radšej pôjdem preč. Áno, znova ma ovládla tá zbabelá časť mojej osobnosti...Keď som sa však otočila a chcela spraviť krok dopredu, narazila som do niečoho. Presnejšie, do niekoho. Ja som vedela, že on niekde za mnou je. Netušila som však, že až TAK blízko.

"Čo sa tu deje?" spýtal sa znova Nathaniel, keďže sa to ticho stále predlžovalo. A aby toho nebolo málo, ono sa celkovo v celej sále začalo zväčšovať. Zdvihla som hlavu a pozrela ne neho. Chvíľu na mňa nechápavo pozeral, potom sa však poobzeral po okolí a zrazu mu to tuším došlo. Usmial sa a znova na mňa pozrel. Tento raz však s akýmsi prešibaným pohľadom v očiach. Toto sa mi ani trochu nepáči.

"Asi by sme mali niečo zariadiť, že?" pošepol mi a skôr, ako som mu na to niečo stihla povedať, mi ruky obmotal okolo pása a ešte viac si ma pritiahol k sebe.

"Nathaniel..." viac som už povedať nestihla.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 capepeidy capepeidy | Web | 15. dubna 2012 v 9:36 | Reagovat

to bolo super :D uplne mile a zasmiala som sa :D uplne zabite dialogy :) este sa asi budem dlho usmievat :) len jedna otazocka ako to ty robis ze to je tak mile a romanticke u mna to vzdy vyznie tak umelo (nenechavaj si to tajomstvo pre seba :D) :)

2 Sandy Sandy | 15. dubna 2012 v 11:42 | Reagovat

Umelo? prečo by to u teba malo vyznievať umelo? Podľa mňa každý má svoj vlastný štýl písania, no a neviem, ja som túto kapitolku písala dosť dlho (dosť - to je asi slabé slovo :D ), ale vždy len vtedy, keď mi niečo napadlo, keď som mala taký pocit, že ma konečne kopla múza a páčilo sa mi to. Občas sa ale stávalo, že som niečo napísala a keď som si to opätovne po sebe prečítala, tak to vyznelo...divne, vtedy som to mazala. Proste asi musíš vystihnúť tú správnu chvíľu na myslenie, fantáziu a tiež na písanie. Pri mne to bolo teraz dosť ťažké, lebo som nemala žiadne nápady, čo ďalej, takže som sa posúvala len po veľmi malých častiach. Som zvedavá, ako to bude s ďalšou :D

3 ris ris | 15. dubna 2012 v 12:24 | Reagovat

super!!! na to nejde nič jiného povedat a možná ještě konečně!!! Ale fakt je to velmi dobrá část :-)

4 Sandy Sandy | 15. dubna 2012 v 12:31 | Reagovat

[3]: ďakujem :-)

5 capepeidy capepeidy | Web | 15. dubna 2012 v 13:01 | Reagovat

[2]: no to umelo som mysleala tak ze mam pocit ze pisem nejak moc americke pribehy a potom to tak vyznieva tak nejak neprirodzene "umelo" ale mozno to tak vnimam len ja :) a inac dufam aj ja ze dalsi diel bude skor :) to by ma urcite potesilo ale hlavne sa drz svojho stylu sak ja pockam :D

6 Leexistic Leexistic | 11. července 2012 v 19:32 | Reagovat

Nádhera :) mňa tu ani nekoplo sa pozrieť a dneska si rozmýšľam,čo ak Sand... a jukla som tu :-D

7 Sandy Sandy | 13. července 2012 v 11:40 | Reagovat

[6]: No vidíš, zázraky sa stávajú :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama