Nakuknite na môj druhý kávovo-knižný blog :-)

>>> Little Caffeine World <<<

Len jeden tanec

26. dubna 2012 v 12:56 | Sandy |  Krátke poviedky
Toto som písala v noci od pol druhej do pol tretej. Nechcelo sa mi spať a navyše celý internát sa občas otriasal, ako keby ním prechádzalo stádo mamutov. Hore sa oslavovali narodeniny a zdola sa ozývala hudba z klubu. Chcela som ísť aj ja, len akosi nebolo s kým. Takže som len tak potme v tichosti sedela, aby som nezobudila spolubývajúce a písala. Zvláštne, že múza ma kopne poväčšine vždy v takýto čas. Ale nad takouto poviedkou som rozmýšľala už dlhšie. V sobotu som bola na svadbe, a tak ma v súvisloti s ňou napadlo toto. Je to veľmi jednoduché, písané štýlom - čo myšlienka, to veta. Predsa len v takej pokročilej hodine sa už veľmi nezamýšľam nad nejakou zložitou štruktúrou :D Nehľadajte v tom výraznú pointu, proste je to len o jednom okamihu :-)


Len jeden tanec


Niežeby som nemala rada svadby, práve naopak. Sú to chvíle, kedy sa ľudia zabávajú, stretávajú nových priateľov a...prejedajú sa. Tak je to teraz aj so mnou. Bola som pozvaná na svadbu, na ktorú som vlastne to pozvanie ani nečakala. Mám trochu divnú náladu, lebo som už vypila pár deci vína, obzerám sa po okolotancujúcich a zabávajúcich sa ľuďoch a popritom sa napchávam koláčmi, ktorých je tu nespočetné množstvo. Na nohách mám hnedé balerínky, ktoré sa mi ale vôbec nehodia k čiernym šatám, ktoré mám oblečené, avšak v opätkoch sa mi šmýkalo, takže som sa musela prezuť.
Ach nie. Znova sa na parkete objavil ten mladý kameraman. Vždy, keď som sa náhodou rozhodla ísť tancovať, musel tam prísť a poškuľovať na mňa cez to malé kamerové okienko. A ja, keďže neznášam, keď ma niekto čo i len fotí, som mu vždy utiekla. Skryla sa. A on sa na tom len zasmial. Ale keď sa naskytla ďalšia príležitosť, znova ma natáčal. Až kým ma nedostal do takej situácie, že som nemala kam utiecť. Špekulant.
Napriek tomu mám rada kameramanov. Aj fotografov. Možno je to tým, že sama rada fotím. Milujem, keď môžem zachytiť nejaký jedinečný okamih, ukázať na obrázku emóciu. Je to ťažké, ale keď sa to podarí, ten pocit je na nezaplatenie.

Krúti sa mi hlava. Idem sa trochu prejsť. Musím však prejsť krížom cez celý parket. Keď som už takmer na konci, otočím sa. Kameraman sa na mňa pozerá a...usmieva sa? Alebo som toho už vypila toľko, že moja fantázia si vymýšľa vlastné scenáre? Usmejem sa aj ja na neho a vyjdem von. Som zamyslená, takže si nevšimnem, že na schodoch je niečo vyliate. Trochu ma vyšmykne, ale zachytím sa o zábradlie.
Keď konečne zacítim čerstvý vzduch, konečne mi je o čosi lepšie. Na chvíľu zavriem oči a zhlboka sa nadýchnem. Raz, dvakrát, trikrát... Po chvíli mi však začne byť zima, takže sa rozhodnem vrátiť.
V sále sa za ten čas nestihne nič zmeniť. Stále tam tancuje rovnaký počet ľudí a tiež rovnaký počet aj sedí a konverzuje pri stoloch. Len ten môj je prázdny. Tak si teda sadnem a znova sa rozhliadam po okolí. Niekto mi za ten čas, čo som bola von, stihol doliať do pohára víno. Asi to bude najskôr sesternicin priateľ, ktorý akurát tancuje. Keď sa na neho pozriem, žmurkne. Áno, bol to on. Rozmýšľam, či sa mám napiť, alebo mám ešte radšej chvíľu počkať. Disdžokej akurát ukončil disco-kolo, a tak sa zdá, že ide pustiť niečo pomalé. Ešte že som sa nerozhodla ísť tancovať. Tak či tak by som z tade musela odísť...Viacerí už z parketu poodchádzali, ostalo tam len pár dvojíc.
Kde odišiel kameraman?
Pomaly sa mi začína driemať, avšak ďalšia pesnička ma úplne preberie. Nothing else matters. Čo? Oni pustili Metallicu? Potichu si podupkávam pod stolom nohou do rytmu a rozmýšľam, aké by to bolo pekné, keby... Vidím kameramana. Bez kamery. Pozerá sa priamo na mňa. Začnem byť nervózna, tak si zoberiem do ruky pohár a bezmyšlienkovite sa do neho pozerám. Trochu si z neho odpijem a znova ho položím na stôl. Keď naberiem trochu odvahy, opäť sa pozriem smerom ku kameramanovi. Nebola to len fatamorgána? Tak asi nie. Približuje sa a mne sa začína zrýchľovať tep. Zastane tesne predo mnou. Chvíľu si pozeráme do očí, v tom svetle nedokážem presne rozlíšiť ich farbu, ale je to niečo medzi modrou a zelenou. Chcela by som možno aj niečo povedať, ale nedokážem sa ani pohnúť, nie to ešte rozprávať. Po pár sekundách preruší ticho on. "Len jeden tanec." Povie a už ma drží za ruku. Celá sa trasiem, je mi zima a zároveň totálne horúco, som v strese, ale napriek tomu cítim istý neidentifikovateľný pekný pocit. Po ceste na parket sa na nás pár ľudí čudne pozerá, ale mne je to jedno. Idem tancovať s mojím kameramanom! Keď ma chytí za pás, doslova ma to spáli a mám pocit, že celým mojím telom prechádza elektrický prúd. Usmieva sa. Počas celého tanca nič nepovieme, len si pozeráme do očí. Chcela by som sa ho toľko spýtať, ale nechcem kaziť túto chvíľu. Pretože viem, že viac už nepríde. Tak si teda vychutnávam posledné tóny v objatí môjho kameramana, vdychujem jeho vôňu a na nič iné nemyslím. Keď skončí pieseň, chvíľu sa ešte na seba pozeráme, no potom ma odvedie späť k stolu a odíde. Je už veľa hodín a jeho práca skončila. Pozerám smerom, ktorým odišiel a vdychujem posledné čiastočky jeho voňavky, ktoré tu po ňom ostali a ktoré mi potvrdzujú, že to nebol len sen...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 00 00 | Web | 26. dubna 2012 v 18:04 | Reagovat

Ahojte, pracujem na jednej praci tykajucej sa fantastickej lit.. Velmi by ste mi pomohli , keby ste si nasli chvilocku a vyplnili tento dotaznik. Navyse sa ospravedlnujem , ze to tu pisem. Vopred vrelo dakujem :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama