Nakuknite na môj druhý kávovo-knižný blog :-)

>>> Little Caffeine World <<<

Realita šťastných dní

28. května 2012 v 16:46 | Sandy |  Krátke poviedky
Takmer som zabudla na úplne prvú krátku poviedku, ktorú som napísala a tiež poslala do blogovej poviedkovej súťaže :-) A keďže som už znova dávno nič nepridala a začína to tu zapadávať prachom, tak je tu aspoň ona.



Realita šťastných dní

Bol chladný jesenný podvečer. Všade navôkol sa začala šíriť tma, ktorá pomaly, sekundu po sekunde, pokrývala čoraz väčšiu časť malej dedinky na kraji lesa. A to bol práve čas, kedy sa v každom jednom domčeku rozsvietili malé okienka.

Výnimkou nebola ani drevená chalúpka, v ktorej býval istý starší pár. Ak ste náhodou nazreli cez bočné sklo, mohli ste zbadať malú útulnú izbietku, v strede ktorej stál veľký krb, z ktorého každý večer pukali a prskali iskierky ohňa. ...Puk, puk...prsk, prsk...

A ak ste ešte lepšie natiahli uši, mohli ste zachytiť aj tiché vŕzganie starého hojdacieho kresla, v ktorom najčastejšie sedel starček v okuliaroch, čítajúci najnovšie správy v novinách, ktoré mal vždy rozprestreté na jeho mohutných kolenách.

Dnes však jeho miesto zaujala jeho manželka. Starenka, s dlhými striebornými vlasmi, ktorými sa zrejme v minulosti musela veľmi pýšiť. Aj ona mala na očiach založené staré dioptrické okuliare, no nečítala noviny, ako jej manžel. V rukách totiž držala niečo iné. Malý zaprášený fotoalbum. Už tak dávno si nepozerala fotky z jej mladosti. Na jednej strane rada spomínala na tie krásne chvíle, ktoré prežila, no na strane druhej...nerada sa obracala dozadu. Vždy sa pri tom až priveľmi zasnívala a častokrát ju to prinútilo vyroniť nejednu slzu. Radšej žila v prítomnosti.

Dnes sa však rozhodla, že si predsa len pozrie pár obrázkov. Veď čo iné, ako spomienky a týchto pár čiernobielych fotiek, jej ostalo z jej niekdajšieho života?...Už nič. Na všetko doľahol ten neľútostivý pán, ktorý si vraví Čas a ktorý sa ženie stále vpred a nechce nikdy spomaliť.

Otvorila tvrdý sivý obal a zapozerala sa na prvé dva obrázky, ktoré jej udreli do očí.

Na jednom bola ona, ako ešte dieťa. Sedela vo vysokej tráve a kývala rodičom, ktorí ju fotili. V očiach jej blyšťali hravé iskričky a na perách mala široký úsmev, čo značilo, že bola v tej chvíli veľmi šťastná. A bola to pravda. Naozaj mala veľmi krásne a šťastné detstvo. Mohli za to, samozrejme, aj jej rodičia, ktorí boli na spodnom obrázku. Ľudia už dávno zabudnutí, no v tých časoch takí mladí, zaľúbení a krásni. A to nielen tou vonkajšou krásou. Oni mali totiž aj veľmi dobré a láskavé srdce. Hoci mali ťažký život, poznačený vojnami a veľkou biedou, nič na sebe nedávali vedieť a starali sa o svojich sedem detí najlepšie, ako len mohli.

Pri spomienke na nich starenka vyronila dnes svoju prvú slzu. Potom si ju ale rýchlo utrela a prevrátila stranu. Tam sa ukázali ďalšie štyri fotky. Na prvej bola ona, so všetkými šiestimi súrodencami. Stáli pred ich chalúpkou, smiali sa a robili rôzne grimasy. Veď to predsa boli ešte stále len deti.

Na druhej fotke bola ona sama. V ruke držala batôžtek s knihami. V ten deň šla totiž prvýkrát do školy. Na tvári už síce nemala ten typický detský výraz, no i tak v jej očiach stále blyšťal ten istý šibalský plamienok.

Na ďalších dvoch obrázkoch boli jej súrodenci. Traja bratia a tri sestry. Ona bola práve tou prostrednou, štvrtou, v poradí. Možno preto si zrejme rozumela so všetkými najviac práve ona. No najbližšie jej asi aj tak bola jej o rok staršia sestra, s ktorou sa mohla rozprávať úplne o všetkom.

Starenka postupne obracala stránku po stránke a spomínala. Na rodinu, na priateľov, na školu... Na udalosti, pri ktorých jej od šťastia takmer vyrazilo dych, no i na tie menej šťastné.

Znova sa jej z očí začal valiť príval sĺz, no tentokrát sa ich už neunúvala zotrieť.

Konečne sa zastavila na ďalšej strane. Detstvo bolo už dávno za ňou a na obrázku stála tentokrát krásna mladá žena. Mala 21 rokov a to bol práve čas, kedy sa jej život od základov zmenil...kedy stretla svoju osudovú lásku. Tie časy by mohla označiť za najkrajšie a najšťastnejšie z celého jej života.

Na ďalšej fotke bola továreň, v ktorej pracovala. Chodila tam takmer každý deň, od svojich 18 rokov, popri tom, ako študovala. Sama doteraz nechápe, ako to všetko mohla stíhať, no, zdá sa, že keď človek niečo naozaj veľmi chce, tak to aj dosiahne. Nech ho to už stojí čokoľvek.
Pracovala tam tri roky, dokým továreň neodkúpila nejaká neznáma nemecká firma. Potom ju prepustili. A práve ten posledný deň bol jej najšťastnejší. Cestou, ako sa vracala domov, totiž stretla Jeho. Nebol síce nejako obzvlášť atraktívny, no ju predsa len čímsi zaujal. Mal krátke tmavohnedé strapaté vlasy a hlboké zelené oči. Ako šiel, pískal si jednu, pre ňu neznámu pesničku a stále sa usmieval.

A ona, dovtedy až priveľmi tichá a hamblivá dievčina, sa prvýkrát odhodlala spraviť niečo, čoho sa dovtedy tak strašne bála. Nikdy totiž neoslovila len tak nejakého cudzieho človeka. A tobôž nie niekoho, kto sa jej páčil. Tentokrát sa v nej však niečo zlomilo a ona premohla ten svoj iracionálny strach. Podišla k nemu. Chvíľu na seba obaja len tak nemo hľadeli, no po chvíli prelomila to ticho a spýtala sa prvú otázku, ktorá ju napadla:

"Akú pieseň si to pískal?" na chvíľu sa znova odlmlčala, no potom ešte dodala: "Veľmi sa mi páčila tá melódia." A usmiala sa.
Na jeho ústach sa tiež pohrával úsmev, vlastne, on sa usmieval celú tú dobu, ako boli spolu.

"A čo ak ti to neprezradím?" odpovedal šibalsky otázkou.

"Tak potom...ťa budem prenasledovať." Zasmiala sa. "Dokým mi to nepovieš. Času mám totiž habadej."

"Hmm..." Zamyslel sa. " Myslím, že ti to teda nepoviem. Už dávno som totiž nemal pri sebe takú krásnu spoločníčku." A znova sa usmial.

Musela sa začervenať. Nebola zvyknutá na také komplimenty. A on si to tiež všimol. Chvíľu bol ticho, no potom znova prehovoril.

"Chceš to naozaj vedieť?"

Prikývla.

"Dobre. Ale nepoviem ti to teraz." Žmurkol na ňu.

"A kedy?" spýtala sa nechápavo.

"Máš zajtra čas?"

Odvtedy sa títo dvaja ľudia stretávali každý deň. A on jej nielen povedal, ako sa tá pesnička volá, ale ju to dokonca aj naučil spievať. A spievali ju každý deň. Bola to Ich pieseň.
A tak sa postupne spoznávali. Až nakoniec zistili, že by bez seba už nemohli ani existovať...

Posledné fotky si starenka prešla len tak zbežne. V hlave sa jej totižto narojilo až priveľké množstvo spomienok. Znova si priala to, aby mohla vrátiť čas. Aj keby to malo byť len na pár sekúnd...

Pomaly zatvorila tvrdý obal fotoalbumu a rozhodla sa, že ho vráti naspäť na policu. Vtedy začula jednu dôverne známu melódiu. Otočila sa a zbadala, ako do izby vošiel jej manžel. Starý pán so šedivými vlasmi, pískajúc si, podišiel k nej a podal jej malú kvietkovanú šálku plnú teplého mlieka s medom. Jej obľúbená maškrta na večer. Pozrela na neho. Aj keď už bol starý, stále mal v sebe to, čím ju pred toľkými rokmi tak očaril. Ten úsmev...a tie hlboké láskavé zelené oči, pre ktoré neexistoval nik, len ona. A práve vtedy starenka pochopila, že nech je už akýkoľvek deň alebo rok, pokiaľ bude s ním, bude šťastná stále.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama