Nakuknite na môj druhý kávovo-knižný blog :-)

>>> Little Caffeine World <<<

1. Lúčenia a nové stretnutia

26. července 2012 v 22:37 | Sandy |  Daždivé tajomstvá

Takže prvá kapitolka. Chvíľku to bude asi trvať, kým sa to rozbehne, ale tak aspoň na ochutnávku :-)
Za vaše názory budem len a len vďačná :-)



"Neviem prečo, ale mám taký zvláštny pocit, že tento rok bude vďaka tebe iný."
"Tak to si píš, zlato."




Ako neznášam rozlúčky. Aj keď má človek istotu, že sa nelúči navždy a po istom čase sa predsa len vráti, stále ho niekde v hĺbke zožiera ten divný melancholický pocit spojený s tým, že niečo končí, že sa niečo mení a myslí na tie minulé časy a aké by to bolo, keby sa to nikdy nemenilo a ostalo to navždy tak, ako to je práve v tom čase. Minulý rok som sa lúčila so strednou, dnes sa lúčim s prvým ročníkom vysokej. Presnejšie vysokej v našom meste. V našom štáte.
Odchádzam totiž na rok do Anglicka, kde som si vybavila výmenný pobyt. Tak strašne som tam chcela ísť študovať už minulý rok, ale nepodarilo sa to, tak som teda ostala na škole u nás vo Francúzsku, kde ma prijali hneď, dokonca bez prijímačiek. Teda som si povedala, že to skúsim takto a pôjdem tam aspoň na rok. Neviem prečo, ale tá krajina ma veľmi láka. Možno je to čiastočne aj tým, že sa tam pred tromi rokmi presťahovala jedna kamarátka a vždy keď sa stretneme, alebo si píšeme, veľmi to tam chváli a vraví, že späť by sa už asi nechcela vrátiť. Rodičom sa to síce nepáči, že tam chcem ísť, dokonca mám pocit, že ich istým spôsobom potešilo, že ma tam predtým nevzali, ale ja keď si niečo zaumienim, tak si za tým idem stoj čo stoj, nehľadiac na ostatných.

A tak teraz konečne stojím na letisku a lúčim sa s rodinou. Na jednej strane som rada, že sa konečne splnilo to, po čom som túžila a teším sa na nové neznáme miesta a zážitky, no na druhej strane, stále je tu aj ten sakra smutný pocit ohľadom toho lúčenia. Odchádzam predsa na celý rok! Ale zatiaľ sa tuším držím dobre, ešte som sa ani nerozplakala, čo nemôžem ale povedať o svojej mame.
"Angie, ale sľúb, že nám budeš písať a volať čo najčastejšie." Povedala a už asi po stýkrát ma objala.
"Už som ti to predsa sľúbila včera. Neboj sa, pokiaľ nespadne lietadlo, budete o mne vedieť minimálne každý týždeň."
"Takto by si asi nemala vravieť." Povedal oco, ktorý sa trochu usmial nad mojou odpoveďou a aj on ma objal. Tak čo, trošku vtipu nezaškodí. Aj keď mamu to zrejme nepobavilo tak, ako oca. Myslím, že svoju povahu som zdedila hlavne po ňom. Typicky americká, drzá a tvrdohlavá. S občasnou prímesou sentimentálnosti (ale ozaj len občasnou) po mame.

My sme inak veľmi zaujímavá rodina. Mama Francúzska, otec Američan, sama stále nepochopím, ako sa oni dvaja mohli dať dokopy, lebo sú úplné protipóly, čo sa týka pováh. Ale to je jedno, hlavné je, že som potom z toho vznikla ja, totálny miešanec s nestálou povahou, častými zmenami nálad a tiež neidentifikovateľným výzorom. Po mame mám okrúhlu tvár takmer porcelánovej farby a malým nosom uprostred. Po ocovi zase úzke červené pery a čiastočne aj oči tmavej zelenej farby, čiastočne preto, lebo môj prastarý dedko bol Japonec a ja samozrejme, aby som bola ešte viac domiešaná, som zdedila niečo aj po ňom. Boli to jemné hnedé fľaky na dúhovkách, ktoré však človek uprostred tej zelene zbadal, len ak sa pozeral intenzívne a veľmi zblízka. Vonkajšie kútiky som mala aj mierne zošikmené, ale naozaj len veľmi mierne, to sa mi však páčilo, dodávalo mi to taký akoby trošku exotický nádych. Dlhé vlasy tmavohnedej farby mi v jemných vlnkách padali niekde do polky chrbta. Postavou som nebola ani veľmi vysoká, ale zase ani veľmi nízka, taký zlatý stred a to mi celkom vyhovovalo. Vlastne, ja som so sebou vcelku úplne spokojná, dá sa povedať, vadí mi len tá občas až neprirodzene biela tvár, ktorá dosť kontrastuje s tmavými farbami očí a vlasov a tiež líca, ktoré veľmi rýchlo chytajú červeň a to hlavne v tých najnevhodnejších situáciách. A aby som nezabudla, aj keď ľudí neodrádza môj vzhľad, dosť často ich odrádza práve moja povaha. A to je myslím, stokrát horšie.

S rodičmi sme si vymenili ešte posledné pohľady, potom som im povedala, nech pozdravia moju mladšiu sestru, ktorá nemohla prísť, lebo akurát dnes organizovala ich škola nejaký zájazd a ona tam samozrejme nemohla chýbať a potom som konečne prešla pasovou kontrolou.
Tak to by sme mali. A dokonca bez sĺz, som dobrá!

Cesta ubehla dosť rýchlo a ani som sa nenazdala a dýchala som ten vlhký britský vzduch. Keď som prešla konečne znova všetkými kontrolami a našla si aj svoju batožinu , vyšla som von, kde mi akurát oproti prišla Tess (tá kamoška, ktorá tam býva už tri roky). Jej blonďatú hlavu by som spoznala na míle ďaleko. Dohodli sme sa, že mi to tu trochu ukáže a zavedie ma na univerzitný internát, ktorý sa stane na čas aj mojím domovom. Tess vlastne študuje na tej istej univerzite, len niečo iné. Tuším niečo s umením, ale neviem presný názov. Ja som na masmediálke. Povedala mi, že vraj tu majú aj vlastné noviny, skúsim sa teda o tom dozvedieť niečo viac, lebo predstava písať do anglických univerzitných novín je teda poriadne zaujímavá a už teraz viem, že mi to len tak nedá pokoj.

"Ako sa ti cestovalo?" spýtala sa ma hneď potom, čo sme sa objali.
"Celkom fajn. Vlastne mi to prešlo rýchlo." Odpovedala som. "Tak čo, si pripravená na rok strávený v spoločnosti divokej Angie?" Pozrela som na ňu a prešibane som pri tom žmurkla.
"Divoká Angie. Tak to som nepočula už dobré tri roky." Zasmiala sa Tess a na chvíľu sa zamyslela, zrejme si spomenula na naše dávne stredoškolské zážitky. Potom mi pomohla odniesť veci do taxíka. Do autobusu by som tie kufre asi ťažko vtrepala. Navyše Tess tu má už isté kontakty, takže nebol problém vybaviť výhodnú taxislužbu.
"Som rada, že ťa tu vzali." Usmiala sa a pri tom sa pozerala cez okno na oblohu, ktorá začínala byť každou minútou tmavšia a tmavšia. "Neviem prečo, ale mám taký zvláštny pocit, že tento rok bude vďaka tebe iný."
"Tak to si píš, zlato." Povedala som s úškrnom a potom som aj ja začala pozorovať krajinu cez okno taxíka.

Keď sme zastali pred budovou univerzity, hneď ma ohúril ten pohľad. Síce som ju už na fotkách videla aspoň milionkrát, ale predsa len naživo bola celkom odlišná. Ale za to krásna. U nás vo Francúzsku sú skôr moderné budovy, tu je to naopak. Prevažujú skôr tie staré, mohutné. A táto bola jedna z nich. A navyše, pôsobila na mňa veľmi zvláštnym, akoby tajomným dojmom. Neviem to presne vysvetliť, ale je to prosto tak. A konečne som zacítila ten hrejivý pocit, že som presne tam, kde mám byť.
"Zobrala ti slová?" spýtala sa ma Tess, keď zbadala môj obdivný pohľad.
"Je úžasná." Odpovedala som po chvíli. "A kde je ten internát?"
"Hneď tam vedľa." Mykla hlavou ku komplexu budov postavených v tesnej blízkosti školy.
"Ešte že ťa tu mám." Povedala som zadychčane Tess, keď sme s nákladom mojich kufrov vchádzali do našej izby. Podarilo sa to vybaviť tak, aby sme bývali spolu. Má tu s nami bývať ešte jedna baba, ale tá sa vraj zatiaľ neukázala. Bolo to tu pekne zariadené. Najskôr sme prechádzali cez malú chodbu s botníkom a veľkým zrkadlom na stene (to vraj stihla priniesť už Tess). Bolo tam trojo dverí. Jedny viedli do spálne s tromi posteľami, pri ktorých boli nočné stolíky s lampami a tiež veľké skrine, druhé do takej spojenej miestnosti, ktorá pozostávala z takej menšej "obývačky", kde boli 2 pohodlné kreslá, stolík a jedna váľanda a kuchynky, síce veľmi miniatúrnej, ale Tess povedala, že tam nájdem všetko, čo potrebujem. Tretie dvere boli od kúpeľne s WC.
Myslím, že sa mi tu bude nakoniec páčiť.

"Tak teda, ty sa vybaľ a ja si idem zatiaľ vybaviť ešte nejaké veci. Prídem tak za hodinku."
"Okey." Zakričala som zo spálne, ktorú som začala medzičasom detailnejšie skúmať a vyberať si, na ktorej zo zvyšných dvoch postelí budem spať. Vyhrala samozrejme tá bližšie pri okne. Rada sa totiž občas kochám pohľadom na nočnú oblohu. Ale to len vtedy, ak vo mne aktuálne zvíťazí tá sentimentálna mamina povaha.

Keď som si konečne naukladala všetky veci pekne do skrine (aspoň na začiatok, treba predsa robiť dojem, ale som zvedavá, do kedy to tak skutočne vydrží), šla som do obývačko-kuchyne a vybrala svoj notebook, že napíšem rodičom mail o tom, ako som docestovala. Niečo som predsa sľúbila. A tiež som sa aj chcela trošku pochváliť.
Akurát, keď som stisla tlačidlo "odoslať", začula som, ako buchli dvere.
"Už si si to stihla vybaviť?" zakričala som na Tess, keďže sa mi to akosi nezdalo, lebo väčšinou, keď si šla niečo vybaviť a povedala, že sa za hodinku vráti, bola preč aspoň dvakrát toľko.
"Tess?" zakričala som ešte raz, keď sa nik neozýval. Aké ale bolo moje prekvapenie, keď do izby vošli dve, úplne cudzie osoby, chlapec a dievča. Dosť sa na seba podobali, obaja mali svetlé vlasy, chlapec možno o kúsok viac.
"Vy asi nie ste Tess." Povedala som so zamyslenou tvárou.
Chlapec sa pobavene usmieval, zatiaľ čo to dievča si ma so záujmom prezeralo. "Ty asi budeš moja nová spolubýbajúca."
No nie, ja som sa v tejto izbe len tak náhodou medzičasom usadila. Pomyslela som si, ale nepovedala som to nahlas. Prvý dojem je dôležitý, usmievaj sa Angie, opakovala som si stále dookola. Už párkrát som takéto predstavovania zbabrala, chcem sa tomu vyhnúť aspoň pri novej spolubýbajúcej. "Som Angie. Reedová." Predstavila som sa.

"Ja som Emma Sheridanová." Povedala svetlovláska predo mou. "A toto je môj brat Jason." Ukázala na chlapca vedľa nej. Tak to preto sa tak podobajú! "Teší ma." Povedal chlapec, teda Jason a pri tom sa stále usmieval.
"Aj mňa." Chvíľu som počkala, kým prenesú Emminu batožinu do spálne a potom som sa znova snažila nadviazať rozhovor. "Takže...vy tu obaja študujete?"
"Áno." Odpovedala Emma, "ja masmediálku a Jason históriu.."
"Masmediálku? Tak to sme dve." Povedala som ihneď. Spolužiačka a spolubýbajúca v jednom, to sa mi páči.
"Vážne? Zvláštne, že sme sa ešte doteraz nestretli." Zaklipkala svojimi svetlými orieškovými očami s dlhými mihalnicami.
"Veď vás je tu veľa, Emma, nemusíš poznať všetkých." Pridal sa do rozhovoru aj jej brat.
"No práve to je zvláštne." Usmiala sa svetlovláska. "Myslela som si, že už poznám úplne všetkých z nášho ročníka."
"No, možno ma nepoznáš pre to, že som tu len na výmennom pobyte. Z Francúzska." Skočila som jej do reči.
"Tak to už dáva zmysel." Zamyslela sa.
"Tak, baby ja vás opúšťam, musím sa tiež vybaliť." Povedal Jason a otočil sa, že odíde.
"S tým tvojím minikufríkom ti to určite bude dlho trvať." Zasmiala sa jeho sestra. Na chvíľu na ňu škaredo pozrel, akoby jej chcel niečo odvrknúť, ale potom sa aj on len zasmial. "Rád som ťa spoznal, Angie." Povedal smerom ku mne a potom už konečne odišiel.

"Vy ste dvojičky?" nedalo mi a musela som sa to hneď spýtať. Lebo hoci boli opačného pohlavia, ich podoba bola neuveriteľná. Dobre, možno Emma mala trošku dlhšie vlasy. Jasonovi padali tak skoro po plecia.
"Áno. Asi to na nás aj vidno, že?" zasmiala sa Emma.
Chcela som odpovedať, no skočila mi ešte do reči. "Za to však povahami sme dosť rozdielni. Ja som väčšinou tá, čo neposlúcha a musí všade byť a všetko poznať, Jason je zase ten miernejší, zodpovednejší." Pohodila svojimi medovo sfarbenými rovnými vlasmi a potom si začala vyberať veci z kufrov. Nechala som jej teda súkromie a šla naspäť s svojmu notebooku. Akurát, keď som si sadla, znova buchli dvere. Tess.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Máte záujem o ďalšiu kapitolu?

Áno
Nie

Komentáře

1 capepeidy capepeidy | Web | 29. července 2012 v 15:38 | Reagovat

no tak trosku zmatenia hned na zaciatku :D nevedela som sa orientovat v ktorej krajine sa nechadzam a tak ale uz to preslo :D

zatial sa tam vela neudialo tak ja pockam len jedna vec, ze ked pises a napises opis celej postavy tak mozes citatela obrat o moznost pouzit svoju fantaziu + ty si musis ten opis zapamatat (teda zapisat) aby nemala potom cirene vlasy a modre oci :D ale to neplati vzdy daktori citatelia nepotrebuju pouzivat svoju predstatvivost

velmi sa mo paci ten citat na zaciatku, zaujal ma a cakala som kto to v akej situaci povie ;)

a inak ja navrhnem nech uverejnis aspon kusok a potom ti to komentujem az teraz ale to preto lebo ked si to uverejnila nebolo mi dobre a na druhy den som isla het a tak som nestihla skomentovat tak ale teraz konecne prisla moja chvila :-P

2 Sandy Sandy | 29. července 2012 v 17:08 | Reagovat

Tak aby som to ujasnila, tak sa nechádzame v Anglicku :D preto aj ten názov, že daždivé, lebo tam vkuse prší :D ja mám prosto takú úchylku na Anglicko, neviem prečo, takže sa to odráža aj na mojich poviedkach :-)
A tak ja sa snažím radšej opísať tie postavy, lebo sa mi už stalo, že som neopísala a potom to ľuďom chýbalo. Ale tak zase dopodrobna úpkne až nie sú, čiže stále je čo domýšľať ;-) a mimochodom, čierne vlasy a modré oči- aj takú postavu tam náhodou mám! :-P
Inak, mne je jedno, kedy to okomentuješ, ja som hlavne rada, že mám nejakého čitateľa :-)
A kým sa to dostane do deja, asi to trošku potrvá, predsa len čo sa dá čakať do prvej kapitoly? :D nejakú ekšn tam ešte nemôžem dať :D  tak isto sa to týka aj tých fantasy prvkov, na ne si ešte tiež treba počkať :-)
A citátiky sa budem snažiť dávať vždy na začiatku, pokiaľ budú nejaké vhodné ;-)

3 capepeidy capepeidy | Web | 29. července 2012 v 21:34 | Reagovat

[2]: mne to potom doslo co a kde som len som si niektore casti precitala dva krat a stacilo len citat dalej :D

A bola si uz niekedy v Anglicku ci len mas rada tu krajinu?

a inac ked mi nevide pisanie tak sa stanem vesticou :D som zvedava co to bude za postavu ale uz teraz ju mam rada :)

ja neviem co sa da cakat od prvej kapitoly ale vzdy tajne dufam ze ma prekvapi alebo aspon rozosmeje :-)

a citaty su fakt super

a este som chcela jednu vec ze tie mena nie je zvlastne ze hlavna hrdinka nema ani trochu pofrancuzstene meno ? 8-O

4 Sandy Sandy | 29. července 2012 v 21:59 | Reagovat

Hej, bola som tam dvakrát pri tete, ktorá tam robí, ale to len tak na týždeň :-) ale neviem prečo ma tá krajina tak láka, lebo ako ja mám rada slnko a tam práveže prší aj desaťkrát za deň :D ale proste...aj tak sa mi páči :-) najnovšie sa však zaujímam o Írsko, tam by som tiež chcela niekedy ísť (hoci tam prší ešte častejšie), dokonca počúvam všakovaké írske melódie :-)
No a tá postava, nechcem síce prezrádzať, ale tá je zatiaľ len taká vedľajšia (a máš ju hneď v druhej kapitolke), budú aj lepšie, aj keď nebudú mať čierne vlasy a modré oči :D
Inak, Angie je skratka. A dá sa vysvetliť viacerými spôsobmi, buď Angela, čo je také anglické (a jej otec je Američan, čiže...), alebo Angeline, čo je zase francúzske ;-)

5 capepeidy capepeidy | 29. července 2012 v 23:00 | Reagovat

[4]:tie melodie som si vsimla :) a s tym menom si to dobre vymylsela :D si ma dostala

ale aj ked je to vedlajsia postava to neznamena ze sa nemoze dopracovat na hlavnu ci? dufam ze to bude chalan to by bolo super ale necham sa prekvapit :)

6 Ayamee Ayamee | E-mail | Web | 30. července 2012 v 19:30 | Reagovat

Dvojičky, júúú! :-)

7 Sandy Sandy | 30. července 2012 v 21:06 | Reagovat

[6]: No vidíš :D niečo aj pre teba :-P

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama