Nakuknite na môj druhý kávovo-knižný blog :-)

>>> Little Caffeine World <<<

5. V redakcii

31. července 2012 v 13:58 | Sandy |  Daždivé tajomstvá
Práve som dopísala dvanástu kapitolu, tak som sa rohodla, že idem zverejniť päťku :-)
Mám taký pocit, že by sa vám táto istým spôsobom mohla páčiť. Nachádza sa tam totiž jedna zaujímavá postava, ktorá bude zrejme patriť k mojich obľúbencom :-)



"Angie."
Začula som niekde svoje meno, ale veľmi som to nevnímala, nemohla som sa totiž odtrhnúť od tej jasnej zelene, do ktorej čím som dlhšie pozerala, tým som sa v nej len viac zamotávala.
"Angie!" schmatla ma Emma a ja som sa konečne prebrala z toho hypnotického stavu.
"Čo...čo to bolo?"




Prvé, čo som zbadala, keď sa mi konečne podarili otvoriť tie zalepené oči, boli medové vlasy a dve orieškové kukadlá, ktoré sa nakláňali tesne nado mnou. Jason? Napadlo ma ako prvé. Počkať. Ale Jason nemá až také dlhé vlasy. Niečo tu nesedí. Prečo ho vidím v dievčenskej podobe?

"Čo máš s mojím bratom?" opýtalo sa to čudné stvorenie nado mnou a až teraz mi došlo, kto to naozaj je. Tá podoba je fascinujúca...
"Čože? Ako to myslíš?" odpovedala som tiež otázkou a ruka mi pri tom vyletela k hlave, v ktorej som pocítila ostrú bolesť.
"Keď som včera odchádzala, videla som ťa s ním pri bare. A potom ťa priviedol sem." Povedala Emma a trochu sa odo mňa odtiahla.
"Počkaj." Pokúsila som sa pomaly posadiť. "Teba nezaujíma to, že som takmer celý večer trávila s Richardom, či už pri tanci alebo pri bare, ale to, že keď odišiel, tak sa pri mne zastavil Jason?" Zastavil síce nie je to pravé slovo, ale tak chápeme sa.
"Richard ma ani trochu nezaujíma." Povedala rázne Emma. V tom však hneď zmenila výraz, ruku si dala k ústam a odšprintovala smerom ku kúpeľni. "Do riti." Počula som už len.
Zvláštne, že mne ešte zle neprišlo. Keď som sa však postavila, tiež sa mi akosi divne skrútil celý žalúdok a ja som nasledovala svoju spolubývajúcu.

"Takže...ťa prišiel ozaj len odprevadiť?" opýtala sa Emma, zatiaľ čo sme spolu sedeli opreté o stenu kúpeľne.
"No, vlastne...Jason mi celkovo včera dosť pomohol. Po tých pohárikoch s Richardom som takmer už ani nestála na nohách." Zasmiala som sa. "A...trochu sme si ešte zatancovali."
Emma ma celý čas len tak potichu počúvala, no keď začula tú poslednú vetu, ihneď ožila a pozrela na mňa.
"Ty si tancovala s Jasonom?" dostala mierny záchvat smiechu. "Jason...tancoval?"
Nechápavo som na ňu pozrela.
"Jason nikdy netancuje." Povedala, keď zbadala môj výraz a ďalej sa smiala.
"Možno nie s tebou." Zazubila som sa na ňu.
"Nie. Celkovo. Teda, aspoň ja som ho ešte tancovať nevidela." Zamyslela sa. "Fakt s tebou tancoval?"
"Práve som ti to povedala."
Znova sa zasmiala. "Tak potom si na tom bola buď až tak veľmi totálne zle, že nevedel, čo má robiť, keď to vymyslel, alebo..."
"Nebola som na tom až tak zle!" protestovala som.
"...alebo sa mu páčiš." Dokončila.
Toto ma zarazilo. "Ehm. Čo?"
"Neviem. To mi príde ako najlepšie vysvetlenie." Pokrčila plecami.
"Alebo len mal chuť si zatancovať. Čo je na to také zvláštne?" spýtala som sa a pokúsila sa konečne postaviť.
"Však dobre, dobre. Ja predsa nič nevylučujem. Len mi to príde...divné."
"A ty si bola akože s kým po celý ten čas?" spýtala som sa a pri tom som si vybrala svoju zubnú kefku.
"Myslíš Ricka? To nič nebolo." Tiež sa postavila a nasledovala môj príklad s kefkou.
"No to neviem, či by z toho nič nebolo, keby sme sa tam s Jasonom akurát neukázali."
Emma len prevrátila očami a potom si začala drhnúť zuby.

Keď sme sa konečne vrátili do izby, až teraz mi došlo, že tu nie je Tess. "Kde je Tess?"
"V škole. Dnes jej začínala prvá prednáška o ôsmej. Kľud..." Povedala, keď zbadala, ako sa tvárim. Až teraz mi docvaklo, že nám už v podstate začína škola. "...My máme prvú až o desiatej. Čiže máme ešte polhodinu."
"Polhodinu? To stíhame?" Rýchlo som si šla do skrine vybrať nejaké veci.
"S prehľadom. V škole si za päť minút."
Trochu som si vydýchla.
"Nemáš Aspirín?" spýtala som sa, keď sme už boli takmer na odchode.
"Hlava?" zasmiala sa a hodila mi krabičku s liekmi, ktorú mala položenú na stole.
"Vďaka. Asi by som si ho mala aj ja zadovážiť. Akosi som naň zabudla." Povedala som a hneď som si šla po vodu na zapitie.

Našťastie prvý deň ešte nebol nejaký extra náročný na pozornosť. Všade nás len vítali a vraveli, čo budeme preberať počas nasledujúceho semestra. Takmer všetky prednášky som mala spolu s Emmou, za čo som bola vďačná, lebo v tomto bludisku by mi bolo treba mapu, aby som našla všetky tie miestnosti. Keď sme mali voľný blok, rozhodli sme sa, že zájdeme do redakcie. Mala som so sebou niekoľko článkov pre Samanthu, dúfam, že sa jej budú páčiť a prijme ma.
Ako sme vošli do školskej redakcie, najprv ma zarazilo to svetlo. Bola to asi najsvetlejšia miestnosť v celej budove, zjavne vďaka tým veľkým oknám na stene. Po celom priestore boli naukladané lavice s počítačmi, za ktorými sedeli študenti rôzneho veku a buď niečo písali, alebo sa medzi sebou rozprávali. Úplne vzadu stál najdlhší stôl, celý zaprataný nejakými papiermi a za ním sedela Sam. Niečo ťukala do svojho počítača, no keď sme k nej prišli, ihneď zdvihla zrak.

"Čakala som vás." Usmiala sa. "Máš tie články?" pozrela na mňa jej tmavými očami.
"Jasné." Ihneď som jej podala kôpku papierov v euroobale.
"Tak ja si ich teda prečítam a čo najskôr ti dám vedieť, čo ako. Už teraz mám ale pocit, že ťa tu budem môcť čoskoro privítať." Povedala a hneď si vložila moje články do nejakého šuplíka. Potom sa zapozerala kamsi za nás.
"Michael!" zvolala. "Ako, máš tú Indonéziu?"
Emma ma odsotila nabok a k Samanthe vtedy pristúpil nejaký chalan a podal jej hrubý obal s papiermi a niekoľkými farebnými fotkami.
"Ak ti tam ešte niečo bude chýbať, daj mi vedieť." Povedal zastretým, ale zároveň zvláštne zamatovým hlasom a pozrel na Sam.
"Myslím, že je tam toho viac ako dosť." Povedala s úsmevom Samantha a hneď si prezrela všetky obrázky. "Sú úžasné."

Chlapec už nič nepovedal, len sa otočil a zamieril k jednému z voľných počítačov. Bolo na ňom niečo zvláštne, aj keď som nevedela povedať čo. Nebol veľmi vysoký, ale za to pevne stavaný, postavou sa možno trochu podobal na Richarda, i keď predsa bol len iný. Istým svojským spôsobom. Mal podobne dlhé vlasy, tak niečo pod uši, ktoré však neboli až tak veľmi zvlnené, skôr rovné, len občas sa v nich objavila nejaká tá jemná vlnka. Ich farba však bola zaujímavá, ak by ste ho videli v tieni, mohlo sa zdať, že sú tmavohnedé, no takto na svetle z nich vytŕčali svetlé pramene, vďaka ktorým celá farba získala zvláštny zlatohnedý odtieň. Mal trochu ostrý nos a lícne kosti ešte výraznejšie ako Jason. Chvíľu niečo písal na počítači, no zrejme zacítil, že sa naňho niekto pozerá, tak zdvihol pohľad a vtedy ma zasiahli dve až elektrizujúco jasné zelené oči.

"Angie."
Začula som niekde svoje meno, ale veľmi som to nevnímala, nemohla som sa totiž odtrhnúť od tej jasnej zelene, do ktorej čím som dlhšie pozerala, tým som sa v nej len viac zamotávala.
"Angie!" schmatla ma Emma a ja som sa konečne prebrala z toho hypnotického stavu.
"Čo...čo to bolo?" zakoktala som. Znova som pozrela tým smerom, ale chlapec tentokrát už pozeral do svojho počítača.
"Michael." Povedala Sam, keď zbadala môj fascinovaný pohľad. "Asi najväčší talent, ktorý sme tu doteraz mali. Dokáže napísať úplne všetko a navyše takým zaujímavým štýlom, že sa od jeho článkov nepohneš, kým ich nedočítaš úplne celé."
"Tak to si viem predstaviť." Zamrmlala som si. "V ktorom je ročníku?"
"V druhom." Odpovedala hneď Emma. "Má však vlastný študijný plán, na prednáškach ho stretneš len výnimočne. Pochádza z nejakej vážnej anglickej rodiny a tá si podľa všetkého môže dovoliť čo len chce." V tvári sa jej objavil znechutený a mierne závistlivý výraz.
"Niektorí ľudia vravia, že mu v žilách koluje pravá aristokratická krv." Žmurkla na nás Sam a znova si začala prezerať obrázky, ktoré pred chvíľou dostala. "Indonézia. Kiežby som sa tam niekedy dostala aj ja." Vzdychla.

"S nikým sa však nerozpráva. Alebo lepšie povedané, nik sa nechce rozprávať s ním. Máš pri ňom totiž pocit, akoby ťa mal zmraziť už len tým, že sa na teba pozerá." Povedala Emma a striasla sa.
"Ja sa s ním náhodou rozprávam." prerušila ju Sam a pri tom ani neodtrhla zrak od článku, ktorý práve čítala.
"Ty si šéfredaktorka!" pozrela na ňu Emma. "S tebou sa musí."
Všetky sme sa pri tom zasmiali.
Keď sme odchádzali, cítila som na chrbte zvláštny chlad. Mám pocit, že asi viem z čoho...

Keď nám skončila posledná prednáška z Dejín filmu, zvažovali sme, či sa pôjdeme najesť do jedálne. Stále sme totiž nemali žalúdky celkom v pohode. Nakoniec sme si povedali, že radšej nebudeme pokúšať osud a pôjdeme zobnúť len niečo suché na izbu. Ako sme tak prechádzali po chodbe, pribehol k nám Jason.
"Ako sa dnes máme?" spýtal sa a postavil sa pritom medzi nás.
"Jason, prepáč, že som na teba včera tak vybehla." Povedala hneď Emma a s ľútosťou na neho pozrela. Tak takému pohľadu by ste ťažko niečo odmietli. To by som sa mala naučiť aj ja.
"To je v pohode, Emma." Usmial sa jej brat.
"Je vám inak dnes dobre? Lebo včera...ste na tom boli dosť zaujímavo." Povedal s úškrnom a teraz pohľad zamieril na mňa.
"Mne je fajn." Povedala som ihneď. Vlastne, v tejto sekunde to bola aj pravda. Už mi nebolo tak zle, ako ráno. A ten aspirín tiež dostatočne zaúčinkoval.
Akurát okolo nás prešiel Richard. Zašomral potichu len jedno "Čaute." a už bol preč.
"On na tom nie je asi až tak v pohode." Hádala som.
"Prišiel až niekedy nad ránom. A väčšinu času potom strávil v kúpeľni." Povedal Jason a pri tom pozoroval, ako mu spolubývajúci mizne za rohom.
"Ouch." Vyšlo zo mňa len.
"No asi tak." Zasmial sa. "Idete do jedálne?" spýtal sa po chvíli.
S Emmou sme sa na seba zmätene pozreli.
"Tak asi nie." Odpovedal si sám, keď videl naše pohľady. "Vidíme sa teda pozdejšie. Musím bežať."

"Dnes je nejaký naspeedovaný." Povedala Emma hneď, ako odišiel jej brat.
"Hm." Vyšlo zo mňa len. "Ideme už? Normálne sa už teším aj na tie sucháre."
"Aj ty sa dnes akosi všade ponáhľaš. Čo vám je, ľudia?" rozhodila rukami Emma, ale potom predsa len pridala do kroku.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Máte záujem o ďalšiu kapitolu?

Áno
Nie

Komentáře

1 capepeidy capepeidy | 31. července 2012 v 14:49 | Reagovat

no vyzera to tu konecne na nejaku zahadu chalan so zelenymi ocami, hm len dufam ze z neho nebude upir kedze ma mozno modru krv ale zatial si ho neviem predstavit ako boyfrenda Ann ale tak uz tu mame dvoch potencionalnych som zvedava kto bude dalsi a tajne dufam ze sa nebude podoat R. no tak som zvedava co bude s tymto aj ked aj jeho meno je zatial pre mna vzdialene ale menej ako R. takze Jason zatial vyhrava :D

2 Sandy Sandy | 31. července 2012 v 15:16 | Reagovat

:-) uvidíš ďalej :-)

3 Leexistic Leexistic | 3. srpna 2012 v 20:38 | Reagovat

Tie zelené oči ma dostali,ja mám tiež niečo podobné na ozdobu,ale väčšinou len tak po 7 večer :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama