Nakuknite na môj druhý kávovo-knižný blog :-)

>>> Little Caffeine World <<<

10. Nočná prechádzka

10. srpna 2012 v 10:26 | Sandy |  Daždivé tajomstvá
Najskôr som mala taký plán, že pridám pokračovanie, až keď dopíšem trinástku. Ibaže mám taký pocit, že sa so mnou znova múza hrá na akúsi skrývačku, chvíľu ju vidím, no potom utečie a znova sa skryje. Pevne však verím, že jej skrýšu predsa len nájdem a budem môcť písať ďalej, lebo tieto nasledujúce kapitolky budete chcieť asi rýchlejšie :P



"Možno nabudúce to nepôjde tak ľahko." Pokrčila som plecami.
"Si si istá, že bude ešte nejaké nabudúce?" spýtal sa záhadne.
"Ach, ty sa ma chystáš zabiť, na to som akosi zabudla..."



Najprv som nahodila rýchle tempo, ale potom som postupne spomaľovala, až kým som takmer úplne nezastavila. Nepáčilo sa mi, že sa mi z nejakého neznámeho dôvodu začali triasť ruky. Teda...nie len ruky. Ja som sa triasla celá. A srdce som si cítila až kdesi v hrdle. Tak toto má akože čo znamenať? S Emmou je už všetko vyjasnené. Tým pádom, už nemám žiadne dôvody sa niečoho obávať. Ale prečo som potom, sakra, taká nervózna? Pripadám si ako nejaká trinástka pred svojím prvým rande. Veď toto mám už dávno za sebou! A predsa...Jasona poznám a nikdy som z neho nebola nervózna. Prečo teraz?
Pomaly som sa nadýchla, vydýchla, znova nadýchla a až potom vyšla von. Jason stál na tom istom mieste, ako keď som ho videla na obed. Všade už bola tma, ale keďže bol pri lapme, tá ho dokonale celého osvetľovala. Keď ma zbadal, usmial sa a pomaly sa vybral smerom ku mne. V tom momente som pred sebou videla znova toho starého Jasona a všetka nervozita sa úplne stratila, akoby ani nebola.

"Takže dobrovoľne?" zaškeril sa.
"Chcela som ťa ušetriť zbytočných nepríjemností s tým, že by si sa ma pokúsil uniesť." Zasmiala som sa tiež.
"A ja som sa tak tešil..."
"Možno nabudúce to nepôjde tak ľahko." Pokrčila som plecami.
"Si si istá, že bude ešte nejaké nabudúce?" spýtal sa záhadne.
"Ach, ty sa ma chystáš zabiť, na to som akosi zabudla..." Povedala som s predstieranou ľahostajnosťou, no stále s úsmevom na perách. V tom ma chytil za ruku a začal ma ťahať za sebou smerom k ceste.
"Kde ideme?"
"Miesto činu ti predsa nemôžem prezradiť." Pozrel na mňa s hravými iskričkami v očiach a viedol ma ďalej.
Prišli sme k okraju areálu a tam na chvíľu zastavili. Jason vyzeral, že rozmýšľa, potom sa však pohol ďalej. Avšak opačným smerom, ako sme boli predtým. Nuž čo, aspoň prebádam aj ďalšie mimoareálové miesta. Teraz mi prišlo už úplne iracionálne to, aká som bola predtým vystresovaná. Dokonca by mi bolo jedno, aj keby sme ozaj stretli nejakého úchyla. Akoby mi Jason dodával istú dávku odvahy. Akoby som slovo strach ani nepoznala. Mala som pocit, že kým som s ním, nič - skutočne nič ma nemôže ohroziť. Na chvíľu som zavrela oči a nechala sa len tak viesť za ruku. Asi sa tomu vraví dôvera. Áno, ja som Jasonovi skutočne verila.

"Nemusíš mať zavreté oči." Povedal a ja som si len vtedy uvedomila, že vlastne stojíme. Otvorila som oči. Zvedavo na mňa pozeral a stále ma držal za jednu ruku.
"Ja len..." nevedela som vymyslieť žiadnu vhodnú výhovorku.
Naklonil hlavu na jednu stranu a usmial sa. "Veríš mi?"
"Myslím, že áno." Vlastne viac než to... hoci tomu sama úplne nerozumiem.
"Tak potom sa ma drž aj ďalej." A potom vybočil z cesty a vybral sa po akomsi úzkom chodníku pomedzi vysokú trávu. Všade bola tma, tu dokonca nezasahovala ani tá trocha svetla z lampy na ceste. Jediným "zdrojom" svetla bol mesiac, ktorý hoci ešte nebol v splne, tak dnes žiaril mimoriadne silno a keď si moje oči konečne zvykli, postupne som začala rozoznávať obrysy stromov pred nami. Chce ma zaviesť do lesa? Uprostred noci? Na nič som sa však nepýtala a poslušne som kráčala za ním aj ďalej.

Keď sme boli len niekoľko metrov od prvých stromov, zacítila som na tvári pár kvapiek vody. Na chvíľu sme zastali.
"Asi nemáš dáždnik, že?" spýtal sa Jason a pritom pozoroval oblohu.
"Ideme sa vrátiť?" odpovedala som otázkou.
"Mám taký pocit, že to už asi nestihneme."
Len čo to dopovedal, kvapky začali padať čoraz častejšie a už vtedy som cítila, že toto nebude len taká päťminútová spŕška a dosť. Zrazu so mnou Jason trhol a už sme bežali rýchlosťou blesku smerom k lesu.
Stromy nás síce teraz čiastočne chránili, ale ten dážď bol natoľko hustý, že i tak som za chvíľu mala hlavu celú mokrú a oblečenie na tom tiež nebolo o veľa lepšie. Stále sme bežali. Tentokrát sme sa už nedržali, Jason šiel prvý a ja som ho nasledovala pomedzi to bludisko stromov, nízkych kríkov a vytŕčajúcich koreňov, o ktoré som sa každú chvíľu potkýnala. Keď som však pozrela na neho, on akoby naopak všetko toto už poznal, bežal úplne ľahko a ani raz som ho nevidela potknúť sa. Rozhodla som sa, že ho budem napodobňovať. V tej tme sa len ťažko rozoznávalo, kde presne stúpa a ak som sa navyše stále obzerala po okolí, či náhodou nehrozí nejaký náraz do stromu, tak to šlo dosť ťažko. Avšak po istom čase som si povedala, že kašlem na okolie a budem sledovať len pohyby môjho spoločníka. A to som mala zrejme spraviť už skôr. Ako náhle som sa sústredila jedine a výlučne na toto, bežalo sa mi omnoho lepšie. Kde stúpil Jason, stúpila som i ja, kde sa prikrčil, prikrčila som sa aj ja, kde zahol, zahla som aj ja. Nevedela som to síce vysvetliť, ale mala som pocit, ako by sme boli v tú chvíľu istým spôsobom spojení. Už som sa toľko nepotkýnala, vlastne...ja som sa už vôbec nepotkýnala a už som ani nevnímala dážď, ktorý začal medzičasom postupne slabnúť.

Po istom čase sme zastavili. Až vtedy som konečne začala vnímať aj okolie a zistila som, že sme na akomsi voľnom priestranstve, v strede ktorého stojí malá drevená chatka. Mala som v hlave kopu otázok, avšak teraz som sa ešte na nič nepýtala a v tichosti som len ďalej sledovala Jasona. Zamieril k chatke. Keď prišiel k dverám, ani raz nezaváhal a hneď ich s ľahkosťou otvoril a vošiel dovnútra. Ja som ešte chvíľu len tak stála na mieste a čakala. Z dažďa zostalo znova len pár kvapiek, ktoré sem-tam niekde spadli, ale to bolo všetko.

"Poď sa usušiť." Ozvalo sa zvnútra a ja som až vtedy pristúpila bližšie. Pomaly som vošla dnu a zbadala skrčeného Jasona, ako zapaľuje oheň v malom krbe v rohu miestnosti. Nebolo to tu síce veľmi veľké, ale za to útulné. Vpredu stála menšia kuchynská linka s pár skrinkami, na kraji drevený stôl s dvoma stoličkami a vedľa krbu bola jedna, podľa tvaru rozťahovacia váľanda.

"Čie to je?" vypadla zo mňa konečne nejaká otázka.
Jason zavrel dvierka od krbu a sadol si na váľandu. "V podstate je to poľovnícka chata. Jedným z nich je aj môj strýko a vďaka nemu som sa o nej dozvedel aj ja. Je na dosť skrytom mieste, čiže sem veľa ľudí nechodí, vlastne už aj tí poľovníci akosi prestali chodievať do tohto lesa. Ja tu však stále občas zájdem, hlavne keď si potrebujem prevetrať hlavu a chcem byť chvíľu sám." Dokončil vysvetlenie a potom kývol na mňa, nech si idem prisadnúť. Pomaly som pristúpila bližšie a zacítila teplo, ktoré sa začalo šíriť od krbu. Sadla som si.
"Tento les asi poznáš dobre." Povedala som a pri tom som pozorovala oranžové plamene v krbe oproti.
"Rád sem chodím behávať." Vedel, že mi to ako odpoveď nestačí, ale napriek tomu už nič viac nepovedal. V podstate, čo vlastne čakám? Možno tu naozaj chodí tak často, že je jasné, že sa aj v noci dostane k chatke krížom cez les bez jediného zakopnutia. Predsa len chlapi majú lepší orientačný zmysel. Ale, dopekla, aj tak mi tu niečo nehrá.

"Nie je ti zima?" spýtal sa a ja som sa na neho konečne pozrela. Vlasy mal strapaté a mokré, ale končeky mu už začínali pomaly schnúť. V jeho orieškových očiach sa objavila známka starosti. Hoci predo mnou niečo tajil, stále to bol len ten zlatý starostlivý Jason, s ktorým som sa stretla prvý deň.
"Tu je mi celkom teplo." Povedala som hneď, lebo to bola vlastne pravda. Tu, v blízkosti krba, som sa cítila lepšie. Avšak stále ma ešte trochu triaslo, tak som si nevedomky priťahovala každú chvíľu šnúriky na kabáte na páse o čosi viac.
Jason to hneď spozoroval. "Asi by si si ho mala vyzliecť. Nie je dobré, ak máš na sebe veľa mokrého oblečenia." Sadol si bližšie ku mne, prinútil ma pustiť remienky na kabáte a potom ich sám rozviazal. Ja som sa za celý ten čas ani nepohla, len som ho nemo pozorovala. Rozopol mi zips a potom mi pomohol z rukávov. Našťastie tričko na tom nebolo až tak zle. Väčšinu vlhkosti si odniesol len ten kabát. On mal na sebe tiež už len modré tričko s krátkym rukávom.

Chvíľu bolo ticho, potom znova prehovoril. "Počkáme, kým nám aspoň trochu uschnú kabáty a potom sa môžeme vrátiť." Postavil sa a prehodil ich cez operadlo, ktoré bolo bližšie pri krbe. "Nečakal som, že sa to takto zvrtne."
"V Anglicku predsa prší takmer stále. Tiež sme na to mohli myslieť a vziať si dáždniky." Povedala som zamyslene a skrčila bosé nohy pod seba na sedačku. Medzičasom som sa už stihla aj vyzuť.
"Nemal som na mysli len ten dážď." Povedal šeptom skôr pre seba, ale ja som to zachytila tiež. Na nič som sa však už nepýtala, lebo som vedela, že keď bude Jason chcieť, povie mi to sám.

"Takže...toto má byť to miesto činu?" zmenila som tému a on sa konečne znova usmial.
"Páči sa ti?"
"Je to tu pekné. Také útulné."
"A nebojíš sa? Predsa len sme tu sami, uprostred lesa..." prišiel bližšie a sadol si vedľa mňa.
"Mám sa niečoho báť?" odpovedala som mu tiež otázkou. Pozrela som mu do očí, v ktorých akoby teraz riešil nejaký súboj sám so sebou. "Jason, už von som ti povedala, že ti verím. Neviem síce prečo, ale pri tebe mám pocit, že sa mi nič nemôže stať. Skrátka, pri tebe sa vždy cítim..." Dopovedať som to však už nestihla, lebo v tom momente sa naklonil a pritlačil svoje pery na moje. Vlastne, nebol to ani bozk ako taký. Skôr len akoby taká "ochutnávka", jemný krátkochvíľový dotyk pier. Nič viac.
"Ann, nič o mne nevieš." Zašepkal.



 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Máte záujem o ďalšiu kapitolu?

Áno
Nie

Komentáře

1 Leexistic Leexistic | 10. srpna 2012 v 22:17 | Reagovat

Moje vysvetlenie:
Bozk ala Buď už konečne ticho :-)
Mmm,poľovnícka chata,ide sa na niečo poľovať? ??? :-D
Neskutočné,na pravopis tu máš Ayamee

2 Sandy Sandy | 11. srpna 2012 v 11:02 | Reagovat

Akože môj pravopis je neskutočný? :D tak napíš aj ty, čo tam mám zle, nech to môžem opraviť :-)
Už ste si inak aj mohli zvyknúť na niektoré tie moje slovíčka :D lebo ako nechystám sa to vydať ani nič také, čiže si tam píšem, ako sa mi to páči :-P

3 Leexistic Leexistic | 11. srpna 2012 v 12:17 | Reagovat

Vidíš,zase trepem :D
Ja mám podobný slovník a tak sa nad chybami ani nepozastavujem,ale vieš,myšlienka neskutočná a na pravopis tu máš Ayamee :D
Tak som to myslela

4 Sandy Sandy | 12. srpna 2012 v 0:09 | Reagovat

:D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama