Nakuknite na môj druhý kávovo-knižný blog :-)

>>> Little Caffeine World <<<

7. Odhalený

3. srpna 2012 v 23:48 | Sandy |  Daždivé tajomstvá
Pri tejto som si tiež dosť užívala to písanie :P :)



"Stále však nevieš, či nie som nejaký tajný sériový vrah..." povedal potichu, s istou dávkou nebezpečna, až sa mi postavili chĺpky vzadu na krku. Ja som si to však nevšímala, lebo som vedela, že si zo mňa len strieľa. Teda...dúfam.



Emma s Tess sa zdržali o niečo dlhšie, ako by bolo normálne, keď idete len na WC a po pukance, ale odôvodili to tým, že bolo veľa ľudí. Hneď, ako sa usadili, Emma na mňa uprela svoj pohľad, akoby sa chcela spýtať: "No ako?"
Ja som nevedela, čo povedať, tak som len kývla plecami a pozrela na Jasona. Ten sa pozrel na mňa, s vyčarovaným dokonalým úsmevom. Vtedy som to už nemohla vydržať a proste som sa musela začať smiať. A nemohla som prestať. Ona na mňa len nechápavo pozerala, Tess tiež a Jason si zakrýval tvár rukou, pretože aj jeho to chytilo, aj keď nie až tak, ako mňa. Dokonca nás museli aj upozorniť ľudia od vedľa, aby sme boli tichšie, ibaže ono to nešlo prestať! Nakoniec som proste musela vstať a odkráčať preč zo sály. S Jasonom za chrbtom.

"Ja neviem, či to zvládnem." Povedala som v tom záchvate smiechu, keď sme konečne stáli na chodbe.
Už sme sa však postupne začali ukľudňovať.
"Ale priznaj si, že ten Emmin výraz stál za to. Vôbec nevedela, čo sa deje."
"Tak to máš pravdu." Prisvedčila som a sadla si na schody, ktoré boli kúsok od nás. Okrem tých, čo pri okienkach na druhej strane chodby predávali lístky a pukance, tu nebol nikto, len my. Tak to sú mi rady. Normálne sa nemám kde hýbať...

"Budeš sa chcieť ešte vrátiť?" spýtal sa Jason a sadol si na schodík vedľa mňa.
"Tak teraz už určite nie. Možno nabudúce." Odpovedala som potichu a pritom predýchavala ten náhly záchvat smiechu.
"Nech si to tam pekne užijú." Zasmial sa.
"Aj tak mi je ale trochu ľúto Tess. Tá sa na ten film tešila."
"Ja som si myslel, že ona je skôr na také...umeleckejšie."
"To je, ale rada si pozrie aj niečo iné. Keď bývala ešte vo Francúzsku, každú sobotu sme mali filmový večer, kedy sme pozerali úplne všetko možné." Zamyslela som sa. Staré dobré časy...
"To môžete aj teraz, nie?" Pozrel mi do očí.
"V podstate áno...ale vtedy to bola úplne iná atmosféra, proste to bol zvyk, ktorý sme stále opakovali, až dokým..."
"...sa neodsťahovala." Dokončil za mňa.
"Presne tak. A teraz, neviem, či by to bolo ešte rovnaké."
"Asi chápem. Ale napriek tomu, môžete to skúsiť, nie? Obnoviť staré zvyky..."
"Skúsiť to môžme." Usmiala som sa.

Zvláštne, ale v prítomnosti Jasona som sa vždy cítila fajn. A nezáležalo, či som s ním bola sama, alebo nie. Dokonca aj keď sme boli s Tess a Emmou a Emma náhodou pre niečo dostala záchvat zúrivosti, tak vždy, keď prišiel Jason, ukľudnila sa. Akoby stále so sebou niesol akúsi pokojnú energiu. A tou "nakazil" všetkých okolo. Aj keď...niektoré dnešné situácie...
"Jason?" spýtala som sa po chvíli ticha. Pozrel na mňa a odhrnul si z tváre dva neposlušné pramene vlasov, ktoré mu tam padali. "Stále si mi však neodpovedal na otázku."
"Na ktorú?" Sledoval ma tými jeho orieškovými očami a čakal na to, čo sa ho chcem spýtať.
"Či by mal Emmin plán zmysel. Aj keby si o tom nevedel."
"Chceš vedieť, či sa mi páčiš?" stále na mňa uprene pozeral a ja som naprázdno preglgla.

Odpovede som sa však znova nedočkala, pretože sa akurát začali valiť z kinosály prví ľudia a my sme sa chtiac-nechtiac museli postaviť.
"Vám čo sa stalo?" vybehla na nás Emma hneď, len čo nás zbadala.
"Vtipný film." Zasmiala som sa.
"Áno, veľmi vtipný." Pridal sa do toho Jason. Oboch nás chvíľu ešte so záujmom tým svojím orlím zrakom pozorovala, potom to však nechala tak a vybrala sa k východu. Zjavne je sklamaná z toho, že jej plán akosi zlyhal. Ale, preboha, čo čakala? Že sa tam budeme oblizovať, keď sa vráti?

Vonku sa za ten čas už trochu umúdrilo počasie, vôbec nepršalo a ani vietor už nebol taký nepríjemný ako predtým. To preto, že som si vzala dáždnik. Keby som ho nemala, isto by lialo ako z krhly.
Po ceste na internát sme si vymieňali postrehy z filmu, alebo skôr skladali dokopy dej ako nejaké puzzle. Každý bol totiž v istom čase preč, alebo nedával pozor, a tak mu potom tí ostatní povedali, čo sa vtedy udialo a vyzeralo to, akoby každý do toho prispel istou čiastočkou, až sme mali skoro dokonalý výsledok. Ale ozaj len skoro. Pár vecí sme si museli domyslieť a pár...proste občas nik nedával pozor. Hold, budem sa tam ozaj musieť vrátiť. Sama.

Keď sme konečne dorazili do izby (Jason sa medzitým odpojil a šiel do svojej), najprv som to nasmerovala do chladničky. Predtým som totiž akosi úplne zabudla na jedlo. A teraz mi už brucho vydávalo akési čudesné zvuky, čiže som sem prišla ozaj v poslednej chvíli. Vytiahla som rožok, šunku a pokojne sa usadila na stoličku. Tess sa šla prezliecť a Emma chvíľu stála na chodbe, akoby sa nevedela rozhodnúť, ktorým smerom sa má vybrať. Nakoniec však zamierila ku mne. Postavila sa oproti a pozorovala, ako jem.
Emma pozoruje ako jem.
Tak toto sa mi páčiť asi nebude.
Do toho začala ešte nervózne podupkávať nohou. Ja som sa tvárila, že ju nevidím a pokojne som sa venovala môjmu rožku. Keď to už nevydržala, sadla si oproti mne a spustila: "Takže, ako mi vysvetlíš dnešok?"
Pozrela som na ňu pohľadom typu: jéé, Emma, aj ty si tu?, preglgla, čo som mala v ústach a potom sa s nevinným úsmevom na perách a anjelikovským výrazom v očiach spýtala: "Čo presne máš na mysli?"

"Ty vieš presne, čo mám na mysli." Odpovedala ihneď a hlas jej pri tom stúpol o niekoľko oktáv.
"Ak myslíš ten smiech, tak to bolo kvôli filmu. Proste tam bola jedna scénka..."
"Angie, nerob si zo mňa prdel."
"To si ani nerobím." Pokrčila som plecami. Bolo na nej vidno, že je riadne naštvaná. Ups, to som teda v pláne nemala. Znova som zahryzla a pokračovala v jedení.
Nadýchla sa, potom pomaly vydýchla , akoby sa chcela ukľudniť a znova sa spýtala: "Prečo mám potom pocit, že mi niečo ušlo?"
"Emma, zmier sa s tým, že tvoj plán nevyšiel. Proste Jason a ja..." V tom som sa však zasekla. Lebo, pravdu povediac, ja som sama nevedela, na čom som. Predtým som si aspoň myslela, že je to všetko blbosť, ale teraz? Možno nakoniec bol jej plán predsa len na niečo užitočný. Ale to jej však odmietam priznať.
"Jason a ty čo?" chcela vedieť. Ja som však odložila zvyšok rožka, lebo mi akosi prestalo chutiť aj jesť a vyšla som znova na chodbu. Keď neprší, idem sa prejsť. Mala som pocit, že si musím vytriediť isté myšlienky. A nie je na to nič lepšie, ako čerstvý vzduch.
"Angie, odpovedz mi! Jason a ty čo?" kričala na mňa.
"Emma, zabudni. Nič." Otvorila som dvere. "Vôbec nič." A vyšla som von.

Najskôr som trochu zrýchlila do takého jemnejšieho behu. Chcela som si trochu prevetrať a vyčistiť hlavu od toho všetkého. Prebehla som okolo celej školy, internátov a až potom som spomalila a pokračovala chôdzou. Síce som na šport nebola úplne vhodne oblečená, ale to mi teraz bolo šumafuk. Vracať sa kvôli tomu nebudem. Z vrecka kabáta som vytiahla gumičku (vždy nosím jednu pri sebe, človek nikdy nevie, kedy sa mu zíde) a stiahla si vlasy do drdola. Rozpustené mi začínali vadiť.
Von vládla už úplná tma, jediným svetlom boli lampy rozostavané pravidelne popri chodníku. Chvíľu som sa rozhodovala, či si spravím ešte jedno kolečko, alebo pôjdem aj mimo areálu a nakoniec vyhrala tá druhá možnosť. Vyšla som na tmavú širšiu cestu, ktorá už nebola tak dobre osvetlená, ako náš chodník. Lampy tu boli v oveľa väčšom rozostúpení a pokiaľ ste stáli niekde medzi nimi, tak ste vlastne ani nevideli pred seba. Nadýchla som sa a potom dala priestor všetkým myšlienkam, ktoré som doteraz podstivo držala na uzde.

Takže, zhrňme si to. Film si budem musieť ísť pozrieť ešte raz. Neviem síce kedy, ale do budúceho piatku chce mať tú recenziu Sam na stole, čiže si musím švihnúť, aby som to stihla aj napísať.
Ďalej, Emme nepoviem nič. Nechcem ju ešte viac naštvať a viem, že ju to aj tak po istom čase prejde. Tess bude už ťažší oriešok. Síce sa nebude zrejme nič pýtať, ale o to horšie, lebo viem, že nejaké odpovede bude predsa len čakať. Čo ma privádza k poslednej, najťažšej otázke: Čo Jason?
Možno znova len priveľa premýšľam a toto všetko bolo úplne zbytočné, ale...čo ak? Čo ak by bola jeho odpoveď áno? Zmenilo by sa niečo? Tvárili by sme sa aj naďalej, že je všetko v pohode? Alebo by čakal niečo iné? Do šľaka, nikdy som o ňom takto nepremýšľala. Vždy som ho brala ako kamaráta do partie. Teda aspoň odvtedy, čo ho poznám. Dobre, možno som sa v ten večer trochu po ňom vešala, ale inak nič. Cítim sa síce pri ňom fajn, viem, že by som mu mohla veriť, čo je pri mne dosť nezvyčajné, pretože ja úplne neverím takmer nikomu. Dokonca ani vzhľadom nie je na zahodenie...Viem, že keby chcel, tak si niekoho nájde behom jedného večera. Bože, Angie, spamätaj sa! Stále myslíš Jasona. Emminho brata. Emma...to nie!

"Nie!" omylom som posledné slovo zakričala nahlas. Teda, omylom ani tak nie. Totižto, zľakla som sa. Niekto, alebo niečo, do mňa zozadu vrazilo. Začala som utekať. Srdce mi búšilo ako opreteky a bála som sa obzrieť. Do pekla, ani som nepomyslela na to, že by tu teraz mohol niekto byť. Čo ak je to nejaký úchyl? Keď som počula, že sa ten niekto približuje, znova som pridala.
"Počkaj!" kričal na mňa ten hlas.
"Daj mi pokoj!" zakričala som bez toho, aby som sa obzrela a utekala ďalej.
"Angie, počkaj!"
"Ovládam karate! Radím ti, choď odo mňa preč!" Počkať, ten niekto pozná moje meno? Pomaly mi dochádzali sily a vedela som, že to nemá zmysel, tak som zabrzdila. Stále som sa však neotáčala. Ak to aj bol nejaký úchyl a vedel moje meno, nechcem ho radšej vidieť. Čupla som si, rukami objala kolená a zavrela oči.

Cítila som, ako si ten niekto kľukol predo mňa, chytil ma za plece a potom sa spýtal: "Čo tu robíš?"
Ten hlas bol tak známy, ale v tej panike som si ho nevedela ani za toho turka zaradiť. Už som si bola ale aspoň istá, že to nie je žiadny úchyl. Napriek tomu som sa z nejakého nevysvetliteľného dôvodu bála otvoriť oči.
"Celá sa trasieš." Povedal ten známy hlas a v tom momente som už vedela, kto to je.
"Jason!" vrhla som sa neho tak silno, až zamanévroval a nakoniec skončil na ceste na zadku so mnou v náručí.
"Pomaly." Zasmial sa a stále ma držal. Alebo lepšie povedané, ja som sa ako kliešť držala jeho. Neviem, či to bolo len tou panikou, ale bála som sa ho pustiť. Bála som sa, že keby som to spravila, on by zmizol a ja by som tu ostala sama. Už nikdy nepôjdem sama za areál v takejto tme. Nikdy.

"Čo tu robíš?" zopakoval po chvíli svoju prvú otázku a pri tom ma hladkal po vlasoch, akoby ma chcel utíšiť, keďže som bola stále celá roztrasená.
"Na prechádzke." Povedala som potichu.
"Tak to máš teda veľkú odvahu. Len málokto sa vyberie takto v noci sám von a navyše mimo areál."
"Doma som sa vždy chodievala v noci prejsť." Pokrčila som plecami. "A ty tu čo robíš?" spýtala som sa teraz ja a konečne sa mu pozrela do tváre.
"Tiež sa rád večer prechádzam...alebo behám." Zasmial sa. "Akurát dnes som trochu zrýchlil tempo a neuvedomil si, že by na ceste niekto mohol byť, navyše svetlo bolo tiež dosť ďaleko, takže som nevidel, že si predo mnou."

"A ja som si myslela, že si nejaký úchyl." Trochu nervózne som sa zasmiala a znova hlavou zavŕtala do jeho mäkkej mikiny. Voňal tak pekne. Vlastne presne tak isto, ako keď som bola o neho opretá vtedy v Greene. More a citrusy.
"No dovoľ. Pomýliť si ma s nejakým úchylom..." povedal mierne urazene, potom sa však znova zasmial. "Fakt ovládaš karate?"
"Čo?" pozrela som na neho a konečne sa pokúsila vstať. Predsa len tá zem nebola najteplejšia a priznajme si - ani najsuchšia.
"Vtedy, keď si utekala, tak si zakričala niečo v tom zmysle, že ovládaš karate." Povedal a tiež sa postavil.
"Vážne?" zasmiala som sa. "Keď som v strese, dokážem vymyslieť fakt kadečo."
"Takže nie?"
"Keď som chodila na strednú, ešte do prvého ročníka, pár týždňov som chodila na jeden kurz sebaobrany, bolo to vtedy v nejakej akcii a prihlásila sa tam takmer celá škola. Ale s karate to nemalo nič spoločné. A navyše, už si z toho takmer nič nepamätám."
"Takže sa nemusím báť, že ma prekvapíš nejakým kopom v nečakanej chvíli."
Zamyslela som sa. "Keby to bolo fakt nevyhnutné, možno by som si na niečo spomenula." Potom som sa však znova zasmiala. "Ale neboj, tebe by nemalo nič hroziť."

"Stále však nevieš, či nie som nejaký tajný sériový vrah..." povedal potichu, s istou dávkou nebezpečna, až sa mi postavili chĺpky vzadu na krku. Ja som si to však nevšímala, lebo som vedela, že si zo mňa len strieľa. Teda...dúfam.
"V tom prípade si budem na teba dávať lepší pozor."
"Nikam so mnou osamote. A hlavne nie v noci, kde nie je svetlo." Povedal to ako vyhrážku.
"Ups." Vypustila som zo seba a obzrela sa. Presne v takej situácii sme teraz totiž boli. "Chystáš sa ma zabiť?"
Pristúpil ku mne zozadu až tak blízko, že sme sa dotýkali. Neobzrela som sa. Jednou rukou ma chytil za pás a druhou mi začal prechádzať po holom krku. Vedela som, že mi nechce nič spraviť, ale napriek tomu sa mi znova zrýchlil tep a prešla mnou triaška. Naprázdno som preglgla.
"Bojíš sa?" spýtal sa tajomne.
Zavrela som oči a snažila sa ukľudniť. "Nie."

Pritiahol si ma k sebe ešte pevnejšie a mnou prebehla ďalšia vlna triašky. "Stále nie?" Tentoraz pri tej otázke trochu sklonil hlavu a zašeptal mi to do ucha. Jeho vlasy ma šteklili na krku a ja som sa teraz triasla už nielen kvôli strachu.
"Nie." Zašepkala som.

V tom ma pustil a pokračoval ďalej po ceste. "Tak možno nabudúce."
"Mám si teda na teba dávať pozor?" spýtala som sa a dobehla ho. On sa len záhadne usmieval a kráčal ďalej.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Máte záujem o ďalšiu kapitolu?

Áno
Nie

Komentáře

1 Leexistic Leexistic | 4. srpna 2012 v 10:38 | Reagovat

No tak úprimne,skoro som umrela :) Ako som čítala "upírsku" (pripadalo mi to tak)
scénku,sadla mi skoro na krk mucha.Brutálne bzučala a mnou tak trhlo,že som si skoro vypla počítač : :-D

2 Sandy Sandy | 4. srpna 2012 v 12:28 | Reagovat

Som rada, že som ťa pobavila, aj keď to bolo potom čiastočne aj vďaka muche :D
A...no môžte si domýšľať ako chcete, ale nie som si istá, či slovo "upír" bude v tomto prípade úplne vhodné :D

3 Leexistic Leexistic | 4. srpna 2012 v 13:22 | Reagovat

Však aj ja uvažujem,ale tou muchou som chcela naznačiť že som sa až tak do toho príbehu vžila (a to ja len pri špičkových knihách,inak to len preletím :) )

4 Sandy Sandy | 4. srpna 2012 v 13:41 | Reagovat

Však ja chápem :D mňa to len pobavilo :D som teda rada, že sa ti poviedka páči :-)

5 rainy rainy | 4. srpna 2012 v 20:05 | Reagovat

8-O  8-O  8-O  8-O  8-O
moje nervy.! ten Jason sa mi začína čím ďalej, tým viac páčiť. ak nie až tak celkom svojou záhadnosťou... tak možno tým, že.. sexíí! :D
pokračko dúfam pribudne čoskoro... ;-)

6 capepeidy capepeidy | Web | 4. srpna 2012 v 21:27 | Reagovat

tak som si to precitala s ocakavanim ze budu hrat ze spolu budu chodit a na koniec nic z toho :D

ale musim byt uz kriticka, aj ked ma to pobavilo a nad absurdnym chovanim v nocnej ulici som sa aj nahlas zasmiala, aj tak :

najprv som sa pozastavila nad tymi niektorymi slovami ako von (pricom veta bola nieco ako - Von bola zima.)a musela som si ju precitat aspon tri-krat kym som pochopila, ze v ziadnom pripadne to nebol preklep, ale umysel

ide o to, ze ked nieco citam, daky ten pribeh tak ocakavam, v nom bude spisovne slova - vynimka priamych reci a myslienok postav a neviem sa potom dostatocne sustredit, ked su pouzivane rozne slova

potom charakter postav, aj ked si tie postavy opisala tak nesplnaju to ake maju byt a nespravaju sa tak a to mi pride velmi zle, kvoli tomu, ze neviem co si mam o nich mysliet, jeden krat nikomu postava neveri a v druhom hovori svoj zivotny pribeh kazdemu koho stretne (toto bol mensi priklad)

a to je jedna z veci, ktora mi nesedela na tomto diely a to, ze na Jasona som repliku - som seriovy vrah- nikdy nepouzila, podla toho ako sa sporaval by som hned povedala, ze povie nieco ako - som uchyl- vobec som nepochopila preco to tam povedal, vobec sa mi to tam nehodilo, ten sled myslienkovych pochodov mi usiel

a bolo by pre mna asi zaujimavejsie, kebyze je to ten druhy chalan, ten z tej redakcie, hned by som si povedala, ze VAU to je ake cool ;-)  

neviem ci to nebolo tak ze ti napadla najprv ta scena a chcela si ju tam dat, pretoze aj ja niekedy pisem poviedky, kvoli tomu, ze mi napadla nejaka scena :-)

aj ked sa mi tato poviedka celkom paci a tento diel ma pobavil (som sa aj nahlas smiala :-D ) absolutne netusim kam to smeruje ak to niekam smeruje a ani aka postava ma aky charakter (teda v niektorych pripadoch)

aj tak budem citat dalej a som zvedava ako to bude pokracovat :-)

timto co som ti napisala som nijak nechcela zhodit tvoju poviedku ani tvorbu lebo ju mam rada, ale chcela som byt uprimna a nielen stale hovorit super, pretoze z toho mas len dobry pocit ale z hociakej kritiky mozes mat ponaucenie a vidiet z nej to nad cim sa mozes zamysliet popripade zistis, ze v niecom je i pravda a v niecom aj nie :-P

7 Sandy Sandy | 5. srpna 2012 v 19:33 | Reagovat

Fuu, tak toto je hotová slohová práca :D ale nie, ja som rada aj za ktitiku :-)
Ale teraz sa idem obhajovať :D

To s tým "von", čo je na tom zlé? Ja to slovo totižto používam bežne, takže ma ani nenapadlo, že sa nad tým niekto bude pozastavovať :D
A teraz s tým, že neviem, či si myslela Angie (skús nabudúce aj konkretizovať), ale ako ona rozprávala predtým len veci o škole a spôsoboch výučby vo Fr., nie nejaké životné príbehy, čiže s tým dôvera nemá nič, proste ona má problém niekomu veriť, ale rozprávať o svojej krajine a tak jej to nezakazuje. Teda ak si myslela to. Teraz som totižto trochu mimo z cestovania, takže možno mi niektoré veci unikajú a nerozmýšľam, ako by som mala :D Čo sa ale týka Tess, tak to je jej dlhoročná kamoška, čiže jej verí. A s Jasonom, povedzme, že sa pri ňom cíti dobre. Však to sa ešt len  bude riešiť ďalej :-)
A čo sa ešte jeho týka, tak možno som nepoužila až také vhodné prirovnanie, ale prosto ja som to myslela tak, že ju chcel nastrašiť (najskôr len tak zo srandy, však chlapci bývajú občas radi záhadní) a ten "sériový vrah" sa mi tam vtedy hodil, neviem, moje myšlienkové pochody sú občas tiež dosť zaujímavé a ani ja im často sama nechápem :D
A nie, nedala som to tu kvôli scéne, ale tak to nejak išlo, keď som písala, že som sa k tomu akosi dopracovala a páčilo sa mi to, tak som tak nechala :-)
Možno to teraz nedáva úplne zmysel, ale tak budem sa snažiť to ďalej nejako "uceľovať" :-)
Ak som na niečo zabudla, tak to snáď ešte dopíšem, teraz som ozaj nejako mimo, čo sa týka myslenia, dúfam však, že pochopíš, čo som napísala :D

8 Ayamee Ayamee | E-mail | Web | 5. srpna 2012 v 21:37 | Reagovat

[7]: Presne o to ide - slovo "von" ako také nie je zlé, ale používaš ho hovorovo (ako zvykneš bežne :D). Veta: "Von bola zima," je zle! Má to byť predsa: "vonku"! Obe sú príslovky ("von" i "vonku"), no na "von" sa pýtaš: "kam?" (Kam ideš? Von.) A veta: "Kam bola zima," je odveci. :-D Ale na: "vonku," sa pýtaš: "kde?" (Kde si bol? Vonku.) a: "Kde bola zima?" už dáva logiku. Nie som žiaden jazykovedec, takže to normálnejšie vysvetliť neviem, pardón. :-D

A pridávam sa k slečne capepeidy. :-) Aj mne sa tá scéna strašne moc páčila, ale celú dobu som si hovorila, či si si Jasona náhodou nepomýlila s tým tajuplným šlachticom z redakcie. Lebo Jason mal byť taký ten milý chalan. A Šlachtic mal byť tajomný a nebezpečný. A ja nevravím, že sa človek sem-tam nemôže správať aj nevyspytateľne, no ja sa v tomto príbehu už akosi strácam v tom, aké sú tvoje postavy (a pýtam sa, či si si to ujasnila ty sama :D). Napr. aj Angie. Bola nám predstavená ako baba, s ktorou je sranda, Tess ju v Anglicku vítala práve na ten štýl, že to tam oživí, povymýšľa kadejaké dobrodružstvá. A v príbehu, za celých sedem kapitol... nič! Takže teraz absolútne netuším, aká Angie je... O_O Keď postava každú svoju vlastnosť prejaví nanajvýš v jednej-dvoch scénach a potom sa správa, akoby ju nikdy nemala, pôsobí to potom trochu... plocho. A plytké postavy nie sú bohvieačo, najmä ak píšeš príbeh, kde sa pomaly nič nedeje (nič v zlom :-D, ale sama tvrdíš, že je to skôr vzťahové), lebo sa chceš venovať skôr postavám a vzťahom. Po siedmych kapitolách prosto stále netuším, čo mám od postáv čakať; neviem, aké sú...

Ja mám tvoj štýl písania rada (ak opomeniem tie nespisovné frázy :-D), preto sa mi číta aj príjemne, ale s náznakmi (za ktoré som už lobovala :D) by to bolo lepšie! :D Tak trochu totiž netuším, kam nás tieto kapitoly posúvajú v deji. A v podstate ani vo vzťahoch, o ktorých to má byť - teda, Angie sa extrémne rýchlo skamošila s Emmou, ktorá má brata (dvojča! :D) Jasona. A existuje i dáky Richard. Amen ohľadom sumarizácie vzťahov. :-D Ideš na to prosto pomaly a aj keď sa hovorí: "pomaly ďalej zájdeš," príbehu potom tak trochu chýba dynamika a hĺbka. :-P

9 Sandy Sandy | 6. srpna 2012 v 7:17 | Reagovat

Aha, takže už to mám s tým von a vonku jasno :-)
A chápem, že sa v tom kus strácate, moja chyba, možno som to mala riešiť kúsok inak, ide o to, že sa o chvíľu niečo "chystá" a možno vyjde na prvrch pár odhalení a tak mi to všetko akosi sadlo...hm, ale nad tými charaktermi ešte pozvažujem, musím to teda dať nakoniec doporiadku, aby to nemiatlo :-P

10 Ayamee Ayamee | E-mail | Web | 7. srpna 2012 v 18:45 | Reagovat

[9]: Všimla som si ďalšie dve kapitoly, idem čítať a teším sa (v 10tej majú byť aj náznaky, nie? :-D)!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama