Nakuknite na môj druhý kávovo-knižný blog :-)

>>> Little Caffeine World <<<

8. Niečo je vo vzduchu

6. srpna 2012 v 7:31 | Sandy |  Daždivé tajomstvá
Dnes som vstala akosi mimoriadne skoro. Ale tak, je zrejme rozdiel, keď ide človek spať po polnoci, často o druhej ráno a keď si líha už o ôsmej. V poslednom čase dostáva môj organizmus dosť zabrať, čo sa týka týchto "spánkových" šokov.
To je však jedno, hlavné je, že zverejňujem ďalšiu kapitolku :-)
A možno potom pridám aj ďalšiu, aby sa to "rýchlejšie" posunulo ďalej :P



"Máme tu aristokrata!" zašvitorila Tess a smiala sa celú dobu, čo sme šli po chodbe. Ja som sa prichytila pri tom, že sa tiež vlastne smejem. Tak toto bude ešte zaujímavý rok.



"Kde si bola?" spustila Emma, len čo som sa vyzula.
"Prejsť sa." Povedala som pokojne.
"Báli sme sa o teba. Mohla si si aspoň zobrať mobil." Vložila sa do toho Tess.
"Ako vidíte, som živá a zdravá a teraz ma nechajte, nech sa môžem ísť v kľude osprchovať." Povedala som a zamierila k svojej posteli po veci na prezlečenie.
"Angie? Ty si sa váľala po zemi?" spýtala sa Emma z chodby, zatiaľ, čo som sa vyzliekala.
"Prečo?" zakričala som za ňou.
"Tvoj kabát vyzerá...akoby si ležala, alebo aspoň sedela na zemi."
"A čo ak áno?" zasmiala som sa a potom zamierila do kúpeľne.

Teplá voda vždy spraví dobre. Konečne som sa uvoľnila a na nič nemusela myslieť. Dnes to bol dlhý deň. Keď som už bola v pyžame, umyla som si ešte zuby a potom sa vybrala smerom rovno - posteľ.
Tie dve to už s otázkami asi vzdali, alebo si to nechávajú na ráno, lebo už nepovedali ani slovo. Len čo som zavrela oči, upadla som do pokojného bezsenného spánku.

Keď som sa ráno zobudila, slnko bolo už vysoko na oblohe. Chvalabohu, že bola sobota. Poobzerala som sa okolo seba a zbadala len Tess, ako sedí na posteli a na kolenách má skicár, do ktorého niečo kreslí.
"Dobré ráno." Usmiala sa, keď ma zbadala.
"Dobré. Koľko je hodín?" zazívala som.
"Bude jedenásť."
"Jedenásť?"
"Dnes si spala tak tvrdo, že by ťa nezobudilo ani tornádo." Zasmiala sa.
"Keď vravíš..." natiahla som sa, ale ešte sa mi nechcelo z postele, tak som ostala ležať na mieste. "Emma tu nie je?"
"Nudila sa, tak si šla zabehať."
Zasmiala som sa. "Pokiaľ nebude behať v noci mimo areálu, je to v pohode."
Tess na mňa nechápavo pozrela. "Čo sa v noci stalo, Angie?"

Aha, je to tu. "Len som sa bola prejsť."
"Sama mimo areálu? To je dosť nebezpečné."
"Ako vieš...?"
"Sama si to pred chvíľou povedala." Skočila mi do reči.
"Čo ak som to povedala len tak?" keď som však zbadala jej neoblomný pohľad, vzdala som to.
"Dobre, bola som trochu nervózna z Emmy. Vlastne nie len z nej, celý včerajší deň bol...divný. Tak som si šla zabehať. Teda, chvíľu som behala, potom sa len prechádzala."
"Mimo areálu." Doplnila ma Tess.
"Aj tam." Prikývla som. "Nikoho som nevidela a nechcelo sa mi proste stále len krúžiť okolo školy."
"Ale niekoho si stretla." Tipovala a jej svetlé oči ma pri tom nespúšťali z dohľadu.
Nemalo zmysel už niečo zapierať. "Najskôr som sa zľakla, či to nie je nejaký úchyl. Ale potom sa z neho vykľul Jason, ktorý si tam bol tiež zabehať a nechtiac do mňa vrazil."
"Takže Jason." Usmiala sa, akoby zrazu vedela viac, ako ja sama. "A?"
"A...potom sme sa skrátka spolu vrátili naspäť. To je všetko." Posadila som sa na posteľ.
"V poriadku." Prikývla Tess. Potom odložila skicár a znova na mňa pozrela. "Prečo mám pocit, že mi stále niečo tajíš?"
"Netajím." Povedala som, no môj hlas neznel veľmi isto. Vedela som, že sa na mňa Tess stále pozerá, ja som sa však na ňu pozrieť odmietala. Prekliata sentimentálna časť mojej povahy! "Ja fakt neviem, čo si mám o všetko myslieť." Znova som sa zvalila tvárou na vankúš.

Počula som, ako Tess vstala z postele a pricupitala ku mne. "Myslíš, že by ste vy dvaja mohli byť niekedy spolu?" Sadla si na moju posteľ a pozorovala ma. Ja som mala stále tvár zarytú vo vankúši.
"Tess, ja neviem. Ja nič neviem." Opakovala som dookola.
"To bude dobré." Povedala pokojným hlasom a začala sa mi hrať s vlasmi. Toto robievala, keď sme boli ešte deti a chcela ma kvôli niečomu ukľudniť. Zvláštne, ale pomáhalo to stále.

Zvyšok víkendu prebehol pomerne v kľude. Z internátu som vychádzala len výnimočne, za prvé, lebo takmer celé dni lialo a za druhé, nechcela som stretnúť Jasona. Lebo som si teraz naozaj nebola istá, na čom som. Čo vlastne očakávam. Chvíľu som si myslela, že je už všetko v pohode, ibaže ako som začala znova rozmýšľať, len sa to zhoršilo. Okej, čiže nebudem rozmýšľať. Aspoň nie cez víkend, v pondelok ma už hádam len niečo osvieti.
V nedeľu večer sme sa s Tess vybrali znova do kina. Ja som musela napísať tú recenziu a Tess si to chcela proste len pozrieť celé. Emma mala zase rande s Rickom, či ako sa volá, proste ten, s ktorým vtedy...tancovala v Greene. Čo bolo dobré, že sme sa už aspoň nehádali. Povedala som jej skoro všetko, čo aj Tess, až na Jasona. Teda až na tie otázky, ktoré som si nevedela zodpovedať ani ja sama.

Keď sme sa vracali naspäť, už z diaľky sme zbadali, že pred internátom parkuje nejaký červený športiak. Pri ňom stáli dvaja ľudia, ktorí sa zjavne hádali. Keď sme prišli bližšie, jedného z nich som spoznala. Vlasy mal síce v gumičke, ale i tak mu pár prameňov ušlo a tie mu padali v jemných vlnkách do tváre. Oblečené čierne džíny a k tomu čierna kožená bunda, akoby práve prišiel z nakrúcania nejakej reklamy.
"Ty to myslíš vážne." Povedal Michael jemne výsmešným tónom.
"Smrteľne." Povedal chlap stojaci oproti neho. "Musíš sa proste naučiť žiť aj takto." Poobzeral sa po okolí, na chvíľu sa pohľadom zastavil na nás s Tess (my sme sa samozrejme tvárili, že sa rozprávame a že si ich nevšímame) a potom znova pozrel na neho. "Ako ostatní študenti."
"Ale mne to vyhovovalo tak, ako to bolo doteraz."
"Nič v živote nebude celý čas také, ako si predstavuješ, Michael. Nič. To si zapamätaj." Povedal starší muž, zrejme jeho otec, lebo sa istými črtami na neho podobal a potom prešiel ku kufru, otvoril ho a vybral z tade niekoľko batožín.
"Príliš dlhý čas ti bolo všetko po vôli. Je čas to zmeniť a nechať ťa chvíľu mimo nás. Sám sa musíš naučiť, čo je život." S tým kufor zacvakol. "Mám ti s tým pomôcť do izby?"

Michael uprel na neho svoj pohľad a ten chlad som cítila až sem. "Nie. Sám si povedal, že sa mám o seba starať sám. Tak teda odíď." Povedal pomaly a stále sa do neho zabodával očami. Jeho otec bol však voči nemu prirodzene imúnny a nerobil si z toho ťažkú hlavu.
"V tom prípade...nech sa ti darí." Usmial sa a nastúpil do auta. V sekunde bol preč.
Neviem, ako dostal Michael do internátu sám všetky tie kufre, možno niekoho podplatil, ale nám s Tess to už bolo jedno. Potichu sme sa prešmykli ku vchodu nášho internátu a vošli dnu.

"Máme tu aristokrata!" zašvitorila Tess a smiala sa celú dobu, čo sme kráčali po chodbe. Ja som sa prichytila pri tom, že sa tiež vlastne smejem. Tak toto bude ešte zaujímavý rok.

Nestihli sme prejsť ani do polovice chodby, už sme za rohom počuli ďalšie hlasy. Ďalšia hádka. Dnes musí byť asi niečo vo vzduchu. Viem, že cudzie rozhovory by sa nemali počúvať, ale keď raz začnete... A tento navyše tak celkom cudzí ani nebol.
"Už ti to nemienim opakovať, Richard! Mal si rozmýšľať ešte minulý rok. Teraz je už na to neskoro."
"Čo chceš, aby som ešte urobil, Emma?"
"Ty si hluchý alebo sa len tak tváriš?"
Chvíľa ticha.
"Fajn. Ostaň si taká tvrdohlavá, dokedy chceš. Vyhrala si, už sa na teba ani nepozriem. Ani keby si ma o to prosila."
"Tak toho sa nemusíš obávať."

Vedeli sme, že sa Richard vybral k východu, teda naším smerom. Skryť sme sa nemali kde, tak sme tam len tak stáli a čakali. Vyzeral naštvane, ale zároveň sklamane. Keď popri nás prechádzal, len na chvíľu zdvihol pohľad a so slovami: "Je mi to ľúto." odkráčal preč. Chcela som naňho zavolať, ale asi by to nemalo zmysel. S týmto sa musel vyrovnať sám.

"Sakra!" počuli sme, ako Emma kopla do dverí, že ich takmer vylomila, a tak sme hneď bežali za ňou. Snažila sa ich odomknúť, ale bola taká rozrušená, že jej kľúč vypadol z rúk a teraz len tak bezmyšlienkovite stláčala kľučku, akoby sa tam snažila nejakým spôsobom dobyť.
"Prekliate dvere, otvorte sa!" Kým sme sa k nej dostali, už do nich len búchala päsťami a popritom nadávala.
"Emma, počkaj." Chytila som ju a odtiahla od dverí. Tess zatiaľ zdvihla jej kľúč a otvorila ich.
"Pusti ma. Nechajte ma na pokoji." Opakovala, zatiaľ čo som ju držala. Dostala som buchnát do pravého ramena, ale nevšímala som si to. Len som ju ďalej držala. Keď sa nám ju konečne podarilo dostať dovnútra, skĺzla na zem a začala plakať. S Tess sme na seba zúfalo pozreli a potom sa sklonili k nej a snažili sa ju nejako utešiť.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Máte záujem o ďalšiu kapitolu?

Áno
Nie

Komentáře

1 Leexistic Leexistic | 7. srpna 2012 v 6:53 | Reagovat

Tak ja som sa síce rozhodla,že tieto vážne veci komentovať nebudem,ale nedá mi to a musím ťa proste len znova pochváliť.
(viac nebudem písať,lebo zas napíšem nejakú blbosť :D )

2 Sandy Sandy | 7. srpna 2012 v 9:32 | Reagovat

Ďakujem :-) a kľudne píš aj lbosti, apoň sa zasmejem :D

3 Ayamee Ayamee | E-mail | Web | 7. srpna 2012 v 20:13 | Reagovat

"Nestihli sme prejsť ani do polky chodby..."
Polka je druh tanca, pokiaľ viem :-) A aj keď sa v hovorovej reči používa miesto "polovice" aj tá "polka", v poviedkach sa mi to prosto nepáči :-D

"Teraz je už na to pozde."
Nie je "pozde" čechizmus? :-P Ale v replike postavy to je odpustiteľné :-)

4 Sandy Sandy | 7. srpna 2012 v 23:15 | Reagovat

Ok, opravím :D mňa treba na tieto veci upozorňovať, lebo čo používam bežne v hovorovej reči, tak to potom aj tak píšem a neuvedomujem si, že je to zlé alebo nespisovné, lebo pre mňa je to správne :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama