Nakuknite na môj druhý kávovo-knižný blog :-)

>>> Little Caffeine World <<<

Sen alebo...?

21. srpna 2012 v 1:44 | Sandy |  Krátke poviedky
Už dlho som mala chuť napísať niečo takéto. Les, tajomstvo, fantázia...
Váhala som však medzi kapitolovkou a jednorázkovkou. Keďže však tých rozpísaných poviedok mám dosť, vyhrala tá druhá možnosť. Dúfam, že sa vám bude táto krátka poviedka páčiť, hoci som ju písala v dosť neskorej dobe. Vlastne, ja pomerne často píšem práve takto v noci. Veta "Noc má svoju moc." má predsa len niečo do seba :-)
Navyše je písaná z pohľadu chlapca a to je pri mne, myslím, po prvýkrát :-)
Začiatok je možno trošku depresívny, ale nedajte sa odradiť :D

...Je to ako jemné šteklenie, ktoré prechádza celým mojím telom a čím som ďalej, tým je to silnejšie. Dotyk statickej elektriny. Zásah prúdom...




Nechápem, prečo som si nahováral, že sa tým niečo vyrieši. Istá malá skrytá časť v mojej hlave mi stále dookola našepkáva, že to nie je dobrý nápad, že sa tým dostanem len do ešte väčších problémov. Ale ja ju nepočúvam. Nechcem ju počúvať. Chcem len odísť čo najďalej. Od všetkého a od všetkých. Ale hlavne od tej, ktorá mi tak ublížila a spôsobila ranu, ktorá sa bude hojiť veľmi, veľmi dlho... Viem, že útek nie je práve ten najvhodnejší spôsob riešenia problémov, ale mám pocit, že nič, absolútne nič na tomto svete už pre mňa nemá zmysel.

Bežím a ani neviem kam. Všetko naokolo sa začína pomaly odievať do tmavých nočných farieb, ešte aj obloha sa dnes celkom stotožňuje s mojimi pochmúrnymi sivými myšlienkami. Po čase sa dostanem na kraj lesa. Neviem, prečo ma moje zmysly zaviedli až sem. Ale cítim, že som na správnom mieste. Akoby ma dovnútra čosi ťahalo. Akási temná, tajomná sila, ktorá si pohráva s mojou zmätenosťou a stále ma volá bližšie a bližšie. Stále viac zaslepený tmou, ktorá sa vkráda aj do samotnej duše, pomaly zápasím s prvými konármi a vstupujem do lesa. Nič nevidím, ale napriek tomu postupujem dopredu. Je mi všetko jedno. V túto chvíľu sa už sústreďujem len na neznáme volanie odnikiaľ. Ako postupujem vpred, zacítim na koži jemné vibrácie. Pomyslím si, že je to asi len vietor, ale keď spravím ďalšie kroky vpred, cítim to ešte intenzívnejšie. Je to ako jemné šteklenie, ktoré prechádza celým mojím telom a čím som ďalej, tým je to silnejšie. Dotyk statickej elektriny. Zásah prúdom. Vyrazí mi to dych a mám pocit, že sa nachádzam v akejsi bubline bez vzduchu, až kým si po pár sekundách znova nespomeniem, ako sa dýcha. Pomaly sa nadýchnem a do mojich pľúc sa dostáva čerstvý chladný vzduch. Vibrácie prestali. Ako sa však pohnem, začujem tentokrát nejaký zvuk. Akoby prichádzal odniekiaľ uprostred lesa. Snažím sa nastaviť uši tak, aby mi nič neušlo a čo najtichšie sa pohybujem dopredu. Najskôr je to len akýsi šum, no neskôr sa to začne postupne meniť v hudbu. V krásnu hudbu. Takú, ktorú som ešte v živote nepočul. Takú lákavú, že by som sa už nedokázal otočiť a vrátiť sa späť. Už nemyslím na nič. Zavriem oči a nechávam sa unášať zvukom prírody. Je to šum lístia, s ktorým si pohráva jemný nočný vánok. Rozhovor lesných zvierat, ktoré sa v noci len zobúdzajú. Ale taktiež spev mesiaca, ktorý sa pokúša predrať spod tmavých oblakov a keď sa mu to konečne podarí, poteší les svojím lúčom svetla.
Neviem, kam presne kráčam, ale viem, že cesta späť už pre mňa nejestvuje. Spev je čoraz hlasnejší, viem, že som blízko. Niekde v diaľke zbadám svetlo. Chcem sa dostať čo najbližšie k nemu. Nie je to len zvedavosť, tá hudba, ktorá odtiaľ vychádza, ma sama volá, aby som pristúpil. Nič iné ma nezaujíma, chcem len zistiť, prečo je tá neznáma sila taká lákavá.
Už som takmer tam. Čím som bližšie, tým je svetlo oslepujúcejšie. Musím prižmúriť oči, ak chcem niečo vidieť. Je tam pohyb. Hudba. Tanec. Znova cítim tie vibrácie. Ale už sa ničomu nebránim. Viem, že som presne tam, kde mám byť. So zrýchleným dychom odhrniem posledné konáre. A zrazu...hudbe prestane. Začne sa mi krútiť hlava a padám na zem. S ustupujúcim svetlom ešte stihnem zazrieť pár až nadľudsky ľahko pohybujúcich sa postáv v bielych šatách. Kým mi celkom neklesnú viečka, zaregistrujem, ako sa niekto nado mnou skláňa. Mám síce rozmazané videnie, ale ten nebesky modrý pohľad, ktorý zbadám, si so sebou vezmem do všetkých nasledujúcich snov.
Počujem nejaké hlasy, ale vôbec im nerozumiem. Kým však celkom neprepadnem spánku, v hlave sa mi ešte ozve pár zreteľných slov: "Šťastie si po teba ešte príde." A cítim, ako mi niekto niečo vloží do dlane.

Keď ma ráno konečne prebudí lúč slnka a mne sa podarí otvoriť zalepené viečka, zistím, že som doma, vo svojej posteli. Všetko bol len sen. Jediná skutočná je len tá ostrá bolesť v hrudi, čudná prázdnota, ktorá si pohráva s mojím srdcom a rozkladá ho na milióny kúskov. Škoda, že aj toto nebola len súčasť toho zvláštneho sna.
Za chvíľu však pocítim ešte niečo iné. Vytiahnem ruku z pod paplóna, lebo ma v nej niečo tlačí. Keď roztvorím dlaň, pozerám sa na prívesok v tvare štvorlístka, ktorý som nikdy doteraz nevidel. V hlave mi preblesknú slová: "Šťastie si po teba ešte príde." a mňa zaleje neznáma upokojujúca vlna tepla a pokoja.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Kristen Kristen | Web | 21. srpna 2012 v 19:38 | Reagovat

Bolo to o chalanovi so zlomeným srdcom? ale velmi pekne a smutne

2 Sandy Sandy | 22. srpna 2012 v 1:11 | Reagovat

Áno, malo to tak byť, aj keď dúfam, že to nevyznieva až tak veľmi depresívne, to som nemala v úmysle :-)

3 Teryii Teryii | Web | 22. srpna 2012 v 21:10 | Reagovat

Super napísané :-) Naozaj :-) Nemám veľmi rada písanie v prítomnom čase, ale tu sa to fakt hodilo :-) Vžila som sa do toho ;-)
No nedá mi neupozorniť ťa na pár chýb :-D "z pod" je "spod" :D A "z tade" je "odtiaľ" :D :D A ešte si tam mala že: "Na do mnou" :-) Chcela si napísať asi skôr: "Nado mnou" :-)
Ale to sú len hlúpe chybičky, ktoré si všimne len taký maniak ako ja :-D Pretože som závislá na gramatike a jednoducho mi to vadí, keď je niečo zle :-D (Áno, som drbnutá, každý mi to hovorí :D)
Ale inak ťa chcem veľmi pochváliť za gramatiku ;-) Naozaj som už dlho nevidela tak dobre napísané dielo :-) Klobúk dolu ;-)
Teryii

4 Sandy Sandy | Web | 22. srpna 2012 v 22:10 | Reagovat

[3]: Ja práveže tiež veľmi nie som zvyknutá písať takto v prítomnom čase, ale práve preto som to teraz chcela vyskúšať a celkom sa mi to tak páčilo, taká zmena :-)
A ďakujem za opravy, ja totiž dosť často robím takéto chybičky, takže mňa treba len upozorňovať a potom to opravím :D
Som rada, že sa ti to páčilo, vlastne ja takéto "jednorázovky" veľmi často nepíšem a ani som vlastne nevedela, čo z toho vznikne, ale tak ako sa zdá, tak sa podarilo :-) ešte raz ďakujem :-)

5 Teryii Teryii | Web | 23. srpna 2012 v 22:22 | Reagovat

Ďakujem za komentáre na blogu :-) Potešili ;-)
No a tie chybičky neboli nič hrozné, len mi to tam v takom pekne napísanom texte vadilo :-D
Ďakujem aj za pochvalu dizajnu a dúfam, že keď sa pustíš do príbehu na pokračovanie, tak že sa ti bude páčiť ;-)
Inak aj tvoj dizajn je príjemný :-) Mám rada žltú farbu :-P Aj keď táto je skôr do oranžova :D Áno, som farboslepá :-D
Vďaka za všetko, naozaj :-)
Teryii

6 Leexistic Leexistic | 27. srpna 2012 v 7:40 | Reagovat

Sandelínka!
Parádne! Ja nemám vo zvyku písať v 1. osobe,ale už sa učím,jednu poviedku tak píšem. Tebe sa to podarilo úplne bombasticky.
(kde mám Daždivé tajomstvá?:-( )

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama