Nakuknite na môj druhý kávovo-knižný blog :-)

>>> Little Caffeine World <<<

13. Náhoda je blbec

3. září 2012 v 19:48 | Sandy |  Daždivé tajomstvá
Teraz mám nejaké divné obdobie, stále sa len obzerám dozadu a spomínam na všetky tie pekné prázdninové chvíle, ktoré som prežila a odmietam sa pozerať pred seba...čo je dosť zle. Znova mám pocit, akoby som uviazla na nejakej časovej priamke a ja len stojím a čakám a len istým malým kúskom vnímam ten čas, ktorý by som chcela nejakým spôsobom stopnúť, no on si robí čo chce a ide stále ďalej a ďalej.
A keďže mám problém sústrediť sa aj na vlastnú realitu, je zrejmé, že na poviedku už nemyslím vôbec.
Našťastie som mala v zálohe ešte túto jednu kapitolku (ktorá je znova taká mierne o ničom :P, ale musí byť!), a tak ju pridávam, nech mi aspoň ten blog tak úplne nestojí :-)

A keď sa konečne z tohto stavu spamätám, tak sa ozvem znova ;-)



Myslím, že som asi prekonala svetový rekord, čo sa týka čeleniu Michaelovmu pohľadu bez prestávky. A nie je zo mňa dokonca ani ľadová socha. Som dobrá!




Nasledujúce dni sa dosť vliekli. Neviem, či to bolo zapríčinené tým, že som sa nevedela dočkať piatku, alebo skôr počasím, ktoré ma uspávalo ešte aj počas prednášok a tie sa mi zdali častokrát až nekonečne dlhé. Navyše, ešte aj na Dejinách žurnalistiky sa stalo niečo, čo mi značne znepríjemnilo ďalšie dni. Je to predmet, ktorý ako jeden z mála nemám spolu s Emmou. Sme rozdelení na viac menších skupiniek, ja ho mávam vo štvrtok o pol desiatej, Emma hneď po mne.
Dnes som sa trochu zdržala pri raňajkách, takže do školy som viac menej utekala, aby som neprišla neskoro. Zákony schválnosti však na mňa platia stále so stopercentnou istotou, čiže okrem toho, že som si nevzala dáždnik a za tých pár minút, čo som prebehla z jednej budovy do druhej, som zmokla, hodinky na mobile mi jasne ukazovali, že zjavne aj meškám.
Celá zadýchaná som sa konečne dostala k dverám malej miestnosti, kde som mala mať prednášku. Pomaly a potichu, tak, aby som nikoho nemohla vyrušiť, som sa ich snažila otvoriť. To mi však po pár stotinách prekazil náhly náraz do chrbta a namiesto tichého vojdenia som ľudí prekvapila treskotom dverí, ktoré sa práve odrazili od steny vo vnútri a vzápätí zmäteným výrazom mňa a osoby stále nalepenej na mojom chrbte, ktorá do mňa vrazila.
Profesor, ktorý sa práve zasekol uprostred vety, pozrel naším smerom.

"Tak sa zdá, že tu dnes predsa len budeme v plnom počte." povedal pokojným hlasom a pri tom ukázal na pár miest, ktoré ešte ostali prázdne. "Akurát sme si rozdeľovali témy na seminárne práce. Ostali ste ako posledná dvojica, ktorá ešte nemá žiadnu."
A dočerta, seminárky! Úplne som zabudla, že dnes sa mali prideľovať témy. Rýchlo som sa ponáhľala si sadnúť, aby som sa mohla zapísať na papier, ktorý koloval medzi študentmi. V tom šoku som si akosi aj zabudla všimnúť, kto bola tá osoba, ktorá do mňa vrazila. Až keď som začula jej hlas, ľadovo chladný, ale zároveň však tak zamatovo jemný, konečne som sa vytrhla zo stavu rozmýšľania.
"Ale, pán profesor, ja som už mal vybratú tému minulý týždeň."
"Ja viem, pán Sigiward, " usmial sa starý pán a napravil si pritom okuliare, ktoré sa mu zošmykli na nose o kúsok nižšie, "ale zmenil som to. Rozhodol som sa, že budete pracovať vo dvojiciach. Bude to niečo iné a myslím, že aj zaujímavejšie, či pre vás, alebo pre mňa."
"A nemohli by ste spraviť výnimku? Ja rád pracujem sám." Spýtal sa Michael a pri tom si zachovával na tvári neutrálny výraz.
"Žiadne výnimky. A som si istý, že tuto slečna," kývol hlavou smerom ku mne, "sa už iste na vašu spoluprácu veľmi teší."

Celý čas som počúvala, ako títo dvaja diskutujú, ale až teraz mi konečne došlo, o čom. Ja mám robiť seminárku s Michaelom. Len kvôli tomu, že som sa ráno zdržala, navyše zmokla a prišla neskoro. So zelenoočkom v pätách. Ktorý tiež akoby náhodou meškal a v rýchlosti, ktorou sa ponáhľal po chodbe, do mňa vrazil. Perfektné. Nebolo tých zákonov schválnosti na jeden deň už dosť?!
"Prepáčte, ale ja by som tiež radšej pracovala sama. Ak by to bolo možné." Vložila som sa do toho a pokúsila sa vyčarovať na tvári široký a nenútený úsmev. Vôbec nevadí, že som mala vlasy mokré a strapaté, oblečenie tiež bolo v zaujímavom stave...ešte dobre, že som si ráno zabudla dať špirálu. Tým sa len potvrdzuje pravidlo, že aj to zlé môže byť na niečo dobré. Aspoň nevyzerám ako zombie kvôli nejakej roztečenej špirále.
Profesor skákal očami z jedného na druhého, chvíľu akoby rozmýšľal a zvažoval náš návrh, no nakoniec aj tak trval na svojom. "Nie, už som rozhodol. Budete pracovať spolu. A okrem toho, na vašu prácu budem teraz extra zvedavý." usmial sa, takým tým prešibaným úsmevom staršieho človeka, a pri tom nám podal papier, aby sme sa podpísali. Potom, akoby sa nič nebolo stalo, začal prednášať. S Michaelom sme sa na seba ani nepozreli. Neviem, ako to budeme písať. Skutočne neviem.
Na ostatných prednáškach som, nečakane, znova nedávala pozor. Nie len, že som sa nevedela dočkať piatkovej mesačnej noci s Jasonom (žiadne dvojzmysly), ale taktiež môj mozog zamestnávala už aj celkom odlišná osoba. Po niekoľkohodinových úvahách som konečne dospela k istému rozhodnutiu. Ísť sa navečerať a potom...pohľadať zelenoočka.

Na vrátnici dnes bola Mary, taká milá zhovorčivá teta, čiže aspoň to mi hralo do karát a po párminútovom rozhovore (už ani neviem o čom) som sa jej pokúsila nenápadne spýtať, kde má izbu Michael. A ona mi to bez problémov hneď povedala. No nemohlo sa mi takto dariť už od rána? Zrejme si to tá "nešťastná náhoda" konečne rozmyslela a išla otravovať niekoho iného. Dlho ju to však určite nebude baviť a po čase sa vráti. Ako vždy. Jej absenciu sa však budem snažiť čo najlepšie využiť. Poďakovala som sa Mary, pozdravila a bežala smerom k schodom.
Keď som stála už len pár dverí od izby, ku ktorej som mierila, na chvíľu som zastavila. Je toto ozaj dobrý nápad? Mám ho len tak zrazu napadnúť v jeho izbe? Dobre, napadnúť ho v pravom zmysle slova nemám v pláne, skôr sa len pokúsiť nejako nadviazať rozhovor a dohodnúť sa. Ale aj tak mám z toho divný pocit. V podstate, zakaždým, keď sa nejakým spôsobom stretnem s Michaelom, nie som vo svojej koži. Akoby v sebe ukrýval nejaký zvláštny chlad a stačí jediný priamy pohľad do očí a ostane z vás len ľadová nehybná socha. Keď sme už pri tej mytológii, on mi pripomína grécku Medúzu. Aj ona mala predsa schopnosť pohľadom premienať ľudí na kameň, či nie? Dobre, možno preháňam, Michael zatiaľ nikoho nepremenil, teda aspoň o tom neviem a navyše, Medúza bola podľa povestí strašne škaredá. On nie. Práve naopak.
Nadýchla som sa, spôsobom, ako keď mám len pár sekúnd pred nejakou skúškou a pomaly sa dostala k tým správnym dverám.
Zaklopala som.
Nič.
Možno tu nakoniec ani nie je a ja teraz len zbytočne stresujem. Pre istotu som však zaklopala druhý raz a o niečo silnejšie.
A zase nič.

Už keď som sa pomaly zmierovala s tým, že to asi aj tak nebol dobrý nápad a chcela sa vrátiť, dvere sa zrazu otvorili. To, čo som v nich teraz videla, by mi zrejme závidelo celé dievčenské osadenstvo tejto školy. Michael mal na sebe len nohavice, inak bol do pása nahý. Tá opálená pokožka spolu so svalmi, ktoré sa mu črtali na ramenách, totálne zamestnávali všetku pozornosť. Zrejme sa musel práve sprchovať, lebo na krku mal prehodený uterák, ktorý vsakoval vodu, ktorá mu kvapkala z mokrých, tentokrát jemne zvlnených vlasov. Na chvíľu som musela zatajiť dych. Niežeby som nikdy v živote nemala možnosť vidieť nahého alebo polonahého chlapa, ale povedzme, že teraz ma to...dosť šokovalo. Bola som síce už zmierená s tým, že sa stretnem s aristokratom, s ktorým sa nemám veľmi v láske. Vlastne nepoznám človeka, ktorý by na tom bol inak. Ale nepripravila som sa na to, že sa stretnem...s polonahým aristokratom. A navyše, strašne sexy aristokratom. To človeka tak trošku rozhodí.

"Potrebuješ niečo?" spýtal sa a ja som sa konečne vrátila do reality. Asi by bolo vhodné aj niečo povedať, keď už som ho vyrušila pri tej sprche. Pozrela som mu do očí a snažila sa ostať pri zmysloch.
"No, prišla som sa dohodnúť. Na tú seminárku." Rýchlo som zo seba dostala a pri tom sa sústredila na to, aby môj zrak ostal tam, kde je a už neskĺzol nižšie.
Chvíľu bol ticho, akoby premýšľal, o čom to vlastne vravím, potom konečne znova prehovoril.
"Môžem to napísať sám. Samozrejme na tom bude aj tvoje meno, ale..."
No, tak toto som nečakala. On ma chce z toho akože úplne vynechať?!
"Nie," skočila som mu ihneď do reči, "to som nemala na mysli. Chcem, aby sme si rozdelili úlohy."
"Myslel som, že to tak bude lepšie pre mňa aj pre teba." povedal svojim pokojným zamatovým hlasom bez štipky emócie.
"Nebudem sa tváriť, že som na niečom pracovala, keď to tak nebude."
"Aké svedomité. Mne by to ale nevadilo. Naozaj." Zdvihol ľavú ruku a oprel sa ňou o rám dverí. Naprázdno som preglgla a stále sa mu pozerala do tváre. Tie divoké zelené oči mi už dávali tak trochu zabrať, ale neuhla som. Nemohla som si to dovoliť. Ten človek si túto situáciu ale sakra dobre užíval.
"Tebe možno nie, ale mne áno."
"Čo teda navrhuješ?" zdvihol obočie a čakal, čo také by som mu ja mohla navrhnúť.
"Tak, na začiatok...", začala som a nevšímala si pri tom jeho výraz nadradenosti, "by sme mohli obaja nájsť nejaké vhodné podklady, trochu ich spracovať a potom to dať dokopy."
"Fajn."
"Fajn?" Fajn? Skutočne povedal fajn?
"Fajn." zopakoval. "Keď to budeš mať hotové, príď mi to ukázať. Teraz by som sa už ale rád šiel osušiť."
Aha, takže sa ma už chce zbaviť. Aké prekvapivé.
"Fajn." Povedala som chladne, pár sekúnd na neho ešte pozerala a potom som sa na päte otočila a pobrala sa do svojej izby. Myslím, že som asi prekonala svetový rekord, čo sa týka čeleniu Michaelovmu pohľadu bez prestávky. A nie je zo mňa dokonca ani ľadová socha. Som dobrá!

"Takže ty robíš seminárku s naším aristokratom?" spýtala sa znova Emma, akoby tomu stále nemohla uveriť. Spolu aj s Tess sme teraz sedeli (poniektorí ležali) v spálni na posteliach a ja som im rozprávala moje dnešné zážitky. To, v akej póze sa nachádzal Michael, keď som sa s ním stretla, som vynechala. Radšej.
"Hádam to prežijem." Ak už nebude v mojej blízkosti behať polonahý, mám na to celkom dobré vyhliadky.
"No to dúfame aj my." zasmiala sa Tess.
"A vravíš, že budete pracovať samostatne, len to nakoniec dáte dokopy." Opakovala znova Emma to, čo som im povedala.
"Áno. Tak by to teda malo byť."
"Tak to vlastne nie je až také zlé. Navyše Michael vie písať naozaj dobre."
"Už sa ho zrazu zastávaš?" zasmiala som sa a hodila do nej vankúš.
"Tak, či chceš, či nie, ale je to pravda."
"Jeho články v časopise si aj ja rada čítam." Prisvedčila Tess.
"Takže je to vlastne výhoda?" spýtala som sa a skákala pohľadom z jednej na druhú.
"Ak si to vezmeš takto, v tom prípade áno." Usmiala sa Emma a potom sa vyvalila na svoju posteľ. Asi sme tento rozhovor už skončili.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Máte záujem o ďalšiu kapitolu?

Áno
Nie

Komentáře

1 Kristen Kristen | Web | 4. září 2012 v 15:47 | Reagovat

Ale no musíš sa pohnúť ďalej a nie stáť na jednej časovej priamke :) Držím ti v tom palce :)
Ku kapitola aj keď bola kratšia ale to nevadí lebo aj ja píšem krátke bola dobrá. Poznám také akčné vpadnutia do triedy :) A polonahý aristokrat weeeeeeeeei to musel byť pohľad :D

2 Leexistic Leexistic | 4. září 2012 v 19:58 | Reagovat

Wee! (nevšímaj si ma :D ) Neťahaj to z jedného miesta Sandy,tak sa to nedá dlho :-)

3 Kristen Kristen | Web | 5. září 2012 v 6:36 | Reagovat

Vieš Sandy :D SOm proste originál keď neviem nájsť vhodný výraz tak si ho proste vymyslím :D

4 Sandy Sandy | 5. září 2012 v 15:26 | Reagovat

Ďakujem vám :-) a už sa snažím pohýnať :D ale s ďalšou kapitolkou to asi ešte trošku potrvá...

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama