Nakuknite na môj druhý kávovo-knižný blog :-)

>>> Little Caffeine World <<<

4. kapitola - Mesto netopierov

2. února 2013 v 23:30 | Sandy |  The secret of Dayleen
Tá dnešná :-)



Po prázdnom, pomaly sa stmievajúcom malom mestečku kráčali dvaja ľudia. Išli mlčky, obaja boli zahĺbení do svojich vlastných myšlienok. Naokolo nebolo počuť nič, len sem-tam spadlo na zem pár kvapiek dažďa, alebo zafúkal jemný vietor, vďaka ktorému kríky, ktoré boli nasadené popri chodníku, vydávali jemný šum, akoby chceli čosi zašepkať. Nik ich však nepočúval.


Po chvíli však prerušila ticho mladá blondínka: "Kde vlastne ideme?" a pozrela na detektíva kráčajúceho vedľa nej.
"Na mestský úrad. Mohli by ťa tam zaujať niektoré veci." Odpovedal Daniel a pohľad pritom upieral stále dopredu.
"Čo presne máš na mysli?"
"Uvidíš, keď tam prídeme."

O chvíľu stáli pred veľkou starodávnou budovou vo viktoriánskom štýle. Detektív hneď podišiel k dverám a Lilli ho samozrejme nasledovala. Keď vošli dovnútra, objavili sa na malej chodbičke, z ktorej viedlo niekoľko dverí. Daniel zamieril k tým prvým napravo. Krátko zaklopal, pohľadom dal vedieť Lilli, nech počká a potom vošiel. Detektívka si pozrela ceduľku. W. Taylor, filológ. Zvnútra sa ozývali nejaké hlasy a o chvíľu na to sa dvere znova otvorili. Daniel držal v rukách malý zlatý kľúčik a hneď zamieril ďalej po chodbe, až kým neprišiel k posledným dverám.
"Ak sa chceš dozvedieť niečo o histórii tohto miesta, najviac informácii nájdeš práve tu."

Miestnosť, do ktorej vošli, bola zaujímavá nielen tým, že bola oválna, ale hlavne vďaka starodávnemu drevenému nábytku - kopou rôznych hnedooranžových skriniek a políc, na ktorých bolo poukladané množstvo a množstvo kníh, potiahnutých jemnou vrstvou prachu. V strede stál menší oválny stôl, na ktorom bol počítač trochu staršieho typu, tlačiareň, pár prázdnych rozhádzaných papierov a niekoľko pier.
"Tu nájdeš všetky mestské kroniky," ukázal čiernovlasý muž na jednu z políc, potom ruku presunul o kúsok ďalej, "tam by mali byť archivované všetky mestské noviny...tie najstaršie čísla už asi nebudú až také čitateľné, ale môžeš si ich prezrieť, ak budeš chcieť," potom zamieril na opačnú stranu miestnosti, "a v tejto skrinke sa nachádza všetko ohľadom nášho prípadu." Vybral z vrecka malý kľúčik a položil ho na stôl.
Potom pozrel na Lilli. "Musím si ísť teraz niečo vybaviť, tak ťa tu nechám, ale o chvíľu príde Will a ten ti zodpovie všetky tvoje otázky. Ak niečo nebudeš vedieť nájsť, kľudne si zapni počítač, tam by mala byť tiež nahádzaná už väčšina informácií."
"Vďaka. Popozerám si to tu." usmiala sa blondínka a hneď zamierila k jednej z políc. Prstom začala prechádzať po starých knihách a lúštila ich názvy.
"Samozrejme, táto miestnosť bude pre teba otvorená kedykoľvek. Stačí si najprv k Willovi zájsť po kľúče, ten je vo svojej kancelárii zahrabaný prakticky sedem dní v týždni, od rána až do večera."

Keď odchádzal, ešte raz sa zadíval na detektívku. "Toto bude chcieť pevné nervy. Naozaj si na to všetko pripravená?"
"Keď sa raz do niečoho pustím, nikdy to nenechám nedokončené. Pamätáš?" Pozrela mu sebaisto do svetlomodrých očí.
"Dobre, ja som ťa chcel len poslednýkrát varovať."
"V tom prípade, ďakujem za tvoje varovanie, budem si ho pamätať, ale nemyslím si, že bude pre mňa podstatné."
"Dan, zase odstrašuješ našich detektívov?" ozvalo sa spoza pootvorených dverí a hneď na to vošiel do miestnosti stredne vysoký chudý muž s nakrátko ostrihanými hnedými vlasmi a okuliarmi s hrubými čiernymi rámami. Podľa Lilli mohol mať tak okolo štyridsiatky.
"Varovanie nie je odstrašovanie." Odpovedal mu Daniel s neutrálnym výrazom v tvári, poslednýkrát pozrel na mladú blondínku a hneď na to odišiel.
"Ako teda povieš." Zamrmal Will, hoci vedel, že ho dotyčný už nemôže počuť. Potom sa usmial a podišiel k atraktívnej mladej žene, ktorá práve vytiahla z police jednu z kníh.

"Láka vás história?" spýtal sa, keď zbadal, akú knihu drží v rukách. Revolúcia v roku 1617.
"Podľa mňa ťažko pochopíme prítomnosť, ak nemáme žiadne poznatky z minulosti."
"Páči sa mi váš názor. Čo ma však zaujalo ešte viac, že ste si práve vybrali veľmi dobrú knihu."
"Je na nej niečo výnimočné?" spýtala sa detektívka, keď zbadala Willov fascinovaý pohľad.
"Totiž," napravil si okuliare na nose, lebo sa mu práve zošmykli o čosi nižšie, "práve počas revolúcie v roku 1617 dostalo toto mesto vďaka istým udalostiam ešte jedno pomenovanie."
"Mesto netopierov?" vyhŕkla okamžite Lilli.
"Už ste o tom počuli?"
"Čosi. Ale chcem sa dozvedieť viac."
"Tak to ste na správnom mieste," usmial sa zástupca, "a ako vravím, veľmi dobrá kniha."
"Mimochodom, ja som Lilli." Natiahla ruku detektívka.
"Máte pravdu, ešte sme sa ani nepredstavili. Ja som Will, teší ma." Jemne jej stisol ruku a pritom si nimi obaja potriasli.

"Vždy je taký odmeraný?" opýtala sa po chvíli Lilli, popritom, ako listovala v knihe.
"Kto? Daniel?"
Prikývla.
"On je zvláštny druh živočícha," zasmial sa, "ale nenechaj sa odstrašiť. Môžeme si tykať áno?" rýchlo pozrel na Lilli a ona sa súhlasne usmiala. Potom pokračoval: " Má komplexy z toho, že tu stále niekoho posielajú. Myslí si, že to všetko vyrieši sám a iní mu to vraj len viac zamotávajú. Síce, bol tu jeden detektív, s ktorým som mal pocit, že sa celkom zohral, ale..."
"Stan Smith?"
"Ste tu len prvý deň, ale tak sa mi zdá, že viete toho už celkom dosť." Prezrel si ju skúmavým pohľadom.
"Moja práca. Hľadať informácie."

"Tak či onak," pokračoval po chvíli, "ani s ním to nakoniec neskončilo dobre."
"Zmizol."
"Presne tak. A Dan začal byť odvtedy ešte odmeranejší. Nie je to zlý človek, len k sebe nikoho bližšie nepustí. Dokonca aj od nás, ktorých pozná, odkedy sa tu prisťahoval, si stále drží mierny odstup."

Opäť sa medzi nimi rozhostilo krátke ticho. Lilli odložila knihu späť do police a potom začala obchádzať všetky poličky, až kým sa nedostala ku starým rukopisom, ktoré boli starostlivo uložené za hrubým sklom. Pri každom bolo označenie, v akom roku a pri akej príležitosti bol napísaný.
"To všetko písali ľudia z mesta?"
"Áno, sú tam uložené tie najstaršie informácie. Väčšina z nich je už naskenovaná a uložená v pamäti počítača, lebo zakaždým, keď sa vyberú, strácajú časť svojej hodnoty. Vlastne to je aj časť mojej práce. Hľadať, skenovať a následne ukladať a chrániť staré informácie tak, aby vydržali čo najdlhšie."
"Tipujem, že už máš prečítané všetky knihy z tejto miestnosti."
Will sa zaškeril. "Niektoré aj viackrát. Avšak práve s týmito rukopismi je najväčší problém. Je veľmi ťažké veľa z nich rozlúštiť. Som síce odborník na staré písma, ale niektoré akoby boli písané v akýchsi šifrách. A iné sa zase znehodnotili v priebehu rokov, najmä kvôli tomu, že boli dlhý čas stratené alebo uložené na zlom mieste."
"Baví ťa to?"
"Vždy som mal záľubu v knihách a všetkých starých veciach. Zakaždým, keď sa mi podarí vylúštiť nejaký starý rukopis, zaplaví ma zvláštny, ale dobrý pocit. Viem, že som odkryl časť minulosti. Spomienky ľudí, ktorí už nie sú medzi nami, akoby ožívali a často mi práve tieto veci dávajú odpovede na veľa súčasných otázok."
"Myslím, že máme niečo spoločné. Aj mne keď sa podarí vylúštiť prípad, ten pocit je na nezaplatenie. A zakaždým mi to len dodá chuť ísť ešte ďalej, hľadať náročnejšie veci, skúšať prekonávať vlastné hranice."
"Myslím, že my dvaja si budeme rozumieť." Povedal muž v okuliaroch a na jeho perách sa usadil široký priateľský úsmev. Lilli mu ho opätovala.

"Môžeš mi ešte, prosím, povedať aspoň v krátkosti niečo o Meste netopierov?"
Will sa poškrabal na brade a na chvíľu sa zamyslel. "No, určite by si sa viac dozvedela z knihy, ale ak chceš, tak v krátkosti. Toto mesto bolo založené v roku 1537, keď sa tu usadil jeden významný bohatý rod. Mali vraj toľko majetku, že okrem toho, že vlastnili niekoľko zámkov po celkom svete, kvôli čomu často cestovali, chceli vybudovať aj svoje vlastné mesto. To sa im aj podarilo a po čase sa tu začali usadzovať ľudia. Sontennyovci boli vraj veľmi štedrí, každému ponúkli miesto na bývanie a dali mu tiež pozemok, na ktorom mohol sám hospodáriť. Všetko vyzeralo na prvý pohľad veľmi sľubne, mesto sa stalo známe a lákalo stále viac a viac prisťahovalcov, avšak...malo to jeden háčik."

"Tipnem si," využila krátku prestávku Lilli, "ten rod nebol až tak celkom obyčajný."

"Bolo to prekliate mesto. Vždy za splnu splnu mesiaca, presne o polnoci, niekto zmizol. Niekedy to bol jeden človek, inokedy celá skupinka. Pár svedkov, ktorí sa akurát v tom čase nachádzali niekde vonku a mali šťastie, vraveli, že zbadali, ako sa po uliciach v čiernych plášťoch prechádzajú nejaké postavy. Niektorí ich nepoznali, no iní v nich videli práve Saru s Marcusom Sontennym. Ale s tým rozdielom, že vyzerali trošku inak."

"Dlhé zuby a krvavočervené oči?" uškrnula sa Lilli a pozrela na Willa.
"S tými zubami máš pravdu. A k tomu žiadne známky starnutia. Ale podľa rukopisov, ktoré sa mi podarilo rozlúštiť, boli ich oči tmavé ako noc. A čo bolo zaujímavejšie, že keď si sa pozrela nejakému Sontennymu do očí vo všedný deň, mal ich úplne svetlé. Avšak ako sa blížil spln mesiaca, začali viac a viac tmavnúť."
"Ty si naozaj myslíš, že to boli upíri?" spýtala sa mierne skepticky, ale so záujmom Lilli a sadla si na stoličku pri stole.
"Ty nie?" pozrel na ňu spýtavo Will.
"Zdá sa mi to také...nepravdepodobné. Podľa mňa musí na to existovať aj nejaké iné vysvetlenie."
"Nepravdepodobné? Skús si prečítať kroniky a rukopisy. Možno zmeníš názor. Všetky sa totiž zhodujú."
Detektívka chcela ešte niečo odvrknúť, ale zahryzla si do jazyka, lebo práve kvôli jej iným ostrým názorom si vedela občas znepriateliť ľudí. A Willa si určite znepriateliť nechcela. Navyše, keď on bol teraz ten viac informovanejší a ona dokopy nemala v rukách ešte nič. Namiesto toho ho teda vyzvala, aby pokračoval.

"Takto prešlo niekoľko rokov. Až do tej osudnej revolúcie v roku 1617. Ľudia sa vtedy búrili po celej krajine, či už šlo o rôznu nespravodlivosť, niekde porušovanie práv, no tu bol iný problém."
Na chvíľu prestal, potom sa však nadýchol a rozprával ďalej: "V jednu noc sa uskutočnilo tajné stretnutie, na ktorom určili definitívne rozhodnutie: vypáliť celé mesto. Bolo to to najťažšie rozhodnutie v ich živote, pretože každý tam mal rodinu, bývanie a týmto by stratili úplne všetko. Avšak nechceli riskovať, že sa raz zobudia a zistia, že niekto práve z ich rodiny sa stal obeťou. Radšej sa zaviazali, že začnú odznova. A tak začali postupne, ale potajomky snovať plány. Nikto doteraz nechápe, ako sa im to podarilo, že im na to Sontennyovci neprišli. Ale podarilo. Bola to noc zo 14. na 15. mája, keď sa celé mesto ocitlo v plameňoch. Navyše sa im podarilo tak zabarikádovať hlavné sídlo, že nik nemal šancu dostať sa z tadiaľ von. Oheň znamenal pre upírov stopercentnú smrť."

"Takže ich tam všetkých upálili." Ukončila Lilli.
"V podstate áno. Aj keď niektoré legendy vravia, že z okna v tú noc ešte stihol uletieť jeden obrovský netopier."
"Tak preto Mesto netopierov?"
"Áno, aj. Tento rod mal totiž aj vlastný erb, na ktorom bol práve netopier."
"Je ten erb niekde v knihách?" spýtala sa blondínka, stále síce skeptická, no rada by ten erb videla na vlastné oči.
"Samozrejme." usmial sa Will.
"Čiže týmto to všetko skončilo? Odvtedy už neboli žiadne záznamy?"
"Ľudia dosiahli, čo chceli," prisvedčil Will, "staré mesto zhorelo do tla a odvtedy nebol žiaden záznam o upíroch či podobných zmiznutiach. Potom tu dlhý čas nebolo takmer nič, lebo ľudia toto miesto považovali za prekliate, až nová generácia v roku 1843 postavila prvé budovy a postupne v priebehu rokov tu znova začali prichádzať ľudia, až sa vybudovalo mesto, ako ho poznáme dnes."

"Zaujímavá história." Zamyslela sa Lilli, znova sa postavila a začala sa prechádzať po miestnosti.
"Určite si preštuduj aj nejakú literatúru, dozvieš sa ešte kopu iných vecí." žmurkol na ňu Will.
"To mám aj v pláne." povedala a potom sa pozrela na hodinky. "To už je toľko? Kruci a ja ešte nemám zariadené bývanie."
"Ty sa chceš teraz sťahovať?" pozrel na ňu prekvapene filológ.
"Alebo budem spať v kancelárii na polícii."
"Ak chceš, môžeš prespať u mňa. Mám v dome dve hosťovské izby, môžeš si vybrať, ktorú chceš. Aspoň mi bude niekto robiť spoločnosť. A zajtra by som ti pomohol so zabývaním sa. Teda ak by ti to nevadilo."
Blondínka si ho chvíľu premeriavala, no nakoniec súhlasila. Naozaj sa jej už teraz nechcelo upratovať a sťahovať a v kancelárii noc takisto nechcela stráviť. "Budem ti veľmi vďačná."
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Kristen Kristen | Web | 3. února 2013 v 20:42 | Reagovat

Nemám akosi náladu sa rozpisovať, prepáč mi. Kapitola bola jedným slovom úžasná :)

2 Sandy Sandy | 3. února 2013 v 20:57 | Reagovat

[1]: V pohode, ďakujem, že si si prečítala kapitolku :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama