Nakuknite na môj druhý kávovo-knižný blog :-)

>>> Little Caffeine World <<<

Duben 2013

Ako myslíš

6. dubna 2013 v 2:00 | Sandy |  Behind the Darkness
Mala som chuť niečo napísať.
Len som nevedela presne čo.
Tak z toho nakoniec vzniklo toto.
Hoci sama neviem, čo to má presne byť :D
Kedysi som niekde čítala niečo v podobnom štýle a páčilo sa mi to, tak som si teda povedala, že skúsim aj niečo také :-)

***
Proste vypnem myslenie. A všetky pocity. Položím tú zložku na stôl a ihneď odtiaľ vypadnem.
Takto to znie vlastne celkom jednoducho.
Keby to tak šlo aj naozaj...
Klop, klop
A možno tam ani nik nie je.
Do čerta, Ayla, netras sa ako osika.
Klop, klop
Okey, zaklopem ešte poslednýkrát a ak sa nič nebude diať, tak...

"Vstúpte."

Nádych. Výdych. Len to polož na ten stôl, Ayla. Nič viac. A hlavne - nepozeraj sa mu do očí.
"Ja len...priniesla som tú zložku, o ktorú si žiadal."
"Ach, áno. Poď ďalej, Ayla."
Rozmarín. Prečo tu vždy cítim rozmarín? A mätu. A ešte niečo...
"Škoda, že odchádzaš. Vieš, bola si jedna z najlepších. Vlastne si dovolím tvrdiť, že si v mnohých veciach konkurovala aj mne."
Ten jeho tón.
"Niekde som čítala, že v najlepšom treba prestať. A radšej sa posunúť ďalej."
"Nie vždy je dobré riadiť sa podľa starých rád. Ale ako myslíš."

Tymián. To je tá posledná ingrediencia v tejto zmesi vôní.
Preboha.
Tak je to pravda.

"Čo sa deje, Ayla? Vyzeráš, akoby si k tej zemi prirástla."
Tresk
Zložka sa mi vyšmykla z rúk.
"Démon." Vydral sa mi z úst tichý šepot.
"Čo si to povedala?"
"Ja...nič." Rýchlo som začala zbierať po zemi rozviate dokumenty.
"Niečo si povedala. To slovo."
Nestihla som sa ani zdvihnúť a už bol pri mne.
"Zopakuj ho."
Pomaly som sa postavila, no zrak som stále upierala na zem. Vôňa ešte zosilnela.
"Zopakuj ho." Povedal znova, tentokrát mi to však zašepkal priamo do ucha. Celým mojím telom prebehla triaška.
Chlad.
Pomaly som zdvihla zrak. Jeho inokedy tmavé oči naberali ešte jasnejší fialový odtieň, ako obvykle.
Pasca.
Nadýchla som sa a pomaly to slovo znova vyslovila.
"Démon."

Pár sekúnd sme len tak bez pohnutia stáli a pozerali si navzájom do očí. Intenzita vône bola teraz taká silná, že už musela presiaknuť doslova každým jedným pórom v mojom tele. Už by nepomohlo, ani keby som prestala dýchať. Bola proste už aj vo mne.
Prerývane som sa znova nadýchla a urobila malý krok vzad.
A stále mu pozerala do očí.
Nenávisť.
On sa ladným pohybom priblížil.
Prebehla mnou ďalšia mrazivá triaška.
Cúvla som ešte o jeden krok.
Jeho úzke pery sa vytvarovali do jemného sebavedomého úsmevu.
A znova bol pri mne.
Tá energia.
Mala som hneď odísť. Kým bol ešte čas.
Túžba.
Nedalo sa uniknúť.
Prisal sa na moje pery a ja som znova pustila všetky papiere na zem.
Najskôr som ho chcela prázdnymi rukami odstrčiť, no tie v sekunde tiež prestali spolupracovať a vystrelili k jeho hustým strapatým čiernym vlasom.
Ďalšia vlna energie. Mala som pocit, akoby mnou prechádzal elektrický prúd celého mesta.
V jednej stotine sekundy oheň, v ďalšej ľadový chlad.
Vášeň.
Presunul sa na môj krk a ja som vzdychla.
No tak, Ayla, spamätaj sa.
"Diabol." Zašepkala som so zavretými očami.
Začula som len jemný chichot.
"Vrah." Otvorila som konečne oči.
Chvíľa ticha. Prestal a znova sme si pozerali do očí.
"Tak to sa mýliš." Povedal zastretým hlasom.
"Daj mi pokoj."
Usmial sa a naklonil hlavu kúsok nabok. "Ako myslíš."