Nakuknite na môj druhý kávovo-knižný blog :-)

>>> Little Caffeine World <<<

7. Lebo rozmýšľanie môže byť aj nebezpečné... A bláznovstvo tiež.

20. prosince 2013 v 2:21 | Sandy |  My favourite shade of blue
Trošku dlhšia časť, ako obvykle býva...a s miernymi filozofickými momentmi.
Ale mne sa páči :-) Dúfam, že sa bude páčiť aj vám, ktorí si ju prečítate :-)


Je zaujímavé zastaviť sa v čase. Ten jedinečný moment, kedy sa síce všetko okolo vás točí a vy to cítite, cítite, že všetko naokolo funguje a ide stále dopredu, no vy len stojíte na mieste...vnímate to, vnímate vzduch, vône, zvuky z okolia...ale postupne sa všetko vytráca...a vtedy začnete premýšľať. Čo tu robím? Kto vlastne som? Kam sa vôbec uberám?
Je to však len chvíľkový moment. Chcete zrazu poznať odpovede na všetky otázky, no keď tie odpovede neprichádzajú, znova sa začína návrat do času...


Áno. A ja som dnes mimoriadne filozofická. Ale nedajte sa, prosím, odstrašiť. To len niektoré zvláštne situácie a momenty, ktoré sa udiali a ja ich teraz rozoberám v hlave.

Mali sme tú párty. Spočiatku sa všetci zabávali, teda okrem mňa, lebo ja som sedela pri svojom laptope, nemala som totiž nejakú extra chuť párty-ovať...ale chalani mi samozrejme nedali pokoj, kým som sa k nim nepridala. Najskôr mi znova skonfoškovali môj laptop, no a potom ma Matt schytil za ruku a vytiahol presne do stredu obývačky, kde sa už vykrúcali Dominic s Ronnie a taktiež aj Liv, ktorá sa dala prehovoriť na pohár vínka a zrazu bola tiež plná energie. Pri prvej príležitosti som sa však znova snažila stiahnuť do úzadia.
Samozrejme neúspešne.
Prišiel Tim.
S pohárom vína v ruke pre mňa. Najskôr som na neho pozrela a rozmýšľala, čo vlastne spraviť, lebo dnes som naozaj nemala chuť na tieto veci, ale môj spolubývajúci túto dilemu vyriešil za mňa. Chytil mi ruku, vložil do nej pohár a hypnotizoval ma tými jeho nebíčkovými očami, až kým som sa nevzdala a nenapila. Potom ma len poťapkal po pleci a so slovami: "Dobré dievča." išiel ponúkať ďalších. Ehm...díki, Timotei. Chvíľu som ten pohár skúmala a ešte zvažovala možnosti, ale potom som si povedala, že nebudem nespoločenská a pôjdem sa zabaviť tiež.
Akurát hrali latino pesničky a Liv s Mattom nám predvádzali tie latino-kroky, ktoré sa kedysi naučili. Ja som sa len smiala a pozorovala ich. Na tieto veci som nikdy nebola. Pred maturitným večierkom sme síce mali taký minikurz spoločenských tancov, kde sme sa okrem iného učili aj nejaké tie tančeky ako ča-ča či salsa, ale moje chúdence nohy boli také dopletené, že okrem toho, že ja som si tancovala nejaký vlastný vymyslený Gill-tanec, som ešte doplietla aj môjho vtedajšieho tanečného partnera. Chudák, na ďalšej lekcii už pre istotu tancoval s druhou spolužiačkou. Ale náhodou mne sa môj Gill-tanec páčil, mal tam prvky zo všetkých možných krokov!

Táto párty nebola zase až taká búrlivá, ako som očakávala. Vlastne, bola celkom v pohode, všetci sme sa nakoniec zabavili, dokonca som po dvoch pohároch vína predviedla aj čosi z môjho Gill-tanca, čo som si zapamätala a zbytky po mne opakovali a smiali sa. Možno zavediem pravidelné lekcie.
Keď bola už celkom pokročilá hodina, postupne zábava ustávala. Dominic s Ronnie zmizli ako prví, neviem kde, a ani to nechcem vedieť. Naša spálňa to ale našťastie nebola. Tam sa totiž vybrala hneď Liv a o pár sekúnd ju tam prepadol Matt s jeho laptopom, lebo včera mali nejakú debatu o cestovaní a Liv chcela vidieť fotky z Egypta, kde bol náš spolubývajúci minulé leto. Tak sa mi zdá, že tí dvaja majú toho celkom dosť spoločného.

"Teraz si nepíšeš do svojho notebooku?" pretrhol niť mojich myšlienok Timotei, ktorý sa práve dovalil s kuchynky. Ja som sedela akurát na sedačke v obývačke. Mala som taký pocit, že tam asi strávim väčšinu noci.
"Môj notebook spinká vo vašej spálni." pokrčila som plecami.
"Aha," zasmial sa, "tak to tam asi bude spať až do zajtra."
"Sú tam tí dvaja?" spýtala som sa, aj keď odpoveď som dopredu vedela.
On sa znova zasmial a potom sa hodil na pohovku, kde som akurát sedela ja. "Moja spálňa bude dnes tu." a vyložil si pri tom nohy na moje kolená.
"Vďaka, Tim." pokúsila som sa jeho nohy zhodiť dole, ale nešlo to. Môj spolubývajúci sa len ďalej smial. " A zdá sa, že ty asi tiež nebudeš spať na svojej posteli. Včera sa Matt s Liv rozprávali do nejakej tretej ráno, tipujem, že dnes to nebude iné."
Aha, tak už som pochopila, prečo Liv dneska spala až doobeda. Len prečo sa teraz museli usadiť rovno v našej spálni??

"V podstate, ešte sa mi nechce spať." zamyslela som sa a pri tom sa oprela dozadu o sedačku. Už ma prestalo baviť zhadzovať nohy môjho spolubývajúceho, bolo to márne, tak som to nechala tak.
"Vieš, že ani mne? Ešte máme inak víno." žmurkol.
"A čo mi tým chceš povedať?"
"Že by bola škoda nechať tú polku fľašky len tak na stole."
"Diki, ja som mala ale dnes už tak akurát."
"Ja som sa ťa ale nepýtal." znova sa zasmial (dnes mal mimoriadne veselú náladu), konečne zhodil nohy z mojich kolien, postavil sa a na chvíľku zmizol v kuchynke. Za pár sekúnd sa vrátil aj so spomínanou fľašou, ktorej obsah ihneď vylial do dvoch pohárov na stole.
"Timotei, to myslíš vážne? Teraz?"
"Pokiaľ viem, časový harmonogram na pitie vína ešte nevymysleli. A fakt to treba dopiť. No tak, Gigi, posledný pohár."
"To si mi vravel celý večer." pozrela som na neho, napoly nahnevane, napoly pobavene. V tom som sa však zarazila. "Ako si ma to nazval?"
"Gigi?"
"Gigi? A na to si ako prišiel?" nechápala som.
"Ani neviem. Nepáči sa ti to?" spýtal sa a pri tom mi strčil do ruky jeden z pohárov.
"Nikto ma nikdy nenazval Gigi." Tak toto by ma fakt zaujímalo, odkiaľ to, prepána, zobral. Že Gigi. Robí si zo mňa srandu?
"Na zdravie, Gigi." zdvihol svoj pohár.
"Hm, na zdravie." odpila som si. Okey, radšej to nebudem riešiť. Však jeho to vymýšľanie mien prejde.

Chvíľu sme len tak sedeli, dopíjali to posledné víno a kecali. Keď som pozrela na hodinky, ktoré ukazovali pol tretej a Matt sa ešte stále neodsťahoval z našej izby, len som si vzdychla.
"Ja som ti vravel, že dnes budeš spať tu."
"Asi máš pravdu." zasmiala som sa. To víno mi znova trošku vošlo do hlavy, a tak mi to to teraz už prišlo skôr aj vtipné. "Ale...ešte sa mi stále nechce spať." postavila som sa. "Mám veľa energie."
Spolubývajúci sa na mne znova len zasmial. "A čo chceš robiť, tancovať?"
"Nie, nie, tancovania mám na dnes už dosť. Niečo...iné." zamyslela som sa.
"Chceš sa ís prejsť?"
"Vonku? Teraz?" Dostala som záchvat smiechu. Najviac som sa však smiala na tom, že tá predstava sa mi v podstate páčila. "Dobre." povedala som a sledovala som Timoteiovu reakciu.
Asi sekundu vyzeral byť prekvapený (zjavne nečakal, že budem fakt súhlasiť, haa), potom len pokrčil plecami a povedal: "Fajn."

Je zaujímavé prechádzať sa len tak po nočných uličkách. Nikam sa neponáhľať, len si užívať to ticho a pokoj. Mám rada takéto chvíle. Boli dni, kedy sme sa aj s Liv vybrali na takéto polnočné prechádzky, len tak, prevetrať hlavu, porozprávať sa...tých tém sme vtedy porozoberali aspoň milión, v takýchto prípadoch sa fest dobre rozmýšľa!
S Timom sme však zatiaľ kráčali mlčky. Akosi sa nikomu nechcelo nič vravieť. Na jednej strane to bolo zo začiatku aj trošku divné, vlastne celý tento večer je divný, Liv, zajtra sa teš, za to, že si ma tak pekne, aj keď možno nechtiac, ale vysáčkovala s mojej spálne... ale zase, na druhej strane, ono sa mi táto prechádzka istým spôsobom páči. Aspoň pre ten pokoj. Môžem si slobodne rozmýšať, koľko len chcem.

"Ležala si už niekedy v strede cesty?" prerušil zrazu to ticho a moje premýšľanie Tim.
"Čo prosím?" nechápavo som na neho pozrela.
Môj spolubývajúci sa zrazu zobral, nakráčal presne do stredu cesty a bez ničoho si tam len tak ľahol.
"Čo to preboha robíš?" Okey táto ulica síce nemá nejakú hustú premávku a ešte je aj noc, kedy takdiaľto prejde auto fakt len raz za čas...ale šibe mu???
"Skús to, Gill."
No, aspoň ma nazval mojím normálnym menom. Prišla som k nemu a zhora na neho pozerala. "Je ti dobre?"
"Bojíš sa?" moju otázku odignoroval. Aké nečakané.
"Nevyzeral si byť doteraz opitý..." zamyslela som sa, "alebo ti to tak pozde začalo účinkovať?" Aj ja som jeho otázku odignorovala.
"Tak bojíš sa?" znova to zopakoval a zasmial sa.
"Okey, vyhral si." prevrátila som očami a pomaly si čupla. "To myslíš fakt vážne?"
Neodpovedal.
Nakoniec som si ľahla vedľa neho. Ach Gill, a to si si myslela, že ty si blázon... "A čo ak pôjde auto?"
"O to ide. Zavri oči."
Tak týmto ma teraz fakt dostal. "O to ide, že ma prejde auto? Tak to ti potom veľmi poďakujem..."
"Tak som to nemyslel." zasmial sa a a pozrel na mňa. "Zavri tie oči. Veríš mi?"
Chvíľu sme sa hypnotizovali pohľadmi, ale nakoniec som to vzdala. Nebudem pokúšať osud tým, že sa niekomu budem pozerať do očí dlhšie, ako by som mala. Raz sa mi to stalo a skončilo to katastrofou, aspoň pre môj úžasný život. A Timova farba očí toto nebezpečenstvo ešte zvyšuje. Fakt, lepšie nepokúšať... A na jeho otázku som tiež neodpovedala. Nikdy z princípu nikomu nevravím, že mu verím, aj keď mu verím. Čo je ale tiež len vo výnimočných prípadoch. Život ma poučil, že najlepšie je spoliehať sa na len na seba.
Oči som ale nakoniec zavrela. "A teraz čo?"
"Len chvíľu lež." zašepkal.
Hm, super. Sú asi tri hodiny, alebo už aj pol štvrtej ráno a ja nielen že nespím, ale som na ulici a ležím so svojím bláznivým spolubývajúcim v strede nejakej cesty. So zavretými očami. Keby mi to niekto povedal ráno, tak sa mu asi vysmejem do tváre.
"Timotei..."
"Čo keby si bola chvíľu ticho?"
"To bude ťažké. Dnes si ma napumpoval alkoholom. Na čo vlastne čakáme?"
"Gill, len sa pokús chvíľu nerozmýšľať. Proste....vypni myslenie a vnímaj len okolie."
"A čo ak fakt príde auto?"
"Skús to."
Tak dobre...Toto je bláznivé! Nerozmýšľať?
Ale v podstate, je to aj tak jedno. Nik tu okrem nás nie je, všade je tma, kľud...tak ja to teda skúsim.
Keď sa mi konečne podarilo odohnať všetky dotieravé myšlienky, konečne som sa ukľudnila a začala vnímať len to okolie. Oči som mala stále zavreté, a tak som iba počúvala okolité zvuky, najskôr len tie najbližšie, postupne som však rozšírila pozornosť na okolie ako celok. Dokonca som mala taký dojem, že som odniekiaľ začula cvrčka!
Zrazu som mala pocit, akoby som sa zastavila v čase. Akoby som tu len tak ležala, mimo priestoru a času, všetko naokolo išlo ďalej, žilo, fungovalo, svet sa točil, ale ja som bola stále na jednom mieste, nehybná...akoby som pre túto chvíľu neexistovala. Akoby som vôbec nebola podstatná. Nakoniec, som vôbec podstatná? Veď som len jedna z mála šedých škvrniek na tejto planéte...A ja si lámem hlavu nad takými zbytočnosťami...

Zrazu ma však pár nasledujúcich udalostí doslova vytiahlo z môjho začínajúceho filozofovania. Vlastne, všetko sa zbehlo tak rýchlo, že som si to ani nestihla úplne uvedomovať.
Zvuk prichádzajúceho motora, ktorý som zo začiatku ani nevnímala, volanie môjho mena, pri ktorom som sa však ešte stále nebreberala, lebo som sa z toho meditatívneho stavu nechcela dostať...a potom trúbenie, pri ktorom som konečne otvorila oči a stotinu na to pocit, že mnou niekto škubol, až ma to dostalo na nohy a odsotenie na kraj cesty.

"Ty si zaspala?" spýtal sa ma Tim. Držal ma za ramená, zrýchlene dýchal a prebodával ma pohľadom.
"Nie...ja len...ja neviem. Ale nespala som." Ani môj tep nebol najpomalší.
Pustil ma. "Mali sme šťastie."
"Hej! Koho to bol nápad ležať uprostred cesty?"
"Dobre, máš pravdu." priznal. "Ale to som si nemyslel, že tam zaspíš."
"Ja som nespala. Len som...rozmýšľala."
Chvíľu sme boli obaja ticho, potom sme naraz pustili výbuch smiechu. "Ale adrenalín to bol dobrý." povedal.
"To áno." prisvedčila som. "Takže o to išlo, o adrenalín?
"V podstate. Aj. Ale to som si naozaj nemyslel, že sa tam dá zaspať."
"Ja som nespala!"
"Okey."
"Super, teraz mám ale pocit, že túto noc asi ani spánok nehrozí."
"Máš na to celý víkend." žmurkol.
"To je pravda."
Po ceste späť sme znova už veľa nenarozprávali. Len pred vchodom do bytu sa ma ešte Timotei opýtal: "A na čo si myslela?"
Zamyslela som sa. "Na všetko možné." Toto bola asi najlepšia odpoveď.
" A ja že na Alexa." podpichol.
Na tom som sa len zasmiala a vošla dovnútra. Tak na Alexa som dnes akosi zabudla...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Kristen Kristen | 20. prosince 2013 v 6:08 | Reagovat

Hej moje gramatické chyby sú príšerné ja ani neviem prečo ich tak píšem pritom viem kde čo patrí :D Ale to asi ten zápaľ písania a ignorujem to :D A keď si to čítam tak proste to ignorujem pokiaľ slovo vo worde nie je podčiarknuté :D Odchádzam na víkend preč a nebudem na nete ale v nedeľu večer hneď prečítam kapitolu, teraz to nestíham lebo idem ešte na prax :D

2 Dada Dada | Web | 20. prosince 2013 v 12:23 | Reagovat

Vzhľadom na mená netipujem, že je Gill Slovenka a myslím, že stužkovú mávame iba my. A možno ešte Češi. :D Američania (a spol.) majú predsa prom! :-D

A adreanlínová meditácia uprostred cesty, no... divné. :-P

3 Sandy Sandy | 20. prosince 2013 v 16:21 | Reagovat

[2]: No vidíš, to ma ani nenapadlo, ale tak chápeme sa, čo som tým myslela :D keď tak, možno to ešte prepíšem na maturitný večierok alebo ples :D

4 Kristen Kristen | 22. prosince 2013 v 20:32 | Reagovat

To ležanie na ceste mi pripomenulo film Zápisník jednej lásky. Inak pekná časť aj dlhšia, taká oddychová. Gill-tanec mi pripomína znovu mňa i ja mám svoj Kika-tanec :D A scény s Timom och :D Však medzi nimi niečo bude? :D

5 Sandy Sandy | 22. prosince 2013 v 22:46 | Reagovat

[4]: Áno, viem, že niečo také bolo aj v tom filme :D A, nuž, nechaj sa prekvapiť :-D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama