Nakuknite na môj druhý kávovo-knižný blog :-)

>>> Little Caffeine World <<<

8. Keď sa necháme uniesť emóciami

23. prosince 2013 v 22:08 | Sandy |  My favourite shade of blue
Zajtra bude mať asi každý veľa práce, pridávam dnes ;-)
Inak Veselé Vianoce! :-)


"Kde si bola?" spýtala sa ma Liv rozospatým hlasom po tom, ako som cestou k mojej posteli zakopla o tú jej a takmer ma vyrúbalo na zem, ale našťastie moje ruky rýchlo zareagovali a stihli sa zachytiť už spomínanej postele, ale keďže tá posteľ nebola prádzna, zachránili ma skôr nohy mojej spolubývajúcej. Čo ju samozrejme prebralo.


"Ehm...trocha sa prejsť." konečne som prišla k mojej posteli a len sa na ňu zvalila.
"Teraz?"
"A prečo nie?" Asi by bolo dobré sa aj navliesť do pyžama, takže som sa ešte posadila, nahmatala moje nočné oblečenie, ktoré som mala hodené na kraji postele a rýchlo sa začala prezliekať. "Do kedy tu bol Matt?" spýtala som sa len tak náhodou. Keď sme totiž prišli s Timom do izby, už bol vyvalený na pohovke a spokojne si odfukoval.
"Neviem...ale už je to dlhšia doba." Super, takže to muselo byť asi tesne po tom, ako sme my vyšli vonku.
"Dobrú noc, Gill." ukončila potom túto minidebatu Liv a vzápätí už bola zase vo svojej snovej ríši.
"Dobrú." zašepkala som, skôr pre seba a tiež sa konečne vyvalila na chrbát.
Tento večer bol...divný. Zaznela moja posledná myšlienka a tiež som nasledovala príklad svojej kamarátky. Takže ten spánok si ma nakoniec predsa len našiel...

Víkend prešiel v celku dosť rýchlo, polku soboty sme s Liv, nečakane, prespali, potom sme trochu upratovali byt, pri čom sme samozrejme dobrovoľne-nasilu zapojili aj chalanov, a večer sme sa boli ešte poprechádzať po okolí. Nedeľa prešla podobnou rýchlosťou. K piatkovému večeru sme sa už nejako nevracali, zjavne ani jedna z nás nemala chuť byť nejako viac spovedaná. Nakoniec, ja sama neviem, čo to malo znamenať, zvaľujem to na opitosť a bláznovstvo. Ani s Timoteiom sme sa už o tom nebavili.

A teraz, pondelok, oficiálny začiatok tretieho školského týždňa. Stopnite, prosím, niekto ten čas. Však už len desať týždňov a bude koniec semestra! A to som ešte v podstate nič nezažila. Vlastne ja ani neviem, čo presne očakávam. Skrátka...niečo. Niečo, čo ma vytrhne z tejto mojej stereotypnej úžasnej reality. Ešte že je tu ten Alex. Aj keď, čo sa jeho týka, plán som nakoniec nevymyslela žiaden. A na prednáške sme si akurát tak kývli, keďže sedel na úplne opačnej strane miestnosti, ako my. Ale aj to považujem za dobré znamenie. V blízkej dobe však už ale musím s niečím prísť. Keď už sa to tak ehm....pekne začalo.

Keď som mala po poslednom seminári, rozhodla som sa ísť ešte do knižnice, potrebovala som totiž nájsť nejaké knihy kvôli seminárke, ktorú mám odovzdať ďalší týždeň. Liv už samozrejme všetky potrebné materiály dávno mala, čiže sme sa oddelili a ona odišla domov. Teda...do bytu. Už chytám jej výrazy, ale tak to je jedno, predsa len je to naše prechodné bývanie, a teda náš kvázi domov.
Ako som sa tak prechádzala pomedzi regály s knihami ohľadom rôznych politických teórií, zrazu ma niečo upútalo. Teda, niečo...niekto. Tak toto nemôže byť náhoda. Nahodila som úsmev a začala som v myšlienkach vyskakovať. Potichu som sa stiahla za poličky, aby ma bolo vidieť čo najmenej a chvíľu som ho odtiať pozorovala. Bol ku mne obrátený chrbtom a akurát listoval v nejakej knihe. Doriti, ako môže niekto neustále tak perfektne vyzerať?? Biela košeľa s vyhrnutými rukávmi a svetlomodré džíny, ktoré mu, ako inak, dokonale sedeli a vlasy znova v stave, akoby slovo hrebeň ani nepoznali, ale to preňho problém nikdy nerobilo.
Keď zrazu knihu zaklapol, až ma myklo. Však nečakali sme, že sa tento zjav môže niekedy aj pohnúť... Ako sa pomaly začal otáčať, rýchlo som vkĺzla za svoj regál, vytiahla prvú knihu, ktorú som mala poruke a horlivo sa do nej začítala.

"Gill?" začula som asi o dve sekundy svoje meno.
"Aaa, ahoj, Alex." usmiala som sa a ďalej som sa tvárila, že ma priveľmi zaujíma moja kniha.
"Ako sa máš?"
"V pohode. A ty?"
"Dá sa. Akurát hľadám niečo na seminárku na DPT-čko." DPT - Dejiny politických teórií. Aj on s tým zjavne začína tak skoro, ako ja.
"Ja tiež." zamávala som mojou knihou. "Musím nájsť niečo ohľadom prvotného vývoja."
"A nechávaš sa inšpirovať Politológiou 21. storočia?" spýtal sa s úsmevom, pozerajúc na knihu v mojich rukách.
Doriti.
To bola moja jediná myšlienka, keď som si akurát všimla názov.
"Nuž, vieš...história celkom dosť súvisí aj s prítomnosťou, teda vlastne prítomnosť sa odvíja od minulosti a...ehm..."
"Chápem." prerušil moju super výhovorku Alex, pri čom som si ja v duchu nadávala do všetkých možných debilov a idiotov. "Tak teda...prajem príjemné hľadanie a...veľa inšpirácie." Prešiel okolo mňa, pri čom sa jemne obtrel o moje plece (!!!) a potom sa pomaly pustil pomedzi ďalšie regály.
"Vďaka." Keď som si tou knihou akurát chcela tresnúť po hlave, ešte sa na chvíľu otočil ku mne. "Nechcela by si zájsť na kávu?" Toto som teda nečakala. Keď zbadal môj prekvapený výraz, ešte rýchlo dodal: "Teda...myslím to len čisto...spolužiacky. Kofeín by tuším bodol aj tebe a pani Clementová je v tomto profíčka."
Pani Clementová je prevádzkarka nášho školského bufetu. Ešte som síce pri nej na káve nebola, ale čo som počula od ľudí, tak kvalita je pri nej zaručená.
"Nuž, vďaka za pozvanie, ale myslím, že ešte radšej strávim nejaký čas tu. Potrebujem niečo vhodné nájsť."
"V pohode. Tak teda nabudúce." posledný krát sa usmial a potom odišiel. A ja som si v duchu začala znova opakovať všetky nadávky sveta.
Alex ma pozval na kávu! A ja som, neviem pre akú príčinu, odmietla! Prečo zakaždým v takýchto situáciách vravím presný opak toho, čo chcem?! Ale aj tak...však má priateľku! Toto by nebolo práve najlepšie. Ale zase...ísť len čisto s kamarátskym úmyslom...a školský bufet, veď to by nebolo rande....no povie mi niekto, čo by bolo správne?
Vlastne, je tu lepšia otázka, čo chcem vôbec ja?
Keď som si konečne našla vhodnú literatúru, rýchlo som sa pobrala domov. Musela som túto tému prebrať s Liv.


"Alex ma pozval na kávu." povedala som zadychčane, len čo som prešla dverami, (dokonca som sa ani nevyzula) a zbadala moju kamarátku usadenú na pohovke, s notebookom na kolenách.
"A?" Spýtala sa Liv, pri čom nejavila nejaké extra známky prekvapenia a len ďalej pozerala na svoju obrazovku.
"A?" nakráčala som bližšie k nej. "Liv, počula si, čo som povedala?"
"Že ťa Alex pozval na kávu?" na chvíľu na mňa uprela pohľad a potom sa znova začala venovať svojim veciam. Tak toto ma naštvalo. Ona nechápe, čo jej vravím?!
"Čau, Gigi." ozval sa zrazu Timotei, ktorý sa z ničoho nič zjavil v kuchynkovských dverách. Prevrátila som oči. Ešte toto. Veľmi dobre vie, že nemám rada, keď ma tak volá!
"S vami...sa to dnes nedá." rozhodila som rukami a odkráčala do svojej izby. Už som len počula Timovu otázku: "Čo jej je?", ale tú som odignorovala. Aktuálne ma celkom dosť štvala iná vec.

Akurát, keď som sa prezliekla do domáceho, privalila sa do izby Liv. "Tak, čo sa deje?" a sadla si na svoju posteľ.
Nadýchla som sa, vydýchla a potom kľudne povedala: "Už som ti to vravela."
"Áno, povedala si mi, že ťa Alex pozval na kávu, ale ja stále neviem, v čom je problém. Nechutila ti?"
"Problém je v tom, že som odmietla."
Toto Liv na chvíľu stoplo. "Počkaj, počkaj," začala,, "teba pozval na kávu chalan, o ktorom mi tu básniš dobré dva týždne a ty si ho odmietla??"
"Áno."
"A prečo?"
"Však má priateľku! A okrem toho, bola som v knižnici, z ktorej som potrebovala ešte knihy a..."
"Tak za prvé," prerušila ma moja spolubývajúca, "káva ešte nie je rande, takže aj keby mal, aj keby nemal priateľku, ešte by to nemuselo nič znamenať. A za druhé, vieš veľmi dobre, že toto všetko sú len výhovorky."
Zamyslela som sa. "Možno máš pravdu."
"Gill, ja ťa nechápem. Čo vlastne chceš?"
"To keby som vedela..."
"Tak si to, prosím ťa, čo najskôr ujasni a nebudúce tu aspoň nerob scény. Chudák Timotei, nechápal, čo sa vlastne deje." Keď som si predstavila celé to moje vystúpenie a Timov nechápavý výraz, až mi to prišlo celé vtipné.
"Prečo ťa vlastne nazval Gigi?"
"To sa spýtaj jeho. Vymyslel to v piatok."
Liv len pokrútila hlavou, v štýle: Neriešim, a potom sa zdvihla z postele a pomaly sa vybrala späť do obývačky.
"Máš aspoň tie knihy?"
Prikývla som. "Matt s Dominicom tu ešte nie sú?"
"Zatiaľ nie, museli sa niekde zdržať."
"Aspoň, že tak. Nemám chuť niekomu vysvetľovať moje záchvaty hnevu."
"Tak mininálne jednému človeku vysvetlenie dlžíš. A fakt si dávaj pozor." pozrela na mňa prísne, keď už stála vo dverách. "A...nabudúce choď s Alexom na kávu." žmurkla.
Usmiala som sa. "Vďaka za radu."
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Kristen Kristen | 24. prosince 2013 v 14:13 | Reagovat

Asi by som to pozvanie odmietla tak ako ja Gil hoci Liv má pravdu lebo pozvanie na kávu nie je rande, lenže viem, že aj keby ide namotala by sa a... :D dobre začínam sa moc s Gil stotožňovať :D Pekná časť :)

2 Kristen Kristen | 25. prosince 2013 v 13:34 | Reagovat

Áno vcelku to sedí na moju rodinu až na to že Spy Kids pozerávam sama a komentujem to sama, nemám totižto súrodencov, ale keby som u babky tak to pozerám s bratrancom ale strávili sme Vianoce v BA :D Mama a oco sú v kuchyni a otec strašne hundre že nič nerobím :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama