Nakuknite na môj druhý kávovo-knižný blog :-)

>>> Little Caffeine World <<<

Nasadnúť a ide sa! Bez zbytočných slov... (Part 2/2)

28. listopadu 2014 v 2:10 | Sandy |  Krátke poviedky
Trvalo to síce trošku dlhšie, ako som mala v pláne, ale napokon som sa rozhodla napísať túto druhú časť trošku inak. A to spolu s retrospektívami, ktoré sa týkajú niektorých momentov a konverzácii, ktoré sa mi istým spôsobom udržali v pamäti (aj keď, všetky sa mi tu nakoniec aj tak nezmestili :D). Mimochodom, všetko to v reále prebiehalo v angličtine, čiže som sa to snažila dať do nášho ľúbozvučného jazyka tak, aby to aj malo zmysel a aby sa to celkom nevzďaľovalo od toho základu, ale myslím, že sa mi to celkom podarilo :-)

Vlastne, ani neviem, prečo som sa to rozhodla napísať týmto spôsobom, s príbehmi s retrospektívami nemám zatiaľ skúsenosti, čiže ani netuším, ako to môže vyznieť pre cudzieho človeka, čo nepozná okolnosti (rozhodne inak, ako pre mňa :P), ale snáď to nie je až také zlé :P

***
Prvý náznak pohybu, prvý závan vzduchu, a o chvíľu už len strácajúce sa apartmány za nami. Križovatka, krátka zastávka, hlavná cesta a môže sa páliť ďalej.
Neviem, či som si skôr uvedomovala všetky tie známe miesta, okolo ktorých sme preleteli...môj dočasný letný domov, ktorý pomaly mizol z dohľadu...alebo naopak vrčiaci motor, dve kolesá a človeka, ktorý musel mať po celý čas všetko pod kontrolou.
Okrem toho, že som si v mysli neustále objavovali otázky typu: Držím sa ho správne? Mám povoliť? Alebo sa naopak chytiť pevnejšie?, tá úplne najzákladnejšia a najpodstatnejšia bola: Verím mu?

Nad odpoveďou som však dlho váhať nemusela.
Tam som to prosto vedela. Na sto percent. Na tisíc percent. Na milión percent.
Inak by som si k nemu neprisadla.
Rezervy vo vieryhodnosti toho, čo vraví. Ešte väčšie, aby som mu dokázala veriť, že splní to, čo sľúbi. Žiadne očakávania (radšej - nemajú význam), žiadne záruky. To som sa už za tých pár mesiacov naučila.
Ale na strane druhej, užívať si momenty, ktoré keď prídu, tak stoja za to.
Však som tu len na určitý čas, nie? Mohla som si to dovoliť. Napriek tomu, že mi bolo úplne jasné, že čím viac stratím hlavu pre toho blázna, tým viac na to len sama neskôr doplatím. To mi však bolo teraz aktuálne úplne...jedno.

Mimochodom, aj keby ma prehlásili za blázna či šialenca...aj keby to bolo akokoľvek zvrátené...aj tak by som nezmenila názor a bola si istá, že v tomto... mu veriť môžem. A to bolo teraz podstatné.

***
"Takže...už odišla Irina domov?" spýtal sa len tak mimochodom.
"Áno. Asi mi bude chýbať," zamyslela som sa, "lebo za ten čas, čo sme spolu pracovali, stali sa z nás...priateľky.."
"To je milé." Povedal ľahostajným tónom, ale ja som v tom napriek tomu zacítila náznak sarkazmu.
"Heeej!!!!" zvreskla som a pacla ho pri tom po pleci.
"No čo?" začal sa smiať a jeho úškrn sa zväčšoval tým viac, čím viac som sa ja na neho naopak mračila.
"Ja len...myslím, že bude chýbať aj tebe." Povedala som potichu. Vedela som o jeho sympatii k mojej bývalej spolubývajúcej, aj keď som to nahlas nevyslovila.
"Nie," okamžite ma opravil, "mne je to proste...jedno."
"Tak to ti neverím." Každý musí mať v sebe aspoň štipku emócie, či nie?
"Mala by si. Ja nie som ten typ človeka. Mne na takých veciach proste nezáleží." Na chvíľu sa zamyslel. "Ja som...ten...zlý."
Zdvihla som obočie, nielen v pomyslení, že mu stále neverím, ale aj kvôli tomu, že mi celá táto konverzácia začala pripadať trošku divne.
Počkať...žeby mi tieto slová niečo pripomínali?

Chvíľka pauzy, kedy nik nič nepovedal a potom sa znova ozval. "Ty si dobré dievča."
Pozrela som na neho, akože čo tým chce asi tak povedať. Niektoré jeho vyhlásenia sú ozaj odrazom toho, že netriedi myšlienky a povie človeku všetko, čo mu akurát v tej sekunde letí hlavou.
Potom som sa však zamyslela.
"A ak nechcem byť dobrá?" Pozrela som mu priamo do očí. Hnedé...
Moja otázka ho zjavne zaskočila a zasmial sa. "Nechceš byť dobrá? Chceš byť radšej ako ja? Protivná?"
"Ja len...že nie vždy je to to najlepšie..."
***

Prešli sme niekoľko ulíc a ja som si pomaličky konečne začala nachádzať už aj tú správnu polohu na sedenie. Tak, aby som sa na neho večne nešmýkala. A aby som nenadobúdala neustály pocit, že ho tam pripučím rovno o sedadlo.
Keď v tom sme zrazu začali spomaľovať a ja som zazrela blížiacu sa malú benzínku.

"Malá pauza." Povedal, keď sme zastavili. Treba doplniť palivo.
Po tom, ako som sa ako-tak vystrela do normálnej zvislej polohy, pomaličky som zoskočila na zem. Tak na začiatok to nebolo zase až také hrozné. Teda...no prvá jazda na motorke, na čo sa mám vlastne sťažovať? Ak neberieme do úvahy moje neustále hmýrenie a snahu nájsť si tú správnu sedaciu/ležaciu/niečo-medzi-polohu, v podstate to bolo super. Fakt.
Chcela som si zložiť prilbu, keďže to tak hneď spravil aj môj spolujazdec, ale samozrejme znova som nevedela nájsť spôsob, ako manipulovať s tou prackou na krku. Nestihla som však ani nič povedať a už som tam cítila aj jeho prsty.

"Je tam také zapínanie. Cítiš?" a nasmeroval tie moje prsty presne na miesto, kde sa to malo odopínať.
"Jasné." Povedala som ihneď, aj keď pravda bola taká, že namiesto toho zapínania a pracky som po celý čas vnímala čosi celkom iné.
"Odopneš a potom to už len prevlečieš a..." stále tam manipuloval, ani vlastne neviem, či skôr s tou prackou, alebo s mojimi prstami...
A prilbu som si mohla zložiť.
Že konečne čerstvý vzduch aj na tvári.

Kým tankoval, obzerala som si miesto, kde sme vlastne zastali. Jedna malá pumpa, dlhá ulica a inak vôbec nič. Akoby sme boli uprostred...ničoho. Sem-tam prešlo nejaké auto a znova prázdnota.
"Jazdievaš na motorke často?" opýtala som sa, keď ma prestalo zaujímať to malebné okolie.
"Teraz už ani nie." Krátka odpoveď.
"Nebaví ťa to?" Nedala som si pokoj.
"To nie. Len na to nemám toľko času."

Aha, jasné. Dve práce, škola...nezávidím.

***
"Baví ťa táto práca?" spýtala som sa len tak zo zvedavosti a pohľad upierala na stmievajúcu sa krajinku za oknom, ktorú sme práve míňali na jeho tmavomodrom pick up-e.
"Je to v pohode. Ale nie je to práve ten typ, ktorý by ma robil šťastným."
"A aký typ práce ťa teda môže urobiť šťastným?"
Najskôr neodpovedal, akoby sa len sústredil na šoférovanie a svoj pohľad upieral stále pred seba. Po pár sekundách však predsa len, aj keď váhavo, odvetil: "Práca v nemocnici...?"
Žeby preto študoval za "nursy", ako to on nazýval?
"Už si aj niekoho zachránil?" Nedalo mi to a veselo som na neho pozrela. Toto sa týkalo jeho druhej práce, požiarnej sanitky a pohotovosti.
Tešila som sa, že mi konečne rozpovie nejakú peknú príhodu, ale on bol stále bez výrazu.
"V tomto druhu práce je len malé percento pravdepodobnosti záchrany. Stáva sa to, ale nie často. Väčšinou nás totiž ľudia volajú, až keď je už neskoro."
A znova to mĺkve ticho.
"A...ako to vnímaš ty?"
"Čo konkrétne?"
"Keď ľudia okolo teba...umierajú." Teraz som aj ja len upierala pohľad dopredu na sklo. Tmavá večerná krajina navôkol tiež nepridávala na atmosfére, ktorá sa tu začala šíriť.
"To je proste život."
Naprázdno som preglgla. A pomaly som začínala chápať, prečo je občas taký, aký je...
***

"Chceš ísť rýchlo...alebo pomaly?" opýtal sa, keď dotankoval a pozrel mi priamo do očí.
"Rýchlo." Povedala som ihneď, ani som o tom nemusela dlho premýšľať a pohľad mu šibalsky opätovala. V očiach sa mu miešala zelená farba s hnedou, akoby sa nevedeli dohodnúť, ktorá z nich bude mať tentokrát prevahu. V kútiku som však dúfala, že tá hnedá predsa len nakoniec vyhrá.

Ach. A znova tá helma!
"Poď bližšie." Uškrnul sa a dobre, že si ma nepritiahol za remienok na krku hneď potom, ako som si ju založila na hlavu. Chcela som mu povedať, že to tentokrát zvládnem hádam už aj sama, ale, nuž, keď sa toho ujal...
Aj keď celkovo to teraz trvalo ešte dlhšie, ako oba razy predtým, lebo znova som tam samozrejme musela pchať prsty aj ja (to som si proste nemohla odpustiť) a vznikla z toho akási neurčitá hra, kto z koho, kto skôr zapne pracku, čie prsty vyhrajú...
Zdá sa však, že nie som jediná, čo má úchylku na ruky.
A podobné neurčité hry.

Kto otvorí dvere? A obaja stláčame kľučku, pričom ani jeden ju nechce pustiť.
Chceš kľúče? A už len skúmavý pohľad na moju reakciu, keď mi ich podáva a náhodou sa ma pri tom dotkne.
Gól prišiel vtedy, keď zastavil auto len kvôli tomu, aby sa mohol cezo mňa prevaliť a napraviť mi sedadlo, lebo ja som nevedela nájsť tú páčku, ktorou sa to ovládalo (áno, občas som fakt maremná).
A plno podobných vtipných momentov.

***
"Ukradla som ti hodinky."
Prvý prekvapený výraz.
"Kde ich máš?"
"Tu." A zamávala som mu pred tvárou svojim zápästím.
Druhý prekvapený výraz.
"Zabudol si si ich pri bazéne. Tak som si povedala, že ich asi nepotrebuješ."
Môj predstieraný sebavedomý hlas sa začal pomaličky lámať, keď som nedostala takú reakciu, ako by som čakala. Znova tá jeho neurčitá nálada...

"Prepáč." Povedala som po chvíli s miernymi výčitkami v hlase, hneď si ich zložila a vrátila ich pravému majiteľovi.
Tretí prekvapený výraz.
"Ty máš pocit, že si ich ukradla?"
"Áno?" zmätene som na neho pozrela a prešla mnou jemná neopodstatnená triaška.
Usmial sa. "Môžeš si ich nechať," a podal mi ich späť.
Teraz sa ten prekvapený výraz usadil pre zmenu na mojej tvári.
"Používam ich len v rámci mojej druhej práce... Keď meriame pulz." A vzápätí mi asi na sekundu chytil zápästie.
"Č...čo?" zakoktala som sa s pohľadom na moju ruku.
"Vravím," začal a postavil sa priamo predo mňa, pričom ja som mu kvôli jeho výške aktuálne čumela akurát tak na hruď, "že hodinky používam...", pristúpil ešte bližšie a ja som pomaly prestávala dýchať, "...keď sa snažím zmerať...,"chytil mi jednou rukou zápästie a tou druhou, chvíľu váhal, ale napokon ma predsa len chytil za rameno druhej ruky, "...pulz."
Dodýchala som.
***

Konečne sme opäť nasadli na stroj a mohli vyštartovať ďalej. Avšak, akoby to niekto chystal...riadil...nemohli sme ísť znova tak rýchlo, ako by som si to predstavovala. Zrazu hustá premávka a...samé červené.
To je ten zákon schválnosti, ktorý ma tak neskonale miluje...
Len raz pridal tak, že som sa na neho v tej sekunde doslova nalepila a rukami ho obmotala tak silno, ako to len bolo možné, ale potom...na moje sklamanie, znova prišiel útlm.
A krutá červená.
Kým sme čakali, vystrel sa a ja som svoje objatie o dosť povolila. Pozeral striedavo dopredu a na moje ruky, až ich napokon schytil tými svojimi a dal ich bližšie k sebe, čím mi naznačil, že sa ho mám držať silnejšie.
Neprotestovala som.
Ani sme sa nestihli poriadne rozbehnúť a znova nás chytila červená.
Že super trasa.

Opäť sa vystrel, lebo toto malo byť proste dlhé čakanie a ja som sa ho vtedy úplne pustila a tiež sa pokúsila ako-tak narovnať.
A práve vtedy sa nečakane o mňa oprel. Neviem, či ma táto jeho náhla zmena polohy skôr prekvapila, alebo zarazila, alebo potešila...ale akoby som to mala niekde naprogramované a vzápätí som mu inštinktívne omotala svoje ruky okolo pliec a tiež sa o neho oprela. Prišlo mi to také normálne a prirodzené, akože Zem sa krúti a všetko je v najlepšom poriadku.
A odrazu sa mi všetko ostatné zdalo tak nepodstatné.
Bolo mi ukradnuté všetko, čo sa dialo doteraz. Bolo mi jedno, čo si kto mohol myslieť. Bolo mi jedno, že on bol pre mňa akoby z inej galaxie, tak neskutočne rozdielny...stelesnenie všetkých vlastností, ktoré som ja v živote nikdy nechcela.
Všetko to bolo také...sakra malé a bezvýznamné.
Pretože v tejto chvíli som tu bola len ja, on, jeho motorka a cesta, ktorá som si želala, aby nikdy neskončila.

Avšak samozrejme nič pekné nemôže trvať večne. A čo sa týka jeho, tu to pravidlo platilo s ešte so stopercentným zvýšením. Zelená a môže sa ísť ďalej.
Semafór nás odvtedy zastavil už len raz. Aj vtedy sme ten náš opierací sa rituál zopakovali (že zrazu sa mi tie červené začali z ničoho nič páčiť). S plus jedným extra vtipným bonusom navyše, keď mi chcel niečo povedať a obrátil sa ku mne, že mi zdvihne to sklíčko na helme, aby som ho aj počula, ale samozrejme sa mu to nepodarilo, nech sa akokoľvek úporne snažil, a obaja sme náhle dostali mierny záchvat smiechu, lebo však už len ten pohľad na nás musel všetkým naokolo, čo tam tiež stáli, dvíhať kútiky.

***
"Nepozeraj sa na mňa." Povedala som mu, kým som testovala kvalitu vody v bazéne a on si zatiaľ s nezbedným hravým výrazom v tvári vychutnával pohľad na moje trasúce sa ruky. Neznášam, keď ma niekto hypnotizuje pri tom, keď kvapkám indikátor do skúmavky.
"Nepozerám sa." Úškrn.
"Ale pozeráš," nedala som sa a zamračila sa pri tom.
On sa znova len zasmial. "Ako šteniatko." Zašepkal.
"Prosím?? Ja nie som žiadne šteniatko!" stále som sa snažila tváriť zamračene, ale pomaly mi dochádzali sily a kútikmi mi trhalo dohora.
"Myslím to tak, že to vravíš, ako pre šteniatko, ktoré stále niečo chce." Napodobnil môj výraz: "Nepozeraj sa! Nepozeraj sa!" A hodil na mňa jeho hravý hnedý šteniatkovský pohľad. Ktorý doslova hrial dobrou náladou.
"Tak...nepozeraj sa." Usmiala som sa.
***

"Vďaka." Povedala som ako prvé, keď sme zastavili pred našim apartmánom a ja som si konečne sama (potlesk!) zložila motorkársku helmu.
"Niet za čo." Odpovedal ihneď a zosadol z jeho červeného športového stroja.
"Prepáč, že sme nešli až tak rýchlo, ako si chcela, ale...premávka."
"To je v pohode." Kývla som plecami.
"A tiež...že to netrvalo dlho. Ale mám ešte školu."
Pozrel mi do očí a ja som jeho pohľad opätovala.
Zelené.
Super...akurát dnes...
"Len som ťa chcel previesť ešte dnes, pre prípad, že neskôr to už nebude možné. Lebo...ja plním svoje sľuby." A jeho pohľad sa ešte zintenzívnil.
Nepovedala som nič. Radšej.
Takže dnes prišiel len kvôli tomu? Aby mi mohol znova "dokázať", aký je super spoľahlivý? Mala som mu čo povedať. Niekedy by som si želala, aby som sa s tou mojou úprimnosťou nadovšetko začala krotiť. Problém bol v tom, že pri ňom to skrátka nebolo možné. A vždy som mu hneď vychrlila všetko, čo som si práve myslela. Akoby som to od neho nejakým spôsobom chytila.

"Darrell? Tvoje oči menia farbu podľa nálady?" A stále som mu ich skúmala, ako aj on večne skúmal tie moje. V tomto sme problém nemali nikdy.
"Sú zelené?" opýtal sa ihneď, čím ma mierne šokoval.
"Áno."
"Sorry."
Úprimnosť nadovšetko.

Potom sa zrazu vzpriamil, rozpažil ruky a pokúsil sa o jemný úsmev.
Akože ma chce objať?? Milujem jeho náhle zmeny stavov a nálad...a tie sú niekedy fakt že extrémne.
Chvíľu som na neho čumela, ako nejaký blbeček, ktorý sa nevie rozhodnúť, čo vlastne chce, ale potom som sa nejako spamätala a pritúlila sa mu k hrudi. Na to, aby som mu ruky obkrútila okolo krku, bol až priveľmi vysoký, čiže som sa ani nenamáhala. On tie svoje ihneď ovinul okolo mňa a tým si ma k sebe pritisol ešte bližšie.
A kvôli takýmto momentom to všetko proste za to stojí.

Prečo nemôže byť...normálny...a neustále sa musí meniť z inak úplne milého dobrého človeka, pri ktorom cítiť teplo až do diaľky, na blbého chladného kreténa, ktorý nemá v sebe ani štipku emócie? Nuž, tak na tú otázku asi nedostanem odpoveď už nikdy.
Ale byť takto pri ňom schúlená, to by som dokázala byť donekonečna.
Hlavne, keď som ešte cítila, že ma pri tom bozkáva do vlasov.
Nekomentovala som to, nechcela som to skaziť.
Pretože tu sa tie veci kazia veľmi rýchlo...a nečakane.

***
"Bol veľmi milý. Ani raz sa ma nepokúsil dotknúť." Povedala Cristína, usadená vedľa mňa na pohovke a rozplývala (alebo skôr sťažovala?) sa nad svojím uplynulým rande v kine.
"Ani ťa neobjal?" spýtala som sa s pozdvihnutým obočím.
"Ani to." Dodala nespokojne.

Len som sa zvalila pekne na chrbát a začala sa schuti smiať.

Pretože...my si skrátka vieme vybrať extrémy.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 MIRA MIRA | 28. listopadu 2014 v 23:41 | Reagovat

Veľmi pekne si to napísala. Pohodová jazda na motorke pretkaná zážitkami z minulosti. :-)
Ten chlapík má teda dosť ťažkú povahu. Ale asi práve preto je taký uzavretý do seba, lebo má tendenciu svojimi nevyspytateľnými rečami postupne každého štvať.Neviem. :-)

2 Sandy Sandy | 29. listopadu 2014 v 0:09 | Reagovat

Vďaka :-)
Ono to je ohľadom neho asi viac faktorov...a jedným z nich je určite aj to, ako mi jeden jeho známy raz povedal, že "he was hurt very badly".
Ale máš pravdu, práve preto, aký bol, ho veľa ľudí doslova neznášalo. Vlastne občas aj ja :-P ... ale tak, keď už nič viac, teraz mi slúži aspoň ako inšpirácia :-)

3 Aerosol Aerosol | Web | 29. listopadu 2014 v 23:42 | Reagovat

Miesta, na ktorých som nikdy nebola, ľudia, ktorých som nikdy nespoznala, zážitky, ktoré som nikdy nezažila - a predsa sa mi zdá, akoby som to písala ja :) Páči sa mi to, celá tá útržkovitá nesúrodosť textu, emócie a dojmy, ktoré z toho prúdia, ten pocit, že mám vietor vo vlasoch (i keď s helmou na hlave by som asi vietor vo vlasoch nemala, ech :D ), a aj tá realistickosť, ktorá v tom je. Potešilo by ma, keby si napísala ešte niečo v podobnom duchu :) Inšpiruje ma to.

4 Sandy Sandy | 30. listopadu 2014 v 14:15 | Reagovat

Jeeej, tvoj komentár ma veľmi potešil -) Som rada, že sa ti to páčilo, to som chcela docieliť, aby z toho vychádzal nejaký pocit a nebola som si istá, či sa mi to podarilo :-)

5 Kristen Kristen | Web | 1. prosince 2014 v 15:16 | Reagovat

Neviem čo viac mám napísať pretože všetky moje pocity vyjadrila Aerosol. Vážne skvelá práca, pútavo napísané, retrospektívu mám rada :) Klobúk dole ;-)

6 Sandy Sandy | 1. prosince 2014 v 23:07 | Reagovat

Ďakujem, Kristen! :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama