Nakuknite na môj druhý kávovo-knižný blog :-)

>>> Little Caffeine World <<<

Na vine je šalát

28. prosince 2015 v 19:18 | Sandy |  Krátke poviedky
Stále mám pocit, že to ešte potrebuje úpravy, ale to by som asi neuverejnila nikdy :D
Netuším, za aký žáner to pokladať, ale to je v podstate jedno :-) Som rada, že som aspoň niečo napísala a dúfajte so mnou, že je to len také rozpisovacie a pribudne tu toho viac :-)


* * * * *


V podstate to môžme zvaliť na šalát.
Vážne.
Keby neprišiel ten osudný deň a ja by som stihla klasický obed...

Vždy som tvoju kuchyňu akýmsi neviditeľným oblúkom obchádzala. Pretože z nej vychádzal rešpekt. A akýsi zvláštny druh expresívnosti, ktorý má schopnosť introvertných jedincov, ako som ja, jednoducho povedané...vystrašiť.
No to som ešte netušila, že je to len vďaka jednej extrémnej ingrediencii.


"Prepáč, ale...asi som zmeškala obed v kantíne..." odkašlem si a spevním svoj naoko sebavedomý hlas. "...bolo by možné objednať si niečo u teba?"
Vyšramotím prvú otázku v angličtine, keďže ani len netuším, z akej krajiny môžeš pochádzať.
Tento ostrov je skrátka...multinacionálny. A hotel, v ktorom pracujem, nie je výnimkou.

Plesk.
Ten zvuk síce zaznel čisto len v mojej hlave, ale aj tak na základe tvojho výrazu nadobúdam čoraz intenzívnejší dojem, že po mne proste hodíš najbližší tanier.
Viem, prečo túto časť hotela stále obchádzam...
Chvíľka napätia... Mám sa snáď tváriť viac zúfalo?

Nakoniec sa predsa len zľutuješ.
"Vyber si." A strčíš mi do ruky jedálny lístok.
Vydýchnem si. (Obed bude.)
"Je mi to jedno, hocičo," poviem rýchlo. Keď už mám úspešne tú prvú časť za sebou, nechcem príliš zdržovať mojou úžasnou rozhodnosťou, v ktorej som fakt jednotka.
Ty však nepočúvaš.
"Vyber si," zopakuješ svoje slová a vzápätí sa otočíš a venuješ svojej práci.

***

Expresia.
Výraz.
Sebaistota.

Človek si pokojne vychutnáva svoj obed, klebetí s kolegom o nepodstatných záležitostiach...atmosféra dokonalej pohodovej prestávky.
Až kým sa zrazu odniekiaľ neprirúti tornádo.

"TY ČO SI NEPOVEDALA, ŽE SI SLOVENKA???"
Tvárim sa, že ma tvoj náhly príchod nijako nevyviedol z miery, medzičasom som už tiež akosi stihla zistiť, že pochádzame z rovnakej rodnej hrudy zeme a náš prvotný dialóg v anglickom ekvivalente bol takpovediac zbytočný.

"A TY ČO SI NEPOVEDAL, ŽE SI SLOVÁK???"
Neviem, odkiaľ sa to vo mne berie, ale oplatím ti to rovnakou dávkou energie, aj keď v tej mojej verzii sa mieša určitá dávka smiechu, ktorú sa však snažím potláčať a ostať na tvojej úrovni.
Vďaka mojej náhlej vrátenej a nečakanej expresii sa však čoskoro začneš usmievať ako prvý.
Bod pre mňa.
Kolega (a zároveň Slovák č.3) sa už začína doslova dusiť smiechom, neviem či skôr pre fakt, že pracujeme už dva mesiace prakticky takmer vedľa seba a k zoznámeniu došlo až teraz, alebo pre to samotné aktuálne zoznámenie.

"Príde si ku mne do kuchyne a vypýta si ten najlepší lososový šalát, aký je v ponuke..." začneš objasňovať tú úžasnú story a popri tom hodíš na stôl svoju bielu čapicu a okuliare s hrubým čiernym rámom, ktorý ti dodávajú taký ten svojský excentrický výraz (ako keby si ho nemal už aj bez nich) a usadíš sa vedľa môjho kolegu.

Sedím presne oproti a neviem, ako zareagovať.
Za prvé, tak trochu ma zaujali tvoje dlhšie čierne vlasy, ktoré obvykle skrývaš pod čapicou, ale v tomto momente ich máš rozcuchané na všetky svetové strany a ako by si proste pýtali to, aby ich niekto prehrabol.
Za druhé, aktuálne ani len netuším, či ma kvôli tomu spomenutému šalátu uznávaš, alebo skôr neznášaš.

Tú prvú časť myšlienkového pochodu sa snažím odohnať, niežeby bolo fantazírovanie zakázané, ale mám pocit, že si ma akosi prichytil pri čine a keď sa nám pohľady stretnú, pokúšam sa to uhrať späť k tomu šalátu.
"Vďaka. Ešte raz." A tvárim sa tak skromne a nevinne, že k môjmu výkonu chýba už len svätožiara.

***

Inšpirácia.
Motivácia.
Vášeň.

Je to zvláštne, ale zrazu ťa stretávam takmer každý deň počas večernej prestávky.
Ty stále rozprávaš a ja počúvam.
Ty si ten strašne zaneprázdený človek, ktorý pracuje od skorého rána do polnoci, lebo proste CHCE a ešte ho to baví.
Ja to beriem ako určitú povinnosť pre to, aby som mohla robiť to, čo ma baví, počas voľna.
Ty sa sťažuješ, ak máš jeden voľný deň navyše, ja by som ho brala všetkými desiatimi.
Ty vieš presne do detailu, čo chceš v živote docieliť.
Ja sa len tak túlam, bez konkrétneho smeru.
Ty si ten pôžitkár.
Ja minimalista.
Ty si veríš.
A ja som stratená.

***

V lete tu nikdy neprší.
Štyridsiatky prichádzajú v teplotných vlnách a človek nechce ostať ani v tieni, lebo aj ten páli.
Nikdy tu nie je zamračené.
A z každého náhodného oblaku je za krátku chvíľu len fatamorgána.
Tak želaná fatamorgána...

Dnes prišla búrka.

Pozývaš ma na narodeninovú oslavu, ktorá ani nie je tvoja.
Ty tam vlastne robíš dezert.
"Si blázon."
"Preto ma máš rada."
"Aký si si istý."

Pozvanie však prijímam a smejem sa, ani neviem, či viac z tvojich správ, alebo vďaka veternej smršti tam vonku. V práci sme kvôli tomu skončili skôr, a tak ideme s kolegom ešte na pivo. Keď na mňa padnú prvé kvapky dažďa, neubránim sa náhle vzniknutej eufórii, lebo...lebo proste dážď! A začnem sa krútiť a po celej ceste tancovať, ako totálny prifetovaný idiot po svojej prvej dávke, alebo dieťa, ktoré po prvý raz v živote pocítilo dážď.

Slovo "nemožné" dnes definitívne vyhadzujem zo svojho slovníka.

***

Hravosť.
Infaltilnosť.
Moment.

Objavujem akúsi dávno stratenú stránku svojej osobnosti.
Nie, nebudem vravieť, že za to môžeš ty.

Večné dieťa plné ideálov, túžiace dobíjať svet.
Zahryznem sa ti do pery.
Lebo však nemožné neexistuje, že?
Ruky mi vystrelia k tvojim vlasom.
A môžme si to zacieliť priamo ku hviezdam.

Zaspávam s opuchnutými perami a premýšľam o svojej vlastnej budúcnosti.
Žeby sa v tej hmle niečo začínalo rozjasnievať?
Váľanie sa po schodoch so záchvatmi smiechu.
Bol to náraz do hlavy, čo spôsobil, že asi začínam mať určitý cieľ?
Zaspávanie na pláži pri zvukoch morskej vody stretávajúcej sa s pieskom pod nohami.
Kto z nás dvoch je teraz ten pôžitkár?

***

O tom, že čas je relatívny pojem, som sa presvedčila už mnohokrát.
A ani teraz neprišla výnimka.
Posledný mesiac na ostrove sa stratil niekde v časopriestore.

Sedím v kantíne na večeri a so všetkými sa lúčim.
Ty tam nie si.
Malo by to bolieť, ale ja naopak cítim úľavu.
Ty si vždy vedel, ako veci zjednodušiť.

Občas sa to skrátka stáva, že ten posledný bozk na dobrú noc je zároveň aj bozkom na rozlúčku.

Nasadám do lietadla a usmievam sa.
Počujem hukot štartujúcich motorov a pripravujem sa na známy tlak.
Pozerám zhora na vzďaľujúci sa ostrov a už neviem sa dočkať momentu, kedy opäť pristaneme.
Pretože...niečo sa vo mne zmenilo.

Mám v hlave plány.
A viem, ktorým smerom sa ďalej vybrať.

Už nie som stratená.

A na vine je...
...šalát.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Johnny Johnny | Web | 17. února 2016 v 18:21 | Reagovat

Toto bola vážne super poviedka. :D Letné lásky... a pripomína mi to jednu vec, ktorú som kedysi čítal: že pri každom bozku sa na nás vždy nalepí časť toho druhého... a kým odletí, nejakú chvíľu tam ostane. :)

2 Sandy Sandy | 17. února 2016 v 20:21 | Reagovat

[1]: Ono to má ten výrok fakt niečo do seba! :D Vďaka :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama